Vždy som si hovorila, že nikdy sa nebudem vydávať len preto, že čakám bábätko. No stalo sa. Snažila som sa svojho nastávajúceho prehovoriť, aby sme to odložili, až keď sa nám to malé narodí a budeme spolu žiť ako rodina. Bál sa, čo povedia ľudia, a tak on aj jeho rodičia chceli svadbu. Asi som nebola ani zamilovaná. Možno môj názor už ovplyvňuje skúsenosť, ktorú som s manželom mala. Ale som presvedčená, že láska nie je o strachu a bolesti, slzách a smútku. No – vydala som sa. A vtedy sa to začalo.

Postupne, pomaly ma odrezal od priateľov, známych, od ľudí. Zobral mi telefón a stále som bola sama. Ak som išla čo i len k rodičom, doma ma čakalo peklo. Stále ma slovne osočoval, zobral všetky knihy, aby som nemohla čítať. Nemohla som chodiť nakupovať, len s jeho sprievodom a len to, čo mi dovolil. Keďže som bola tehotná, nemohol použiť fyzický útok, ale preplakala som toľko nocí, že si to neviete ani predstaviť.

Fyzicky ma napadal

Narodila sa nám dcérka a začal ma aj biť. Neznášala som, keď ma privalil a rukou mi držal ústa i nos, až som nemohla dýchať. Raz ma hodil tak, že som preletela z izby do izby, až som si skoro polámala ruku. Keď som tak ležala na tej zemi, zreval na mňa, že sama som to chcela, a zabuchol dvere. Moje malé dievčatko plakalo a plakala som aj ja. Často sa neukázal aj pár dní a nocí, a potom sa zrazu len tak dovalil, akoby sa nič nestalo. Od začiatku mal aj inú ženu. Peniaze mi dával na prídel cez svojho otca, keď bol v zahraničí. Ak bol na Slovensku, aj tak nebol doma a ak náhodou bol, tak to boli tie najhoršie chvíle. Nemám žiadne pekné spomienky, jediné, za čo som mu vďačná, je to, že mám úžasnú dcéru.

Obručka bolo znamenie

Keď som dostala prvú facku, tak som pochopila, že takto žiť nechcem. Nech ma súdi, kto chce, ale človek sa nenarodil, aby trpel, aby si dal ubližovať. Čo Boh spojil, človek nerozdelí. Nie je to až taká pravda, myslím si, že ani Boh nás sem nezoslal preto, aby sme si dali ubližovať. Mňa Boh upozornil rovno v kostole – dievča, uteč, keď mi obrúčka ostala v strede prsta a nechcela ísť ďalej, nezmestila sa. Bolo to varovanie a ja som mala utiecť.

Našla som silu a odišla som. On žije s tou druhou a ja s našou dcérou. Po rozvode som dostala krídla! Mohla som znova dýchať, nakupovala som ako blázon, volala som ľuďom, tešila sa z toho, že môžem žiť. Som matkou na plný úväzok a ženou, ktorá si začala plniť sny bez obmedzenia. Stále nosím v sebe pocit bolesti a menejcennosti. Dodnes si nedám pohladiť tvár a nemám partnera, lebo čo ak nebudem dosť dobrá... Je to už pár rokov, liečim si dušu, nachádzam všetky svoje vzácnosti v sebe a teším sa z úspechov svojej dcéry! Milujem ju najviac na svete! Je moje všetko!

Verte si viac!

Chcem povedať všetkým ženám, ktoré nie sú docenené, aby si viac verili! Mali svoju hodnotu a mali sa rady, nedali si ubližovať, rozprávajte o tom, aj keď to tak veľmi bolí, utečte preč a žite si svoj život! Máte právo byť milované a šťastné! Vždy je cesta! Boh stojí pri nás, je to moje, vaše rozhodnutie! Som šťastná, aj keď som sama. Možno raz príde ten čas, keď niekomu dovolím milovať ma a budem milovať aj ja. Viete, ako sa hovorí, že láska je najkrajšia vtedy, ak nás slnko hreje z oboch strán.

Nina

Čo my na to?

Príbehy spojené s násilím sú asi najsilnejšie, ktoré od vás dostávame. Vždy, keď niečo také čítame, chceli by sme zachrániť všetky ženy pred bolesťou a utrpením, ktorými si museli prejsť. Ale nemáme tú moc. Tak aspoň takto prispejeme k tomu, aby nabrali odvahu aj tie, ktoré ešte väzia vo vzťahu plnom vydierania, hnevu, bitiek a  neúcty, aby odišli čo najskôr. Isteže to nie je ľahké, ale určite lepšie ako strach, v ktorom žijú.