Vlastne sa niet čomu čudovať. Nevedno, kto a kedy to začal ako prvý s manželstvom myslieť vážne, ale „vezmime sa z lásky“ sú novodobé nehoráznosti, ktoré sa do dobre zabehnutého systému začali zavádzať až relatívne nedávno. Kdeže motýle v žalúdku, želatínové kolená a poblúznenie jeden druhým. Manželstvá sa odjakživa uzatvárali kvôli všeobecnému blahu a prosperite väčších skupín ľudí, ktorým boli blaho a prosperita sobášiaceho sa páru srdečne ukradnuté. Takto sa kšeftovalo s mocou, územiami, väčšími či menšími majetkami, so šľachtickou krvou, s politickými záujmami a takto sa vykupovala aj vojna či radšej mier.

Fungovalo to. Myslíme teraz na obchodnú stránku veci. Čo sa týka lásky a pridružených pochabostí, stalo sa, že nečakane prišla, čoby nie. Dotyčnú nešťastnicu a nešťastníka buď osvietilo časom, alebo dokonca hneď, ak nešlo o hrôzostrašné nerovné spojenia medzi bezzubým „spráchniveným“ dedom a dievčinou v rozpuku. Aby bolo jasné, dohodnuté manželstvá prežili v rôznych formách dodnes a nemyslíme tým len na arabský či indický model. Vytvárajú sa pragmaticky na základe rovnakých hodnôt, tradícií, vzdelania, spoločenskej prestíže a tak ďalej. V našej kultúre pečatíme vzťahy v štádiu zamilovanosti a sme na to patrične hrdí. To jest, urputne ľúbime, nevidíme a ani nechceme vidieť žiadne nedostatky. Potom prejde päť-desať rokov a zhnusene pozorujeme chlapa, ktorý je pre nás niečo medzi Votrelcom a chriašteľom, nechápajúc, čo sme na ňom milovali? A ako sme si ho mohli zobrať!?

Nehovoriac o tom, že je to vzájomné. Pritom naše milé malé rodné územie malo s manželstvom tiež samé neromantické skúsenosti. Najstaršie známe spôsoby uzavretia manželstva u Slovanov boli buď kúpa, alebo rovno únos žien. Ak to bol únos, tak tým rozumieme únos, nezriedka spojený s násilnosťami, často však boli únosy aj dohovorené so súhlasom oboch rodín, lebo nikomu sa nechcelo platiť náklady na svadbu (preto dodnes to unášanie na svadbách). Čo sa týka kúpy, bolo to ešte priamočiarejšie, napísala sa kúpno-predajná zmluva, rodina ženícha zaplatila rodine nevesty a bolo. Existujú dokonca zachované dokumenty o tom, že na Slovensku sa do 16. storočia uskutočňovali jarmoky na slobodné dievky. Potom ich zakázali.

Na koľko by ste sa ohodnotili? To len tak mimochodom. Späť k láske. Je teda zrejmé, že do manželstva nám začala kafrať pomerne čerstvo, asi pred sto rokmi, a aj to len vo „vyspelých“, rozumej západniarskych zemepisných šírkach. Sobáše z čistej lásky sa stali novým luxusom, symbolom pokroku, uvedomelosti a... bla-bla-bla. No a tak sme dnes tam, kde sme.

Na Slovensku sa rozvádza takmer každé druhé manželstvo. Rozvodovosť je najvyššia v histórii, troška sa mení ešte podľa regiónov, ale celoplošne platí, že klesá počet kedysi typických príčin ako alkoholizmus či bitka a stúpajú nezmieriteľné rozdiely v povahách, nevera a prekvapujúco aj počet párov, ktoré sa rozvádzajú dohodou, teda priznaním si viny na oboch stranách. Veľa manželstiev krachne v piatom roku, to sú väčšinou tie bezdetné. Ak sa deti narodia, dvojica má ešte motiváciu udržať veci, kým odrastú, takže potom sa vzťahy rozpadajú až po trinástom roku. Po všetkom, čo okolo seba dnešná priemerná Eva vidí a počuje, je logické, že sa začne trocha báť. Aj jej Adam. A to ešte ani nie sme pri tom, čo zažili! Neberme teraz do úvahy elementárne príhody o tom, že človek, ktorý už má za sebou jeden rozvod, alebo sa s posledným partnerom rozchádzal tri roky a ešte teraz má z toho husiu kožu a zo tri vredy, logicky nemá chuť na svadobné debaty. Od manželstva nás odrádzajú aj menej zjavné dôvody, ale dostatočne intenzívne na to, aby nás udržali v single statuse. Špeciálnu zmienku si vyžaduje spomínaná štatistika – lebo ak je rozvodový trend dlhodobý, niekde sa to odraziť musí. Napríklad v štruktúre celej spoločnosti, v tom, čomu veríme, a v príkladoch, ktoré nám v detstve servírujú dospelí. Vyrastáme v rozvrátených manželstvách alebo len s mamou či otcom, nová generácia aj v striedavej starostlivosti. A keďže rodina je základ štátu, to, čo pri vyrastaní dostaneme do vienka, neomylne zúročíme pri zakladaní vlastných vzťahov.

