Aby bolo jasné, nemám to naštudované z múdrych kníh ani som nechodila na prednášky nejakého renomovaného odborníka. Prosto mi to rokmi, počas ktorých som chcela všetkých, vrátane seba, presvedčiť, že na to mám, došlo. A keď som si priznala, že to nejde, keď som bola ochotná a schopná zariadiť si podľa toho aj život, odľahlo mi. Najviac na svete. Viem, že mnohé budete so mnou polemizovať. Tiež som ešte pred pár rokmi chodila po svete s hlavou hore, bez pochybností o tom, aká som frajerka a ako to zvládam. V princípe sa to chvíľu dá, kým je bábätko malé a veľa spinká aj cez deň, dá sa doma popracovať. Ale ako deti rastú, sú náročnejšie na čas, energiu, sústredenie, a to už nie je také jednoduché. Treba sa rozhodnúť, čo bude vašou prioritou. Inak na to doplatíte buď

A) manželstvom (vlastná skúsenosť) B) stratou kontroly nad svojím životom (vlastná skúsenosť) C) trvalým pocitom nespokojnosti a nešťastia D) zdravím.

Ani jedna z nás nie je superžena

Lebo superžena ráno vstane prvá, urobí raňajky aj desiatu do školy, všetkým nachystá oblečenie podľa predpovede počasia, s úsmevom budí svoju rodinu a popritom sa stihne učesať a nalíčiť, aby vyzerala dokonale. Superžena odprevadí deti, pobozká manžela a odchádza do práce z ligotavo čistého príbytku. V práci maká na sto percent, jej kariéra sa krásne rozvíja, stihne aj zdravý obed a klebety s kamarátkami, možno aj cvičenie. Potom s úsmevom sadne do auta alebo autobusu a ide po svoje deti, ktorým na popoludnie pripraví pestrý program. Deti si neskôr podvečer robia úlohy alebo sa hrajú v izbičkách, ona chystá teplú večeru z čerstvých surovín, celá rodina spolu povečeria, a keď deti zaspia, venuje sa manželovi.

Pekne sa to číta... Ale všetko je inak. Všetko. Superžena očividne nemá menštruáciu a s ňou spojené pocity, jej deti nebývajú choré, nemajú v škôlke a škole besiedky, nechodia na oslavy kamarátov, ktoré sa začínajú o tretej popoludní, jej deti sú poslušné a samostatné. Superžena nemá v práci stresy, jej šéf je super chlapík, ktorý ju o tretej posiela domov k rodine, a popoludní jej nikto z roboty netelefonuje. Superžena je štíhla, zdravá, dobrá kuchárka, milenka, gazdinka, blablabla... Ak tomuto klamu podľahnete a chcete sa superžene podobať, v praxi budete ubehaná žena, ktorá aj tak nikdy nestihne všetko, čo chcela. Zo dňa na deň alebo z hodiny na hodinu meníte svedomito naplánovaný pracovný týždeň. Lebo malý dostal zápal stredného ucha, rokovanie, ktoré ste mali mať o desiatej dopoludnia, preložili na piatu popoludní, lebo sa ocitnete v hodinovej zápche, lebo v obchode bolo veľa ľudí, lebo mamu odviezli do nemocnice, dcérka má vystúpenie v tanečnej a manžel nemá vyžehlené košele, ktoré potrebuje na služobku. Stačí jeden sklz a všetko sa začne rúcať. Pomaly a škodoradostne.

Začnete vynechávať obedy alebo kaderníčku, zistíte, čo sa dá odfláknuť a to odfláknete. Po pár mesiacoch, možno rokoch je z vás otrok povinností, ktoré už horia, robíte to, čo bolo treba urobiť včera a predvčerom, dnešné povinnosti si nechávate na zajtra a na pozajtra. Ste majsterka vo výhovorkách. Ste podráždená, v práci myslíte na to, že sa málo venujete deťom, pri deťoch si vyčítate, že fl ákate robotu, ale vlastne nevládzete ani pracovať, ani sa s deťmi hrať, nechce sa vám variť ani piecť, nechce sa vám vôbec nič, chcete spať, spať a mať od všetkého pokoj. Aj od manžela, lebo sex je to posledné, na čo máte večer pred spánkom chuť. Organizujete babky, opatrovateľky, hneváte sa, keď vám nemôžu pomôcť, ale vlastne sa podvedome hneváte na seba, v žalúdku máte stále pocit napätia, už ani zabaviť sa riadne neviete. Prestávate sa usmievať, na čele máte vrásky, ste nevrlá, na otázku, ako sa máš odpovedáte

A) rýchlo, nič nestíham B) poznáš to, deti, robota, tak dookola C) dobre, dobre, dobre (zdôraznené tak veľakrát, ako veľmi ste zo svojho života frustrovaná).

Väčšinou sa musí stať niečo, čo vás prefacká. Niečo. Väčšie alebo menšie. Podľa toho, do akej miery ste ešte stále presvedčená, že profesionálny rast sa dá zladiť s materstvom tak, že sú všetci spokojní. Lebo opak je pravda. Kým si nevyberiete, čo bude mať vo vašom živote prednosť, budú všetci okolo vás frustrovaní. A vy najviac.

