„Maroš je zazobaný?“ to som si doteraz nevšimla. „Si nebola u neho v byte? A si si nevšimla jeho hodinky? A vieš, na akom aute pre mňa prišiel? Kaťa vyťahuje tromfy. Neviem, nevšimla som si, nečumím furt z okna, a tak neviem, ktoré auto komu patrí, a nerozoznám vietnamské fejky od originálnych Breitlingov. A potom, že kto si všíma auru peňazí. Mark bol proste náhoda.

„Maroš sa mi zdá ako ideálny cieľ,“ Kaťuša sa rozhodla. A mne to znelo ako rozsudok smrti. Nevedela som, čo k tomu povedať. Našťastie ticho prerušil štrkot kľúčov v zámke. Preľaknutej Mime som v krátkosti vysvetlila, o čo ide. Že mama si u mňa rozložila hlavný stan a nie a nie sa zbaliť. A že pán Vincent by nám pri tejto jej evakuácii mohol pomôcť. „Hneď sa mi nezdalo, že tu máš taký poriadok. Ale som si myslela, že kvôli mne si sa prekonala. A to tvoja mama,“ smiala sa Mima. „Ty teda vieš pochváliť.“ Mama krátko zaklopala a hneď strčila hlavu do dverí. „Aha, máš návštevu. Tak nebudem vyrušovať.“ Ale my sme boli zvedavé na stretnutie. Ako sa randí, keď máte človek päťdesiat preč. „Boli sme v Botanickej záhrade, potom na filme v klubovom kine a nakoniec na príjemnej večeri. Vincent je rozhľadený, veľmi kultúrny a inteligentný človek.“ „A kedy bude druhé stretko?“ „Samozrejme, to nechávam na ňom. Ja sa neponúkam.“ No, samozrejme, mama je stará škola. Ale pri tomto ich starom tempe sa tak skoro svojej slobody nedočkám. Mama videla, že debata pokračovať nebude, tak sa stiahla do svojej provizórnej spálne. Mima sa podozrivo roznežnila: „To je romantika, ešte aj v takom veku...“

„Pche, romantika, podľa mňa očumovali staré korienky v záhrade a potom sa rozprávali o chorobách a dedkovi možno aj protéza do polievky spadla. A potom hltal tabletky na prostatu, proti nafúknutiu aj infarktu naraz.“ „Kaťuša, ty si dneska nejaká odporná. Čo ťa žerie?“ zdala sa mi dnes naozaj mimoriadne uštipačná. „Nič...“ „Ale no tak, vidím, že ťa niečo serie.“ Dlho sme ju prosiť nemuseli. Nakoniec to z nej vyliezlo, spolu s prívalom sĺz. „Jojo sa žení. Berie si tú kravu namyslenú, tú debilku, kvôli ktorej sa trepal cez celú republiku a mňa nechal samu. On sa žení a mňa nikto nechce...“ Ach, Jojo, dávna história. Som myslela, že už na neho zabudla. Stále ho držala nakrátko, a tak sa chlapec rozhodol pre tú druhú. Hmm, celkom logické. „Ako to vieš?“ Mima položila tiež logickú otázku. Napísal mi smsku. Kaťuša vytiahla mobil a ukazovala nám tú strašnú správu. „Pozýva ma na svadbu, vraj - dúfam, že si si tiež našla toho pravého a aj keď sa naše cesty rozišli, budeme každý šťastný na tej svojej. A že ma pozýva. Berú sa v kostole. A ja nikoho nemám a budem tam ako taká opustená trapka...“ Snažila som sa ju utíšiť. Za každú cenu. Aj za cenu prinesenia obete. „Nebudeš sama, vezmeš tam Maroša. Aj prsteň si môžeš požičať. On to v pohode zahrá. Že ste zasnúbení alebo čo...“ trepala som dve na tri. Kaťuša sa konečne upokojovala. „Svadba je až o dva mesiace. A to už Maroš nebude musieť nič hrať.“ Podala som jej vreckovku a doliala pohár. Znovu chytila dych. „A požičiam si nejaké nové šaty z Cavalliho kolekcie s výstrihom až po pupok, nech sa Jojovi postaví vták rovno pred farárom.“