„Moji rodičia sa rozvádzali na trikrát, bola to neľútostná vojna. Bili sa o majetok, o mňa, o posledné slovo...“ spomína tridsaťročná Maja. „Mala som vtedy dvanásť rokov. Katastrofa. Rozchodila som to s pomocou psychologičky relatívne bez ujmy, ale keby prišiel aj sám brunejský sultán, nevydám sa ani bohovi. Myslím, že chápete.“ Dokonale.

Helga má dvadsaťsedem rokov a za sebou svojich pár povinných jázd, spálených mostov a jeden dlhý perspektívny vzťah. Normálna mladá žena, žiadna patologická vzorka.

„Niežeby som zanevrela na chlapov, to nie, ale teraz si už sakramentsky dávam pozor, s kým sa dám dokopy, nieto ešte, či si ho vezmem. Moji rodičia sú spolu celý život, mám v nich dobrý príklad, to je pravda, ale poznám, akými krízami si mama s otcom prešla, takže ju obdivujem. Väčšinou to zvládla so vztýčenou hlavou, ale ešte nedávno, keď otcovi preskočilo, sedela u mňa v podnájme a plakala, že sa s ním tentoraz už určite rozvedie. V šesťdesiatke!!! Nakoniec to neurobila, ale viem, že udržať manželstvo stojí kopec síl a tolerancie. Neviem, či by som toho bola schopná.“

Samy by sme to lepšie nenapísali! Helga patrí medzi rozšírenú kategóriu, ktorá má pred svadbou prirodzený rešpekt, čo je fajn. Zabraňuje to ľuďom skákať do manželstva „po hlave“ a brať sa po vydarenom víkendovom záťahu, mesačnom pominutí zmyslov a podobne. Z prirodzeného rešpektu sa však vo vhodných podmienkach ľahko vykľuje strach, a to je ďalší obľúbený dôvod neobľúbenosti manželstva medzi potenciálnymi nevestami a ženíchmi. Ako hovorí Kristína: „Bojím sa. Bojím sa, že mi ublížia, bojím sa, že nebudem mať zadné vrátka, bojím sa opletačiek na súde, bojím sa, že manželstvo všetko pokazí.“ Žije s priateľom slušné tri roky v peknom neškandalóznom vzťahu a o svadbe nehovoria. Nemá za sebou žiadne vypuklé vzťahové traumy, len pozorne vníma svet okolo seba a pozerá sa na veci obdivuhodne pragmatickou optikou: „Dnes je taká doba, nikdy neviete, čo sa vám stane. Môj chlap môže prísť do mäsiarstva a zaľúbiť sa do predavačky. Ja sa môžem do niečoho zamotať, ani nebudem vedieť ako. Neverím stopercentne ani mužom, ale ani sebe.“