Pamätám si, ako som pol roka šéfovala jednému týždenníku a môj Filipko nemal ešte ani dva roky. Vzala som to, lebo však – PRÍLEŽITOSŤ! Celý deň robota a od pol štvrtej s oboma deťmi doma, lebo som nechcela, aby o mňa prichádzali a aby boli s niekým cudzím len preto, že ja mám funkciu. Veď to zvládnem! Výpoveď som dala deň potom, čo som o pol šiestej večer jednou rukou miešala omáčku na cestoviny, druhou držala mobil, do ktorého som diktovala korektúru nadpisu článku, pravým okom som registrovala, že Linda mi ukazuje výkres zo škôlky, a keď Filip desiatykrát pod mojimi nohami zakričal: „Mamí!!!“ nadýchla som sa a zvreskla: „Mohli by ste všetci sklapnúť a dať mi na päť minút svätý pokoj?“ Deti zmeraveli, človek v redakcii na druhej strane telefónu tiež, ja som sa rozplakala, lebo cestoviny sa rozvarili a bolo.

Pred pár mesiacmi som sedela na obede so Simonou. Skvelá baba, dve deti, manžel, dobrá práca v agentúre. Boli sme v dobrej nálade, až do chvíle, keď jej zazvonil telefón. Jej muž. „Čo? Prečo? Ale ja tiež nemôžem. A teraz čo mám robiť? Boli sme predsa dohodnutí. Dobre, tak ja ho vezmem na poradu. Dobre. Ale zajtra zasa ty. Nie? Prečo? Tak ja sa na to môžem...“ „Takto je to stále,“ povedala, keď zložila: „Nemôžem každý deň o štvrtej utekať po decká do škôlky a on sa tvári, akoby neboli jeho. Už sa na mňa v robote škaredo dívajú. “ „Dajte si jasné pravidlá, lebo sa rozvedieš,“ povedala som. Viem, o čom hovorím.

Chvíľu ešte bojovali. Zvažovali. Simona kráľovsky zarába. Tie peniaze potrebujú. Jej manžel založil vlastnú fi rmu, kde je sám sebe pánom. Vie si zariadiť čas. Tak s deťmi trávi do pol šiestej večer čas on. Aby Simona mohla pracovať naplno a bez výčitiek voči majiteľovi agentúry, ktorý chce od nej stopercentný výkon a nezaujíma ho, že škôlky sú len do štvrtej a že deti majú niekedy sople, horúčky, kiahne, črevné chrípky a zápaly priedušiek. Simona si vybrala. Robota. Deti budú viac s otcom. Všetci sú spokojní. A je to fér.

Emancipácia nás všetky trošku pobláznila. Stovky možností nás pobláznili. Chceme všetko a najlepšie hneď a naraz. Nie sme ochotné čakať, odmietať, niečo niečomu obetovať. Chceme rásť profesionálne, byť skvelými mamami. Naraz. Ťaháme deti do práce, prácu na detské ihrisko a niektoré z nás tvrdia, že je normálne, keď na obchodnom rokovaní žena dojčí... Keď som sa mamy pýtala, ako nás dokázala vychovať bez toho, že by som mala pocit zanedbania, a stále pracovať na svojom profesionálnom raste, povedala veľmi prosto: „Kým ste boli malí, práca bola na vedľajšej koľaji. Dvanásť rokov som robila na jednom mieste. Deti chcú mamu a otca. Aj tie dnešné, Evi. Vydržia s opatrovateľkami, ale šťastné sú s rodičmi. V robote som sa pohla, až keď ste ma potrebovali menej. Vôbec o nič som neprišla, naopak. Užila som si vás aj vy mňa.“

Asi by nám to mali mamy povedať. Vtedy, keď vidia, že pár hodín po pôrode máme na kolenách notebook alebo iný pracovný nástroj. Mali by nám povedať – užívajte si to, nenaháňajte sa, nič vám neujde. Ale ktovie. Možno je to vec povahy. Veď to viem podľa seba. Lebo sú ženy, ktorým je hneď jasné, že dve veci sa skĺbiť nedajú a ani sa do toho nevrhajú. Moja kamarátka Milka ide po druhej materskej znovu do práce a na opekačke mi minulý víkend povedala, že pôjde len na polovičný úväzok. Inak by sa zbláznila.

Pred troma rokmi by som sa v duchu uškrnula nad tým, že si to nevie zariadiť. Dnes som prikývla, že jasné, preboha, aj tak to bude makačka.

Lebo keď som vtedy dala výpoveď a ostala „visieť“ vo vzduchu, stala sa zvláštna vec. Nastal pokoj. Doma bol pokoj.

