Rebeka Poláková nikdy nechcela byť herečkou: Zmenila to TÁTO žena! Kto jej dal povestný impulz?

– Natáčali sme v lete, v období, keď taliban ovládol Afganistan. Prišlo mi úplne absurdné, že sa tu hrám na pracovníčku v azylovom dome, ktorá pomáha utečencom, a v skutočnosti sú niekoľko kilometrov odo mňa ľudia nútení utekať z vlastnej krajiny. Aj vďaka tomu som si povedala, že jasné, je to „len seriál“, ale som rada, že otvára také témy, aké otvára, pretože na Slovensku sme v utečeneckej otázke veľmi vlažní až negatívni. Ale tí, čo tak vehementne vykrikujú a boja sa každého cudzinca, raz možno budú potrebovať pomoc iného štátu, pomoc iného človeka. Na to by sme mohli myslieť. A žiaľ, v tieto dni je to už viac ako aktuálne.

– Atmosféra bola pracovná, niekedy veľmi rýchla, ale tak to chodí pri takýchto projektoch. Pre celý štáb to bolo náročné, pretože Priznanie sa točilo v kuse tri mesiace. Možno aj viac. Prišla som na pár dní, ale ani raz som nepocítila ich únavu. Napriek všetkým okolnostiam ľudia na pľaci nestrácali humor a dobrú náladu, za čo im patrí veľká poklona. Pretože vtedy sa všetkým pracuje úplne inak.

– Prečo výzva? Lebo je to vzťah dvoch žien? Nevidím rozdiel medzi láskou muža a ženy, medzi láskou dvoch žien alebo medzi láskou dvoch mužov. Vo všetkých prípadoch ide o to najprirodzenejšie, čo každý z nás potrebuje. Cítiť, že nás má niekto rád. Priznanie má desať dielov a presne v dvoch scénach sme si s Jankou dali letmú jemnú pusu. Takú pusu som si pred pandémiou dávala skoro s každou kamarátkou pri privítaní. (Úsmev.) Je to nepochopiteľné, že ešte stále neakceptujeme, netolerujeme, neprijímame lásku dvoch ľudí rovnakého pohlavia. Keď takáto pusa spustila také negatívne emócie, tak som si, žiaľ, len potvrdila, že na Slovensku ešte žije časť obyvateľstva na­ozaj v poriadnom stredoveku. Jejda, mám znamienko na líci, azda ma neupália na hranici...

– Nikdy som nechcela byť herečkou. Bol to impulz od mamy, za čo som jej nesmierne vďačná. Sama by som sa na to nedala.

– Hrabanie sa v rôznych situáciách a emóciách. Rozlúštiť všetky podtexty, metafory, veď to je niekedy detektívna práca. (Smiech.) Mať možnosť vytvoriť zo seba niekoho iného, skúsiť si na chvíľu iný život. Alebo do nejakej postavy vložiť kus seba a zrazu začne vďaka vám a režisérovi dýchať to, čo bolo len na papieri. Je to fascinujúce.

– Som divadelná herečka, to, že občas mám možnosť niečo natočiť, je pre mňa zážitok, a ak je to pekný projekt, tak je to čerešnička na torte. Ale divadlo je môj druhý domov.

– Ženy si zaslúžia, aby konečne boli všade rovnocenne brané ako muži. Čo sa týka vzdelania, pracovných možností, výšky platu. Klinčeky naozaj nepotrebujeme, potrebujeme byť akceptované. Bez sexisticko-šovinistických poznámok. To však zase trochu súvisí s tým stredovekom…

– Ženy, ktoré idú za svojím, neboja sa prekročiť hranice a vstúpiť do neznámych vôd, ženy, ktoré majú zmysel pre humor a neberú sa vážne. Ale mojím vzorom sú všetci ľudia, ktorí neklamú sami seba. Ako môžeme byť úprimní k svojim blízkym, ako môžeme chcieť úprimnosť od okolia, keď nedokážeme byť úprimní sami k sebe? To je moja veľká téma. (Úsmev.)

– Keď má v sebe kus obete, kus silnej ženy, kus zlej ženy, kus femme fatale… Veď my nie sme čierno-biele. Ako sa spieva v jednej pesničke „každý deň je zo mňa iná žena“. (Smiech.) Keď má postava rozmanitý charakter, to je radosť hrať, ale tých je ako šafranu.

– Rada rúbem drevo… Nie, to, žiaľ, veľmi neviem. Rada skladám nábytok jednej nábytkárskej firmy, to je relax. Aha, pýtate sa na ženské činnosti, nuž, áno, rada varím, hlavne z čerstvých surovín, keď je jedlo voňavé, farebné, s kopou všetkých možných čerstvých byliniek. A veľkú radosť mám, keď navarím alebo upečiem takzvané čo dom dal, pri prázdnej chladničke niečo vykúzliť, to nie je len tak.

– Pohodlné oblečenie. V lodičkách ma nestretnete, aj keď som si vždy hovorila, že keď budem veľká, budem chodiť v lodičkách a v kostýme, naozaj sa mi to páči. Ale asi ešte nie som veľká. (Smiech.)

– Posledné roky minimalizujem všetko, hlavne čo sa týka oblečenia. Posúvam veci do jedného perfektného secondhandu, kde aj prešívajú oblečenie, a nejaké percento z výťažku ide na dobrú vec. Alebo si s kamarátkami vymieňame oblečenie, čo máme najradšej. Na zemi je také obrovské množstvo oblečenia a, žiaľ, je to odpad.

– Nakupujem málo, vždy si premyslím, či to naozaj potrebujem. Veľakrát niečo držím v ruke a poviem si – nie! Odídem z obchodu a mám oveľa lepší pocit, ako keby som si niečo kúpila.

Keď mi praskajú vetvičky pod nohami v lese.

S rodinou. To je to najdôležitejšie, čo mám.

Toto obdobie som pomenovala lesk a bieda kultúrneho pracovníka. A za tým sa skrýva všetko. Zatvorili nás ako prvých a otvárali ako posledných. Nebolo to ľahké a stále to nie je ľahké obdobie pre obrovské množstvo ľudí, najmä pre tých, čo sú na voľnej nohe. Dokážeme sa ako komunita spojiť, čo je pekné a dôležité spoznanie. Ale ešte sa to nekončí. Potrebujeme, aby ľudia začali opäť chodiť do divadiel, do kín, na koncerty, na výstavy, na festivaly. Bez divákov sme nič.

Na otázky odpovedám v deň, keď ruské vojská prekročili hranice nášho suseda. Som smutná, veľmi. Je to nepochopiteľné. Momentálne na pandémii nedokážem nájsť nič dobré, pretože spôsobila, že sa v nás objavilo obrovské množstvo frustrácie, zloby a agresie. Dúfam, že to, čo sa deje a bude diať, nás opäť nejako spojí a ukážeme, že sme inteligentné ľudské bytosti, ktoré dokážu používať rozum, rozvahu a lásku. A nenaletia šialeným dezinformáciám a konšpirátorom.

Neviem, či som na toto kompetentná. Asi jediné je byť trpezlivá a pokojná.

✔ Obľúbená ženská postava, ktorú ste hrali/hráte v divadle?

Každá, ktorá ma ešte čaká.

✔ Obľúbené kvety?

Snežienky – vtedy sa to všetko v prírode začína.

✔ Ktoré vlastnosti si na sebe vážite?

To musia povedať iní.