Nálada sa vrátila, a tak sme načali tortu a pokračovali vo vykecávaní. Až kým nebola na programe ďalšia smska. Tento raz bol v centre pozornosti Mimin mobil. „Píše mi Peťo, že už ide spať, že mi praje dobrú noc, a myslí na mňa.“ „A ty mu veríš?“ rypla si ešte Kaťa. „Hovorí sa, že chlap píše žene na dobrú noc, keď si ide užívať von. Aby bola pokojná. A nevyvolávala mu.“ Mima sa nenechala vyviesť z miery. Zasnene pozerala na tých pár písmeniek na vysvietenom displeji a myslela bohvie na čo. Mobil nedal pokoj ani mne. „Ktovie, čo robí Mark na tej dedine. Mám mu napísať?“ Kaťuša mi to zatrhla: „Nie! A hlavne mu nepíš, žeby si bola teraz radšej s ním, lebo ťa hneď pošlem na odvykaciu liečbu.“ Tak sme tam sedeli s mobilmi v rukách a snívali svoje sny. Kaťuša už videla pred sebou ružovú budúcnosť s Marošom. Ešte mu to neoznámila, ale... pre muža je niekedy dobre, keď o stave niektorých vecí radšej nevie. Mima si vychutnávala ilúziu znovuzrodenej lásky a Peťovho pocitu otcovstva.

Už zasa niečo vymýšľa

A ja snívam o Markovi, o tom, ako by nám teraz bolo niekde na vidieckej chalupe pri kozube príjemne, čítali by sme si, pes by nám ležal pri nohách a oheň ticho praskal...  No, asi som na tom už fakt zle, keď mi napadajú takéto gýčoviny.   Mark sa vrátil až v utorok a hneď ráno v kuchynke sa na mňa vrhol. Slovne.

„Po robote si nerob žiadny program.“ „Prečo? Čo máš na pláne?“ „Potrebujem si niečo vybaviť.“ Ani v aute mi ešte nebolo jasné, o čo ide. A ani to, ako trávil posledných 72 hodín. Jasné, tie chlapské argumenty, že nemusíme mať prehľad o každom ich kroku. Ale ja sa nepýtam na každý krok, len na to, čo robil, ako strávil víkend... a tak. A slová „dokopy nič, oddychoval som“, to je fakt bohovská odpoveď.

„Sme tu. Poď.“ Zaparkovali sme neďaleko nového divadla, tak som si myslela, že ideme buď objednať priestory na nejakú akciu, alebo kúpiť lístky na predstavenie. Druhá alternatíva sa mi viac pozdávala. Už som aj začala z hlavy vyťahovať tituly posledného obdobia, o ktoré by som mala záujem. Nech vidí, že nie som nekultúrny človek. Ale zdá sa, že tu pôjde o kultúru iného druhu. Stáli sme pred rozostavaným komplexom bytov a oproti nám už so širokým úsmevom na tvári kráčal nejaký mladý chlapík. „Mám dohodnutú obhliadku bytu.“ „Tu?“ Tak táto možnosť mi fakt nenapadla. Viem, že sa tu stavajú nové byty, kadejaké tie moderné rezidencie, ale nikdy som to nebrala ako normálnu možnosť bývania pre reálnych ľudí. „Hej, tu. Nepáči sa ti? Veď si to obhliadneme a uvidíme.“ Kráčala som za ním a tým chlapom, ihličky sa mi zabárali do zmesi prachu a kadejakého materiálu, a rozmýšľala som, čo tu chce teraz vidieť. Ale potom sme to naozaj uvideli. Vzorový byt na piatom poschodí bol otočený tak, že poskytoval nenormálny výhľad. Fascinujúci. Slnko už zapadalo, vytváralo ružovú žiaru a na hrad dopadali lúče, ktoré sa ako posledné predierali spoza oblakov. Voda Dunaja pokojne plynula, zdalo sa mi, že len ruky vystriem a dotknem sa hladiny. Veľká presklená stena z izby robila zvláštne miesto. Človek by tu ľahko nadobudol pocit, že mu všetko pod ním patrí. Ja som stála na terase a bez slov pozerala von. Mark sedel v izbe a pozeral s agentom do akýchsi papierov a pôdorysov. Bolo mi jedno, o čom hovoria. Napriek tomu výhľadu som neverila, že by si Mark tento byt kúpil. Mark, s chalupou na vidieku a útulným apartmánom v starom dome v Starom Meste. Tento byt akoby stál len sám pre seba. Nevedela som si v ňom predstaviť domov. Chlad ako na tých letákoch - biele sedačky, žena vo večerných šatách, nikde ani kúsok smietky, žiadny neporiadok. Dokonalosť. Priam absurdnosť. Bolo mi úplne jedno aj to, koľko táto realitná lahôdka stojí. Chcela som ísť domov. Mark vyzeral oveľa nadšenejší ako ja.

