Už na základnej škole som mala problémy sa presadiť, stretla som sa so šikanovaním. Na strednej sa mi podarilo nabrať trochu sebavedomia, ale pocit prehnanej zodpovednosti vo mne ostal. Každá poznámka na moju adresu ma zraňovala. Často som svoje emócie držala v sebe, hanbila som sa s nimi zdôveriť. Dlho som takto fungovala, až raz...

Bola som na ceste do školy, keď mi začalo silno búšiť srdce, zatočila sa mi hlava, zalial ma pot a mala som pocit, že odpadnem. Nevedela som, čo mám robiť, v hlave som mala len jedno – buď teraz odpadnem, alebo rovno zomriem. Prestala som ovládať svoje telo a bola som presvedčená, že mám infarkt. Trvalo asi 15 minút, kým to odznelo. 15 minút plných strachu o svoj život. Po tomto incidente nasledoval rad vyšetrení, počas ktorých mi každý lekár prízvukoval to isté – nič vám nie je. Tieto slová ma upokojili, dúfala som, že už je všetko zlé za mnou. Netrvalo však dlho a stav, ktorý som len nedávno zažila, sa opakoval a ja som si bola istá, že lekári sa pomýlili. Myslela som si, že musím byť vážne chorá, keď sa mi to deje.

Opakované vyšetrenia stále nič nenašli a ja som začínala upadať do depresie. Až neurológ, ktorý mi predpísal lieky na upokojenie, utrúsil, že to vyzerá na prekonané panické ataky a poslal ma k psychológovi. Ak by sa stav ani potom nezlepšil, mám vyhľadať psychiatra. Po vyslovení slova psychiater som ostala ako obarená. „Psychiatria? Naozaj patrím na psychiatriu ako blázon?“ Hneď som si predstavila izbu, v ktorej dvere nemajú kľučky a ľudia sú zviazaní v zvieracích kazajkách. Ešte v ten večer som si začala hľadať viac informácií na internete a ostala som prekvapená, koľko ľudí trpí touto chorobou.

Po príspevkoch, ktoré som si prečítala, som sa rozhodla, že začnem chodiť k psychológovi a skúsim psychoterapiu. Stálo ma to síce obrovské úsilie – zdvihnúť telefón a objednať sa, ale dnes už viem, že to bolo to najlepšie rozhodnutie. Práve psychologička mi otvorila oči. Vďaka nej som pochopila, prečo sa u mňa panická porucha prejavila. Spoločnými silami sme našli dôvody, ktoré ju spustili, naučila ma, ako sa treba správať, ak panický atak príde, a ako mu predchádzať. Upokojila ma, že to nie je choroba šialených, ale práve naopak, často ňou trpia prehnane citliví a zodpovední ľudia. Pochopila som, že k lekárom duše nechodia blázni, ale často vzdelaní ľudia, ktorí v živote niečo podcenili.

Vďaka psychologičke sa mi podarilo uvedomiť si, čo je skutočne dôležité. Zmenila som svoj rebríček hodnôt. Na prvom mieste už nie je škola ani povinnosti, ale čas pre seba. Emócie sa nesnažím držať v sebe, ale keď mám chuť plakať, plačem a keď mám chuť smiať sa, smejem sa. Prihlásila som sa na plávanie, viac relaxujem, stretávam sa s ľuďmi, ktorí mi v boji s chorobou pomáhajú, pokúšam sa menej stresovať a hlavne – život si viac vážim. Hoci nie som úplne vyliečená a viem, že táto choroba sa môže kedykoľvek vrátiť, vďaka panickej poruche vediem iný život, v ktorom má každá minúta pre mňa nevyčísliteľnú hodnotu.

Príbeh Michaely je veľmi inšpirujúci a dokazuje, ako veľmi nám môže pomôcť prekonať svoje predsudky a strach z návštevy psychológa. Ak totiž bolí duša, bolí aj celé telo a život sa stáva neznesiteľným. K zubárovi sa tiež bojíme a predsa k nemu občas musíme, a rovnako by to malo byť aj v prípade duševného trápenia. Takéto stavy naozaj nemá zmysel naťahovať. Ak si nedokážeme pomôcť samy, vôbec nie je hanba to priznať.

V tej chvíli mi napadlo, že zomriem: Desivý zážitok zmenil môj život od základov!

Zvedavé baby: Čo radí sexuologička, pokiaľ to s vašim partnerom v posteli neklape!

Odborníčka: Prečo je preventívna prehliadka u očného lekára taká dôležitá? Toto nepodceňujte!

Najstrašidelnejšie VIDEÁ S MŔTVYMI: Takto sa ozvali vyhľadávačom DUCHOV...

Výber pre vás

V tej chvíli mi napadlo, že zomriem: Desivý zážitok zmenil môj život od základov!

Súvisiace články

Nikdy by mi nenapadlo, že začnem žiť nový život v štyridsiatke