Uchýliť sa k výrokom, to si už vyžaduje naozaj vážny dôvod a prapodstata zmyslu manželstva ako vážny dôvod obstojí. Nemyslite si, že skepticko-odľahčený názor naň má len liberálny ženský časopis v roku 2012, už oddávna bolo mudrlantom a spol. jasné, že s manželstvom to nie je len tak. Čestní muži sa ženia rýchlo, múdri nikdy – nech sa páči, tak sa vyjadril španielsky spisovateľ Cervantes. Manželstvo je obdobie ľudskej existencie, keď je žena šťastná a muž ženatý – rozjímal nemecký filozof Nietzsche. Lepšie je byť ženatý ako mŕtvy – pritvrdil francúzsky dramatik Molière. Manželstvo je dlhá konverzácia prerušovaná hádkami – to si myslel škótsky spisovateľ Stevenson a Benjamin Franklin, americký minister pôšt, v 18. storočí radil z vlastnej skúsenosti: Pred manželstvom majte oči otvorené, v manželstve ich trochu prižmúrte. Stručne a trefne to však vystihol legendárny Jan Werich: Vydarené manželstvo je div sveta. Suma sumárum, ľudia odjakživa tušili, že manželstvo je aj kusisko driny, no aj tak sa vždy nájde dostatok dobrovoľníkov, ktorí na zjavné negatíva zvysoka kašlú a vezmú sa. Lebo sa ľúbia. Bodka. Tešíme sa z toho a držíme palce každému páru, ktorý verí v tradičné spečatenie zväzku. Naozaj úprimne. Na svadbách kamarátov srdcervúco plačeme, lebo to každej zdravej žene dáva nádej a rozprávkové pocity, vštepené všetkými tými Popoluškami, Angelikami, filmami, básňami, legendami...

Sobášnosť na Slovensku nijako dramaticky neklesá, ale ani nestúpa, krivka sa drží na úrovni približne 25-tisíc sobášov ročne. Ale ľudia si to jednoznačne lepšie rozmyslia. Priemerný vek pri vstupe do manželstva sa zvyšuje. Poznáme mnohé úžasné a výpravné spôsoby požiadania o ruku, boli sme na nenormálne krásnych, drahých, netradičných, fádnych i uletených svadbách, ale čarovné je, že tak, ako má svoje argumenty množina ľudí PROTI manželstvu, tak si stojí za svojím aj množina ZA manželstvo, a jeden druhému blahosklonne neverí. „Ja si myslím, že tí, čo sa nechcú brať, sú nezrelí ľudia. Nepripravení na záväzky, ktoré manželstvo prináša. Žiadny iný dôvod neexistuje. Pri prvom probléme chcú mať možnosť pobaliť si igelitky a ísť „o dům dál“, natiera to prvej kategórii Daniela. Dvadsaťdeväť, rok vydatá.

„Nemyslím si, že sú šťastnejší a milujú sa viac ako my zato, že sú zobratí!“ kontruje Ľuba, šesť rokov vo zväzku nadivoko. A vyťahuje tromf tromfov: „Kto potrebuje na lásku papier?!“ Ach jaj, kauza papier. Lenže čo je pre jedného zdrap, je pre iného posvätný rituál a sľub s ďalekosiahlym významom a dôsledkami. Tie šaty, obrúčky, slová, ceremónia, kostol, pláž, hocičo, naaranžované do úhľadného balíčka vzájomnej viery v jeden druhého, má niečo do seba. „Ja sa chcem vydať za svojho chlapa. Jednoznačne. Chcem a túžim po tom. Aby som sa volala ako on, aby sa naše deti volali ako my, aby sme boli muž a žena,“ takto jednoducho to opisuje Eva. A pritom toho má za sebou nemálo. Sila tradície a volanie katolíckych koreňov majú na Slovensku významnú pozíciu. Áno, stále. Šanca, že to vyjde, je síce len približne päťdesiat na päťdesiat, ako v tej súťaži, ale v matematike vzťahov to nie je tak málo.

