Keby mi niekto povedal, že ma po päťdesiatke čakajú len mdlé a nevýrazné roky, viac-menej by som s ním súhlasila. Celý kolotoč veľkých zmien odštartovalo moje neskoré štúdium na univerzite. Bola som tri roky spolužiačkou svojej vlastnej dcéry. A hoci by sa zdalo, že ma bude ťahať ona, opak bol pravdou. Ja som sedela celé hodiny v knižnici a učila sa po nociach.

Ku koncu štúdia dcéra porodila našu prvú a zatiaľ jedinú vnučku. Musela som zabrať za dve, respektíve za tri. Muž i synovia nás podporovali, brali nás na večere a môj muž sa chválil kamarátom, že on jediný spáva so študentkou. V období štátnic bola malá chorá a my s dcérou sme sa u nej striedali v nemocnici tak, aby sme obe stihli obhájiť svoje diplomové práce. Napriek tomu, čo všetko ťažké sme prežili, boli to krásne časy!

Romana: „Chodila som po moste nad riekou a rozmýšľala nad skokom.“
Romana: „Chodila som po moste nad riekou a rozmýšľala nad skokom.“
Zdroj: Shutterstock