„Sú tu skvelé možnosti financovania. A ceny týchto bytov neskôr len porastú.“ „Nemyslíš vážne, že tu chceš bývať. Však by si mal pod bytom nejaký šoping park.“ „Veď ty rada chodíš do šopingov.“ „Áno, ale rada sa z nich vraciam domov. Nepotrebujem v tých sklenených hangároch ešte aj spať.“ „Ty tomu nerozumieš. Tu ide o investíciu.“ Och, aké klišé. Keď ide o investície, tak ženy tomu proste nerozumejú. A bodka! Cestou sme sa zastavili pre pizzu a u neho doma sme potom s plnými bruchami ležali na sedačke pred telkou a čumeli na C.S.I. „Mohla by si niekedy niečo navariť.“ Rýchlo som sa vynašla: „Tvoj sporák nie je dobrý.“ „A tvoj?“ Hmm, mala by som ho už vziať k sebe. Ale cítim sa ako stredoškoláčka, keď chce predstaviť frajera rodičom. Mame by sa isto páčil, o tom niet pochýb. Len či by sa jemu páčilo, že nás počúva cez dvere mojej spálne. „Ja a varenie nie sme dobrá dvojka.“ „Mala by si sa to naučiť.“ „Prečo?“ „Muži majú radi, keď vie žena variť.“ „Ideme sa tu baviť o nejakých rodových stereotypoch? Celkom dobrá téma na hádku.“ „Rýpeš?“ „Nie, ty rýpeš. Tam u vás iné nepoznáte, len fish and chips, samé polotovary, sporák zapnete možno raz za týždeň. A mne ideš vyčítať varenie?“ „Ja nechcem, aby si mi urobila pečenú jahňacinu s yorkshirským pudingom. Stačili by špagety. Tie dúfam vieš uvariť?“ „Aj špagety, aj praženicu, aj párky. Ale radšej robím iné veci...“

Domov som sa dostala krátko po desiatej. Vyšťavená debatami a inými zmyslovými zážitkami som chcela zaliezť rovno do postele, ale zaujal ma hrmot na chodbe. Pozrela som priezorom na chodbu. Moja nová suseda ťahala nejakú skriňu do Marošovho bytu. Stredu som zavolala k sebe Kaťu. Nasypali sme si chipsov, otvorili víno a čakali za dverami. Mala som silného tušáka, že sťahovačky budú pokračovať. Taká žena ako hentá XY určite potrebuje viac skríň ako jednu. „Hovorila som ti, že Maroš je zadaný,“ snažila som sa Kaťušu pripraviť na situáciu. „To predsa nie je telesná vada. S tým si poradím. Pokiaľ nie je ženatý.“ „A je v tom rozdiel?“ „Jasné, že je. Ak si pred Bohom niečo sľúbili, do toho sa ja montovať nebudem, nechcem si to u neho pokaziť.“ „A ak sa brali na matrike?“ „Tak to nič. Jeden podpis hore-dole.“ Môj tušák bol správny. Hrmoty zase začali. Obe sme potichu pricupitali k dverám a tlačili sa za guľatým sklíčkom. „Vidíš ju?“ „Hej. Má nejaké kufre.“ „Ukáž.“ Dvere výťahu sa mi rozpleskli rovno pred očami a zjavil sa Maroš. S ďalšími kuframi. „No, neviem, toto nevyzerá dobre. Neviem, či nebudeš musieť tú svadbu s Marošom zrušiť.“ Kaťuša ma kopla do nohy a ja som sa pridusene smiala, až kým ma neodtlačila a nenacapila na dvere svoje oko. „Bože, hentakú megeru si tam nasťahuje. A ani netuší, čo ho čaká za týmito dverami.“ „No veru, dve hysterické ženské pred tridsiatkou, čo zo zúfalstva špicľujú susedov.“ Kaťuša sa tvárila, že to nepočula a ostentatívne si doliala víno do pohára. „Dievča si robí zbytočnú robotu. O pár dní bude tie kufre vláčiť zase opačným smerom.“

Ach tie vzťahy! Každý niečo rieši, zbláznim sa z toho

Výber pre vás