Bolo to pred letom. Povedala som si, že ďalšiu robotu si budem hľadať až po prázdninách. Medzitým som si vzala pôžičku a vydala svoju prvú knižku. A všetko som to robila z domu, vlastným tempom a vo vlastnej réžii. Žiadny stres s neporiadkom, varením, s termínmi, keď deti nemal kto strážiť. Pohoda. Bola som na masáži. Cvičiť. Na obede s kamarátkami. Zrazu som mala založené fotky, vyvesené obrázky, kvety v záhrade, s Filipom som postavila skladačku v kuse bez toho, aby som s niekým medzitým telefonovala. A keď som ich vzala na výlet a mobil som zabudla doma, nepotrebovala som sa na Zlatých pieskoch otáčať, aby som si ho vzala.

Skrátim to. Do žiadnej roboty som už nenastúpila. A tak skoro ani nenastúpim. Knižke sa darilo, vydala som ďalšiu, založila vydavateľstvo, z ktorého sa žiť dá. Podvedome som odmietala všetky pracovné ponuky, ktoré zaváňali stresom, popoludňajšou účasťou. Niekedy som to NIE hovorila s ťažkým srdcom, lebo to boli fakt krásne pracovné príležitosti, ale je to tak lepšie. Robím toľko, čo mi dovolia deti. Nechodím po večeroch moderovať, nevydávam toľko kníh, koľko by som chcela, lebo by to vyžadovalo oveľa viac roboty a to skrátka nejde. Už sa mi nechce chytať povinnosti za chvost, nedvíhať telefóny ľuďom, ktorí na niečo, čo som sľúbila, čakajú a ja to nemám hotové, lebo robím koláče na pieskovisku. Teraz budem hlavne mama. A ak boh dá, kariéru, také tie veľké plány a veci, čo mám v hlave, rozbehnem, keď budem mať plný dom pubertiakov, ktorí budú presvedčení, že som najtrápnejšia ženská na svete.

Minulý týždeň sme pre jednu televíziu točili pilotnú časť nového programu. Týždeň nepretržite. Nakrúcalo sa hlavne po večeroch a ja som sa na to dala nahovoriť, lebo sa mi páči nápad aj ľudia, ktorí na tom pracujú. Povedala som si – týždeň? Pohoda, to zvládneme. Aj sme zvládli. Ale mne sa len potvrdilo to, že veľká kariéra a materstvo prosto dokopy nejdú. Počas toho týždňa bol doma neporiadok, deti trávili každý večer s niekým iným (babka, druhá babka, moja sestra, oco a tak), ich oblečenie bolo čudne nakombinované. Narýchlo som varila, čo chladnička dala, nevedela som, či má Linda domáce úlohy, bola som unavená, lebo ráno som po troch hodinách spánku s nimi vstávala do školy a škôlky a počas točenia som pozerala na hodiny mysliac na to, či už spia, či je všetko okej a tak. V žalúdku ten známy tlak, napätie, že nemám všetko pod kontrolou...

Keď sa to celé skončilo, sedeli sme s deťmi podvečer v záhrade, jedli hrach od uja suseda a moja Linda povedala: „Konečne, mami, už sme normálne doma, ako to má byť.“ Chcela som namietnuť, že veď sme spolu boli, len menej a vo väčšom strese, ale iba som prikývla. Niekedy premýšľam nad tým, čo hovoria psychológovia, že pri deťoch je dôležitá kvalita stráveného času, nie kvantita. Že je lepšie hodinu sa deťom sústredene venovať, ako päť hodín len tak byť v ich prítomnosti. Ja neviem. Začína mi to vychádzať tak, že deti sú jednoducho do istého veku šťastné, keď je jeden z rodičov doma aj vtedy, keď sa preháňajú na bicykli pred domom alebo pozerajú televíziu. Nepotrebujú s nami stále hrať kvartetá, ale sú rady, keď sme doma. Majú pocit istoty.

Tak, ako má pocit istoty šéf, ktorého zamestnankyňa sa vie sústrediť na prácu bez toho, aby každú hodinu riešila svoje ratolesti. Lebo si to zariadila tak, že sa o niečo viac venuje práci a domácnosť s deťmi nechala na pleciach niekoho iného.

Čítala som knižku, ktorá mala v názve niečo také, že sme si sami strojcami svojho osudu. Tak je. Ľudia okolo nás budú spokojní a šťastní vtedy, keď budeme spokojné a šťastné my. A to sa nám nepodarí, keď budeme mať chorú ambíciu byť stopercentné na všetkých frontoch. Lebo sto percent je len jedných. A tie musíme medzi tie „fronty“ v živote rozdeliť. Tak, ako si to vyžaduje momentálna situácia a tak, ako to vnútri cítime.

Ako zladiť kariéru s materstvom? Nijako!

Zvedavé baby: Čo radí sexuologička, pokiaľ to s vašim partnerom v posteli neklape!

Odborníčka: Prečo je preventívna prehliadka u očného lekára taká dôležitá? Toto nepodceňujte!

Najstrašidelnejšie VIDEÁ S MŔTVYMI: Takto sa ozvali vyhľadávačom DUCHOV...

Výber pre vás