Bolo 8. marca 2008. Deň predtým sme sa dohodli s kamarátkami, že MDŽ oslávime na snehu sánkovačkou v Kavečanoch. Sneh tam bol už len umelý, ale predsa sme sa rozhodli, že pôjdeme. Sobota ráno bola slnečná, no moja mamka hundrala, že nemám nikam chodiť. Akoby tušila, že sa niečo stane. Ale ja som ju, pravdaže, nepočúvala a trvala som na tom, že ideme. Vyrazili sme doobeda. Mali sme byť štyri, ale napokon sme sa stretli len dve. Ostatné dve to zrušili na poslednú chvíľu. Ale nás to neodradilo.

Prvý aj posledný raz

Keď sme dorazili do Kavečian, išli sme rovno do chatky, ktorá patrila kamarátke. Tam sme sa prezliekli a nachystali na sánkovačku. Pomaly sme sa štverali na kopec a bolo nám veľmi horúco. Keď sme konečne vyšli na vrchol, ešte sme netušili, že sa z neho spustíme prvý aj posledný raz. Kamarátka Ľubka si sadla dopredu na sane a ja za ňu. Spustili sme sa dole.

Ľubka mi len zakričala, že v tej veľkej rýchlosti nevie pribrzdiť. Zrazu som s hrôzou zbadala veľkú búdku a potôčik, na ktoré sme sa rútili. Veľmi som sa zľakla a zavrela oči. Zachránil nás kopček, cez ktorý sme preleteli, a zároveň nás aj pribrzdil. Ja som bola vzadu a preletela som cez Ľubku aj cez sane dopredu. Neviem si to vysvetliť, ale ešte bolo v mojich silách sa postaviť. Ale hneď nato som odpadla.

Nepamätala som si, čo sa stalo

Zbadali nás lyžiari a pribehli k nám. Pokúšali sa ma prebrať. Videli, ako sa to stalo, a okamžite zavolali záchranku. Medzitým nás odniesli do šatne pre lyžiarov. Tam sme sa mohli troška umyť a čakať na sanitku. Ľubka mala, našťastie, len odreniny. Mne bola strašná zima. Museli mi dať štyri bundy a aj tak som sa triasla. Bola som v šoku, len som plakala a vôbec som si nepamätala, čo sa stalo.

Keď prišiel lekár, ošetril nás a pýtal si telefónne číslo a adresu. Ja som mu hneď začala diktovať naše staré číslo, ešte dobre, že si Ľubka pamätala to nové. Zavolali mame, že ma berú do špitála. Mama okamžite išla po kamarátkinu mamu a utekali za nami. V sanitke som celý čas rozprávala, že sa mi snívalo, ako som sa sánkovala. Lekár konštatoval, že mám otras mozgu. Vôbec som nevnímala, čo sa okolo mňa deje. Hneď ma zobrali na vyšetrenia.

Cítila som pekelnú bolesť

K otrasu mozgu pribudla aj narazená krčná chrbtica. Na krk mi dali golier a napojili ma na infúzie. Keď som sa začínala preberať, cítila som najmä tú krčnú chrbticu. Pekelne ma bolela. Celá rodina stála pri mne a pomáhala mi. Kamarátka sa odo mňa nevzdialila ani na krok. Keď som sa troška pozbierala, ešte stále som bez pomoci nevládala chodiť. Sestrička ma vzala trochu sa poprechádzať. Keď som prišla k zrkadlu, preľakla som sa.

Neverila som vlastným očiam

Moja tvár bola poodieraná a spuchnutá. V nemocnici si ma nechali dva týždne a potom ma prepustili do domáceho liečenia. Môžem byť vďačná, že som mala nad sebou anjelov strážnych a že sme nevleteli rovno do toho potoka. Som rada, že sa nestalo nič vážnejšie. Veď som mohla ostať ochrnutá alebo sa zabiť. Odvtedy som sa už sánkovať nebola. Neviem, či sa ešte niekedy odvážim..

Čo my na to?

Milá Ivka, je nám ľúto, že sánkovačka, ktorá mala byť zábavou, dopadla takto nešťastne. Na druhej strane môžete byť vďačná za to, že chodíte, dýchate a nedopadlo to ešte horšie. Tešte sa zo života a vážte si priateľov aj rodinu, ktorí pri vás stoja. Veríme, že si ešte užijete veľa zábavy, ale už len takej so šťastnými koncami.