Pred niekoľkými rokmi musel manžel podstúpiť operáciu. Žiaľ, nevydarila sa. Po reoperácii sa chvíľu zdalo, že to bude v poriadku. Opäť však nastali problémy, stále sa niečo komplikovalo. Boli aj také chvíle, že prestával veriť, že bude žiť. Takmer rok bol práceneschopný. Keď neskôr začal pracovať, konečne sme videli zmeny k lepšiemu. Len čo sa viac zotavil, rozhodol sa stavať rodinný dom. O tom som nechcela ani počuť. Zdôvodňovala som to jeho zdravím, navyše mali sme slušné bývanie v peknom byte. Ale manžel trval na svojom. Až som mu povedala, že ak to urobí, rozvediem sa. Iba sa schuti zasmial a povedal, že až postaví dom, rada sa k nemu vrátim späť.

A v tom hádavom období prišiel na návštevu priateľ lekár a prišla reč aj na to, či stavať, alebo nie. Vypočul si aj moje námietky a potom ma zavolal nabok a povedal, že ma vždy považoval za rozumnú ženu, ale, žiaľ, po dnešku musí zmeniť názor. Vraj ja, ktorá mám manžela podržať, snažím sa ho psychicky deptať. Potrebuje mať pred sebou nejaký cieľ a má chuť dokázať, že je schopný žiť plnohodnotný život. Keďže som si tohto priateľa veľmi vážila, rozhodla som sa kapitulovať. Nechala som veciam voľný priebeh.

Keď sa štvrtýkrát po sebe ozvala chrípka s horúčkami, užila som tabletky a myslela si, že to zase prechodím.
 

A čo bolo ďalej? Onedlho sme začali robiť základy stavby. V tom istom mesiaci som neplánovane otehotnela. Mala som rizikové tehotenstvo, väčšina starostí spočívala na manželových pleciach. Nesťažoval sa, naopak, bol optimistický. Stavba i moje bruško utešene rástli. Keď k nášmu 13-ročnému synovi pribudla dcérka, naše šťastie sa naplnilo. Materská dovolenka bola však viac ako rušná. Varenie pre brigádnikov, starostlivosť o bábätko, vedľa miešačky na betón často stál zaparkovaný kočík... Spoločnými silami sme to však zvládli. Manželove zdravotné problémy pominuli, cítil sa užitočný, zvýšil si sebavedomie. Koniec dobrý, všetko dobré. Po troch rokoch sme sa šťastní sťahovali do novostavby.

Ale ja som nebrala vážne svoje zdravie. Keď sa štvrtýkrát po sebe ozvala chrípka s horúčkami, užila som tabletky a myslela si, že to zase prechodím.

V to osudné ráno som vstala malátna a slabá. Bola to moja štvrtá cesta do práce z nového bydliska. Cesta vlakom. V čakárni na mňa prichádzali mdloby, tak som vyšla na nástupište nadýchať sa novembrového vzduchu. Pamätám si, že rozhlas oznámil príchod vlaku. Potom mi opäť prišlo zle. Na viac si už nepamätám. Vraj som s davom kráčala k nástupišťu a tam som stratila vedomie. Moje telo sa sklátilo na koľajisko, po ktorom sa blížil vlak. V poslednej chvíli ma vytrhla takmer spod kolies vlaku staničná robotníčka, ktorá odhodila balíky a stiahla ma na seba.

Hoci už nemohla zabrániť zraneniu – schodíky rušňa a držadlo ma zachytili a odhodili –, zachránila mi život. Vďaka nej nevyrastala moja malá dcérka bez mamy. Keďže som mala okrem iných zranení vážne poranenú chrbticu, do práce som nenastúpila rok. Dosť času na to, aby som prehodnotila veci. Prišla som k záveru, že bolo veľmi nerozumné prepínať sily, chcieť všetko stihnúť. Povedala som si, že už toho zlého bolo dosť. Musím sa radovať, že žijem a môžem chodiť. A tak napriek problémom, ktoré sa občas vyskytnú, si myslím, že život je krásny. Teším sa z každého prežitého dňa. A sem-tam sa i šťastie na mňa štedro usmieva.

Martina

Čo my na to? 

Najprv choroba manžela, ktorá im zmenila život, a potom dobehla Martinku nevšímavosť k vlastným potrebám. Často nás pocit zodpovednosti ženie na pokraj našich síl. Je ženskou úlohou naučiť sa nechcieť všetko stihnúť a byť dokonalou, nemusieť mať tip-top manželský život, domácnosť, deti i prácu. Musíme si vždy nanovo pripomínať, že môžeme oddychovať a myslieť na seba.