Našla som tam super partiu z celej Európy a hoci sme pracovali 14 hodín denne, vedeli sme sa aj zabaviť. Pri jednej takejto príležitosti som sa zblížila s Cosimom. Bol to vysoký, opálený, nádherný Talian. Všetky baby po ňom išli, no on si vybral mňa. Ani neviem prečo. Možno som bola najbláznivejšia a jemu sa to páčilo. Už na prvom rande som tušila, že sme spriaznené duše a že s ním chcem prežiť všetko, čo sa dá. Naše milovanie bolo ako z romantickej knihy. Po 12 týždňoch strávených prácou a spoločným bývaním sme sa museli vrátiť do reality. Cosimo mi sľúbil, že si zariadi všetko tak, aby mohol prísť za mnou na Slovensko. Mňa totiž čakal posledný rok školy a on už pracoval.

Rodičia odmietli Taliana

Po príchode domov si na mne rodičia hneď všimli, že sa niečo deje. Neustále esemeskovanie, nočné telefonovanie a šťastný úsmev, ktorý mi neschádzal z tváre, veľa napovedali. Keď som povedala, že mojím vyvoleným je Talian, naši ostali viac než prekvapení. Vôbec neboli nadšení. Keď po mesiaci Cosimo prišiel k nám, moje vzťahy s rodičmi sa prudko zhoršili. Jazyková bariéra nebola jediná, čo im prekážalo. Ja som si totiž z brigády doniesla neplánovaný darček. Tehotenský test totiž ukázal 2 čiarky a ja som sa celkom potešila. No moji rodičia z toho boli na nervy. Od začiatku nedali nášmu vzťahu šancu.

Vyhlásili, že ak si dieťa nechám, tak ma vyhodia z domu a už o mne nechcú počuť. Bolo to najťažšie rozhodnutie v mojom živote. Cosimo nezvládol nevraživosť mojich rodičov a odsťahoval sa naspäť do Talianska. Ja som nevedela, čo mám robiť. Potrebovala som dokončiť školu, ostala som sama, rodičia ma nútili ísť na potrat. Rezignovala som.

Najhoršie 
rozhodnutie v živote

Po potrate u mňa nastúpili silné depresie. Bolelo ma všetko a stále som len plakala. Nikto, kto to nezažil, nepochopí, aký je to pocit, keď vám z vnútra vytrhnú malého človiečika. Aj ja som to pochopila až príliš neskoro. Musela som vyhľadať psychologickú poradňu, neskôr aj psychiatra. Bez liekov som nebola schopná vstať z postele a musela som sa učiť na štátnice. Nezvládala som to. Nevedela som, ako ďalej žiť...

Štátnice som napokon ani nespravila v riadnom termíne. Opakovala som ich až o rok, keď som sa ako-tak dala do poriadku. Ale skôr iba telesne. Moja psychika už asi nikdy nebude v poriadku. Vôbec som nevedela, kde sa mám zamestnať, čo mám robiť a mužom som prestala veriť. Stále som rozmýšľala nad tým, či to bol chlapček alebo dievčatko, ako asi vyzeralo, aké by bolo... moje dieťa! Okolo neho sa krútili všetky moje myšlienky a zúfalo som sa snažila vrátiť čas a môcť zmeniť svoje rozhodnutie.

Prečo som neochránila ten malý poklad, čo som dostala? Prečo som nebola silnejšia? Prečo ma naši takto zradili? Prečo som nešla s Cosimom do Talianska? Prečo tu so mnou nie je moje dieťatko? Prečo som nezomrela pri zákroku? Prečo...?

Čitateľka Barbora