V džungli veľkých miest sú šťastné a funkčné manželstvá troška menej viditeľné, ale stačí sa poobzerať v trocha komornejšom prostredí a zaručene nejaké ideálne manželstvo nájdete. Nie ironicky ideálne, vážne ideálne. Čo to stálo a kto kde ubral, o tom sa od tých dvoch možno nedozviete, ale aj bezpapierový vzťah je rehoľa. Na jednom aj na druhom treba pracovať, inak spustnú a rozpadnú sa. Psychológovia, ktorí majú manželstvo preskúmané skrz naskrz, sa zhodujú na tom, že manželia musia rátať s dvoma bodmi zlomu: jeden je adaptačný, keď sa spolužitie začína a okrem rýchlovky v podzemnej garáži, kina, večere a wellness víkendu sa odrazu rieši vynášanie smetí, ponožky povaľujúce sa na absurdných miestach a bordel na balkóne. Muži nám menej vyznávajú lásku, my ich menej chválime, okolo nás sa nenápadne zakráda šedivá každodennosť a ak sa pod tlakom budovania kariéry alebo iných priorít zabudneme, pekne si na nás zgustne. Ak to však ustojíme, zapustíme v manželstve ďalšie zásadné kotvy, spoločné deti a spoločný majetok. To sú už mocné putá, ktoré zväčša udržia manželov pokope až do príchodu druhého bodu zlomu – syndrómu prázdneho hniezda. Až defi - nitívny odchod detí od rodičov ukáže, či sú ochotní kráčať ďalej spolu, alebo padol aj posledný dôvod. Začnú sa venovať svojim záľubám, bez ohľadu na záujmy toho druhého. Chytia druhý dych a... pôjdu od seba.

„Ak by som mohla žiť odznova, už by som sa nevydávala,“ smeje sa šarmantná päťdesiatnička Viera, ktorá si odžila svoje, a aj keď udržala spokojné manželstvo, vraví, že sa jej páčia vymoženosti dnešných mladých.“ Moja dcéra má tridsať, vlastný byt, jej priateľ tiež vlastný byt a navštevujú sa. Pripadá mi to úžasné. Sú spolu, kedy chcú, ako chcú, a určite ju nebudem nútiť do vydaja.“ Mingle fenomén priťahuje veľa ľudí, bez ohľadu na vek, napriek tomu zatiaľ chýba relevantný časový úsek, aby sme si na sebe overili, či tento model funguje lepšie ako tie ostatné. Sme spolu každú voľnú chvíľu, sme si oporou, sme si verní, ale bačujeme v dvoch oddelených domácnostiach – mal byť pôvodne medzistupienok v oťukávaní. Ale zrodil sa z neho samostatný životný štýl, najmä medzi ľuďmi unavenými z dlhých, komplikovaných alebo chorých vzťahov.

Zuzana sa takto oťukávala s Romanom päť rokov. Potom sa posunuli ďalej, do spolužitia bez papierov, ale už s malým Romankom, ktorý sa medzičasom narodil. „Máme spoločný byt, prípadné udalosti spojené s rozchodom alebo úmrtím sme si ošetrili zmluvami u právnikov. Malý má meno po otcovi a mne to takto vyhovuje. Svadba nie je zárukou ničoho. Ani toho, či nám to vydrží, ani toho, že sa budeme viac snažiť, keď príde kríza. Podľa mňa je to prežitok,“ hovorí.

Ktovie, lebo potom tu máme ešte veci, ktoré navonok nevidno. Jeden renomovaný vedecký tím vyskúmal, že ľudia žijúci v manželstve žijú dlhšie. O šesť rokov! Prežitok-neprežitok, to je celých šesť rokov zážitkov, cestovania, výpredajov, dobrého jedla, tancovania, čohokoľvek! A že či vášeň a strašne dobrý sex súvisia priamo s aktom navlečenia obrúčky? Po zvážení všetkých našich redakčných skúseností diplomaticky hovoríme – môže a nemusí. Možno máte aj vy kamarátky, kolegyne, ktoré majú po rokoch rokúcich manželstva sex, že by mohli písať Zakázané strany, a aj také, ktoré sú s chlapom „len“ tri roky, bez papiera, a už sa im zunovalo. Zase aby sme sa nehrali na Panny Orleánske, na možnosti, keď niekto nie je celkom môj a ja nie som tak celkom jeho, je niečo sexi. Možno je to nezrelé, ako tvrdila Daniela. Ale možno je to aj ľudské. Takí sme. Túžiaci po tom, čo nemáme, a hazardujúci s tým, čo je už naše.

Čestní muži sa ženia rýchlo, múdri nikdy! Prežije manželstvo?

Výber pre vás

Čestní muži sa ženia rýchlo, múdri nikdy! Prežije manželstvo?

Súvisiace články

Máme partnerovi hovoriť všetko? Na toto si dajte pozor!

Veľký manuál lásky: Aby ste boli spolu šťastní celý život!

7 mýtov o partnerstve: Neverte zaručeným pravdám!

Výber pre vás