Svojho druhého muža som si zobrala v roku 1999. Mala som vtedy 48 rokov. Obaja sme cítili, že k sebe patríme, hoci bol Vince o 16 rokov starší. Mali sme toho toľko spoločného a vo všetkom odlišnom sme sa dopĺňali. Pracovala som popri svojej práci aj s ním, organizovali sme medzinárodné konferencie pre vedcov a vydávali umelecký časopis. Možno som niekde vo vnútri podvedome tušila, že ma potrebuje. Nevedela som však, do akej miery sa stane odo mňa závislý. Bola som si vedomá toho, že na manželstve sa musí tvrdo pracovať, nečakala som však, že až takto.

Krátko po svadbe som si začala všímať, že sa Vince v práci až nezvykle mýli. Bol samostatným vedcom, ktorý vyše desať rokov úspešne budoval laserové zariadenia pre spoločnosti po celom svete. Zrazu sa zdalo, že sa mu to nedarí. Jeden laser, ktorý vytvoril pre spoločnosť v Európe sa stále vracal, pretože dobre nefungoval. Vince pokračoval v opravách a posielal ho späť. Nezasahovala som do toho. S prekvapením som si uvedomila, že robím čoraz viac práce, ktorú sme si predtým delili. Možno o to stratil záujem alebo ho to nudilo robiť celé tie roky. Potom sa však prejavili fyzické zmeny.

Mesiac po svadbe spadol pri hraní golfu. Nedokázal si vysvetliť, prečo. O pár mesiacov neskôr sa to stalo opäť. Občas, keď sme niekam kráčali, zrazu zastavil. Musel si na chvíľu sadnúť a až potom pokračoval. Myslela som si, že je to len nejaký problém s pohybom, tak sme vyhľadali neurológa. Jeho lekár ho nechcel odporučiť, pretože si myslel, že je to vekom. Mal 65 rokov, čo nebolo vôbec tak veľa. Celý čas bol zdravý a silný. K nepochopiteľnej situácii sa postupne pridali aj zmeny nálad. V období, keď sme sa spoznali, bol milujúci a galantný. Z ničoho nič sa začal správať ako blázon. Hneval sa na mňa bez dôvodu a prekonával návaly zúrivosti. Nešlo mi to do hlavy. Skúšala som si s ním o tom pohovoriť, no nechápal, v čom je problém. Keď ma videl smutnú, zarmútilo ho to tiež. Vedela som, že ma miluje, preto som bola čoraz viac zmätená.

Záhadná choroba a nepochopiteľné stavy

Spočiatku sa zdalo, že psychické a fyzické problémy ukazujú na Parkinsonovu chorobu. Myslel si to aj jeho lekár, ktorý mu predpísal lieky. Nezaberali. Druhý doktor si myslel, že ide o jeho vek. Nepomohla ani pomoc psychológa. Chaos nastal aj v jeho financiách. Zistila som, že nakupuje veci od televíznych obchodníkov. Ďalší obchodníci ho nalákali na neustále kupovanie a predávanie, čo trvalo celé mesiace, kým som ho nestopla. Ktokoľvek od neho mohol kradnúť veľké sumy peňazí, môj muž to však nevnímal. Zarazila som to a prinútila ho odísť do dôchodku ešte v roku 2002.

Svoj biznis už nezvládal a jeho fyzické problémy sa zväčšovali. O rok neskôr sme šli na víkend do Philadelphie, keď náhle spadol a zlomil si ruku. Ako sa ruka uzdravovala, začali sme s fyzioterapiou, no Vince iba sedel a hľadel do prázdna. Nebol schopný splniť žiadne inštrukcie.

Po piatich rokoch a piatich doktoroch sme konečne dostali odpovede. Narazili sme na správneho neurológa. Poslala som mu manželove záznamy vopred a keď sme k nemu dorazili, už tušil, o čo ide. Práve pred pár dňami čítal publikáciu o novoobjavenom syndróme a spýtal sa, či bolo v manželovej rodine nejaké mentálne postihnutie. Mal ho iba jeho vnuk. Lekári vedeli o prítomnosti ochorenia u detí, do roku 2001 však netušili, že môže postihovať aj ich príbuzných, ktorí sú pôvodnými nositeľmi. Výsledky testov lekárovo konštatovanie potvrdili. Ako osoba starne, táto mutácia génu začne zabíjať neuróny, čo vysvetľuje jeho psychické i fyzické príznaky.

Po zhoršení stavu manžela som sa rozhodla opustiť svoju prácu v reklamnej agentúre a starať sa oňho. Spočiatku som si myslela, že to bude súvisieť len s pohybom. Vystrašil ma až jeden deň v roku 2005, keď si nemohol spomenúť na moje meno. Odborníčka mi vtedy odporučila, aby som začala hľadať zariadenie, kam ho umiestnim, no nechcela som o tom ani počuť. Je to naše manželstvo, musíme byť spolu a žiadne opatrovateľské zariadenie nás nerozdelí.

Na začiatku som mala zopár pomocníkov, ktorí mi pomáhali s fyzicky nemožnými časťami starostlivosti – dostať ho z postele do kúpeľne. Hoci bol rokmi slabší a komunikoval menej, na otázku, čo si myslí o našom bláznivom živote, zareagoval. Odpovedal, že náš život je skvelý. Zapísala som si to a myslím na to dodnes. Bol to bláznivý život, no boli sme spolu a snažila som sa ho udržať zdravého a šťastného. Varila som mu zdravé jedlá a najala súkromného terapeuta. Čítala som mu vtipné knihy, spievala piesne a tancovala po dome. Noc bola jedinou časťou dňa, kedy som sa vzdala opatrovateľských povinností a jednoducho pri ňom len ležala v posteli. Celý deň som sa na to tešila. Nezáležalo, aký zlý deň bol za nami, v noci sme mohli byť sami.

Hovorila som mu všetko, čo si myslím, aj keď nedokázal odpovedať. Bolo to frustrujúce, lebo som od neho často nedostala ani náznak odpovede. Posledných päť rokov skoro nerozprával. Jediné, čo ešte dokázal vysloviť, bolo – milujem ťa. Posledný rok už nezvládal ani to, tak som sa ho pýtala: „Ako moc ma miluješ?“ Odpovedal jediné: „Celým svojím srdcom.“

Manželova myseľ to už v roku 2016 neuniesla a zomrel. Najskôr som bola nahnevaná, pretože sme si nikdy neužili manželstvo bez choroby. Cítila som aj zadosťučinenie. Zvládla som to, dotiahli sme to až do konca. Chcela som, aby sme boli spolu. Nemohla som ho umiestniť na cudzie miesto. Cítila som sa vďačná za to, že som sa oňho mohla starať. Bol to bláznivý život, ale boli sme spolu...

Vzala si lásku svojho života, nasledoval nečakaný zvrat: Po svadbe sa im navždy zmenili životy

Výber pre vás

Vzala si lásku svojho života, nasledoval nečakaný zvrat: Po svadbe sa im navždy zmenili životy

Súvisiace články

Druhá šanca na šťastný život prišla po bolestivom rozvode: Ani vo sne by netušila, čo sa stane!

Výber pre vás