Nevera nie je len výsadou mužov. Podľa aktuálnych štatistík sa aspoň raz v živote nevery dopustilo 37% žien. Spýtali sme sa piatich neverníc, prečo svojich mužov podviedli.

Dnes päťdesiatročná Helena si našla milenca až po mnohých rokoch nie práve šťastného manželstva. "Sotva pominuli medové týždne, vedela som, že ten sobáš bol chyba. Z manžela sa vykľul tyran. Prinútil ma opustiť prácu, aby som sa mohla venovať len jemu a domácnosti. Nech som robila, čo som robila, nikdy nebol spokojný. Síce ma nikdy neudrel, ale to, ako sa ku mne správal, bolo doslova psychický teror. Keď som si v tridsiatke konečne presadila, že budem chodiť do zamestnania aspoň na čiastočný úväzok, bolo to, ako by ma prepustili z väzenia. Od aférky s kolegom si nič nesľubovala, ale konečne sa vedľa nejakého muža cítila prirodzene. "Správal sa ku mne s rešpektom, dokázal ma rozosmiať. Uvedomila som si, že musím z manželstva odísť, a nabrala som odvahu k rozvodu."

Keď sa Mária (28) pred šiestimi rokmi vydávala, bola presvedčená, že netúži po ničom inom ako založiť si rodinu. Krátko po svadbe sa jej ale začalo profesijne veľmi dariť, a tak svoj plán prehodnotila s tým, že deti ešte nejaký ten rok počkajú. Bohužiaľ u manžela pochopenie nenašla. "Stále sme sa hádali o každú hlúposť. Zrazu na mne bolo všetko zle. Naše nezhody vyvrcholili tým, že už sme bez hádky nezvládli ani jediný spoločný večer. V deň, keď som manžela pristihla, ako sa snaží poškodiť kondómy, skončil aj náš sexuálny život. Nevidela som žiadnu nádej, že sa to niekedy zlepší, a svoju frustráciu a nedostatok intimity som si kompenzovala na internetovej zoznamke. Nakoniec som sa takto s jedným mužom zoznámila a začala si s ním. Po roku na to však manžel prišiel. Prinútil ma začať chodiť na partnerskú aj individuálnu terapiu a manželstvo sa nám podarilo zachrániť. Nebyť tej nevery a hrôzy z toho, že ma stratí, asi by nikdy nepriznal chybu a nezačal našu situáciu riešiť."

Ako tridsaťpäťročná mala Adela pocit, že sa jej splnili všetky sny. Žila v krásnom dome neďaleko Prahy, mala dve deti, milujúceho manžela a celkom sľubne sa rozvíjajúcu kariéru. Nikto nechápal, prečo to všetko počas niekoľkých mesiacov opustila. "Mala som stále silnejší pocit, že nežijem svoj život. Že sa len snažím vyplniť nejaký priestor, ktorý je mi vopred vymedzený. Že len hrajem roly - manželky, matky, profesionálky. Navonok som bola tou perfektná manželkou, kamarátkou a kolegyňou, za ktorú ma všetci mali, ale vo vnútri som bola nešťastná. Keď som na služobnej ceste do cudziny stretla Boba, bolo to, ako by sa môj svet obrátil hore nohami, a to nie len preto, že Bob pochádza z Austrálie. Nebolo v tom nič racionálne, jednoducho môj život, celá moja existencia mali v jeho očiach zrazu iný zmysel. Po polroku tajností som sa rozhodla od rodiny odísť. Nebolo to ľahké rozhodnutie, nebolo to fér voči manželovi ani našim deťom, ale nemohla som už žiť v lži." Dnes žije s Bobom v Austrálii spoločne s Adelinou dcérou z prvého manželstva, ktorá sa v puberte rozhodla žiť s matkou, a ich dvoma malými dvojčatami. Vlastnia malé vinárstvo a Adela vraj už o zmysle života nepochybuje. "Nemali sme skrátka rovnaké sny a túžbu po živote. Síce korektne, ale utrápili by sme sa s bývalým manželom navzájom. Svoje rozhodnutie rozhodne neľutujem."

Dnes šesťdesiatročná Barbora opustila svojho extrémne úspešného manžela pred desiatimi rokmi. "Peter bol veľmi úspešný právnik, spoločník veľkej firmy a naozaj skvelý advokát, ale práca pre neho bola absolútne všetkým. Ja a rodina sme boli skôr niečím, čo ho rušilo a trochu otravovalo. Milovala som ho a veľmi som ho obdivovala, preto som sa naučila o všetko sa postarať sama. Lenže zrazu som mala päťdesiat, deti pomaly vyletovali z hniezda a ja som si uvedomila, aká hrozne osamelá vlastne som. Potrebovala som, aby sa niekto tiež staral o mňa. Potrebovala som lásku a pozornosť. Ani vo sne mi ale nenapadlo, že vo svojom veku ešte niekoho stretnem. Skôr som sa snažila so samotou zmieriť." Vtedy však stretla o dva roky staršieho spolužiaka z vysokej, už ovdoveného Františka, a našla u neho všetko, čo jej v manželstve chýbalo. "Nebolo vlastne čo riešiť. Deti boli už veľké a náš rozchod ich príliš nezaskočil. Naopak ma podporili, pretože aj ony sa v oteckovom živote cítili tak nejako navyše, nevítané. Dnes aj s Františkovými synmi tvoríme milujúci sa rodinu. Ale kde som zobrala odvahu sa v päťdesiatke rozviesť, to neviem. Asi mi preskočilo."

"Že je mi manžel neverný, som zistila po dvoch rokoch manželstva. Bola to pre mňa obrovská rana. Nielen že som sa cítila oklamaná, ale tiež ponížená. Cítila som sa neschopná ako žena," spomína štyridsaťjedenročná Zuzka. "Prvá nevera bola vlastne pomsta a nebolo to práve najmúdrejšie," priznáva. "Ďalšia ale už bola o niečom inom. Potrebovala som sa uistiť, že som ako žena nezlyhala. Že vo mne nie je nejaká chyba, ktorá muža vohnala do náručia inej. Že som dosť sexi," rozpráva. Rozhodli sa žiť nejaký čas oddelene. "Počas tej doby sme si asi obaja uvedomili, ako veľmi sme pre seba dôležití, a začali chodiť na rodinnú terapiu. Síce sme si dokázali odpustiť, ale tá stopa nedôvery v nás oboch zostala a nepomohlo ani druhé dieťa. Keď mala Lucinka 1,5 roka, zamiloval sa manžel do inej a požiadal o rozvod. Myslela som, že sa mi zrútil svet, ale prekonala som to. Dnes mám nového partnera a s bývalým sme dobrí priatelia. Asi sme boli príliš nezrelí na to, aby sme si vážili vzájomnú dôveru a dokázali tú stratenú znovu nájsť. "