Musí vedieť dávať aj prijímať lásku

Lucia Nováková (24)

Pre Luciu je to základná definícia lásky a priorita, ktorú bezpodmienečne od partnera vyžaduje. Bez obojstranného prijímania a dávania totiž každý vzťah skôr či neskôr skrachuje.

Muž by mal dokázať dávať a prijímať lásku – pre mňa je to najdôležitejšia vec v partnerskom vzťahu. Samozrejme, aby vzťah fungoval, musí to byť obojstranné. Už nechcem iba dávať a nič za to nedostávať. Také vzťahy som prežila na vysokej škole a nestáli za veľa. Pavel (22), môj súčasný priateľ, mi ukázal, že je to možné aj inak. Bol prvý muž, ktorý bol ochotný zmeniť niečo zo svojho života a vložiť to do nášho spoločného vzťahu. Jediné, čo ma mrzí, je diaľka, ktorá nás rozdeľuje. Pavel je Poliak, preto sa nevidíme tak často, ako by sme chceli. Nie je to jednoduché. Milujem ho, a tak obaja vynakladáme maximálne úsilie na to, aby sme sa videli čo najčastejšie. Na Pavlovi si vážim, že nie je k životu pasívny, že žije svoj život tak, aby nemusel nič ľutovať. Očakávam, že ak sa pre niečo nadchne, budeme to robiť spoločne. Chcem, aby som bola súčasťou jeho života a on mojou. To je to, čo od neho očakávam. Samozrejme, že ma aj fyzicky priťahuje, je mi s ním dobre a bezpečne.

Keď som bola mladšia, nerozmýšľala som takto. Žila som prítomnosťou a tešila sa z konkrétnych okamihov. Najdôležitejšie bolo, aby bol chlapec zábavný a dalo sa s ním rozprávať o hocičom. Nemusel byť ani veľmi zodpovedný. Teraz sa však už pozerám aj do budúcnosti a dôležitejšie sú pre mňa iné veci. Páči sa mi, ak muž dokáže pochopiť ženu, je tolerantný voči jej záujmom a dokáže ich skĺbiť s tými svojimi.

Nepotrebujem muža, ktorý by bol odo mňa závislý a nedokázal by žiť svoj vlastný život. Na druhej strane som rada, ak vie pochopiť, čo chcem v živote dosiahnuť, podporuje ma v tom a zaujíma sa o to, ako napredujem. Potrebujem, aby vedel počúvať a nebol zahľadený iba sám do seba. Toto som predtým nevyžadovala, pretože ani ja som nebola veľmi pozornou poslucháčkou. Možno to bolo aj tým, že som prežívala krátkodobé, hoci intenzívne vzťahy. Teraz je to iné a chcem, aby to tak aj zostalo.

Moji rodičia mali aj majú vzťah založený na úprimnej láske. Z domu som si odniesla isté vzory, ale ich podstatou bol klasický princíp patriarchálnej spoločnosti, kde muž je hlavou rodiny a väčšia ťarcha spočíva na žene. A to sa mi nepáči. Nechcem byť spútaná konvenciami, chcem cestovať, spoznávať svet a ľudí. A s Pavlom to môžem. Moja rodina sa to snaží pochopiť a učí sa spolu so mnou zvládať vzájomné odlúčenia. S Pavlom som už niečo prežila a viem, ako zvláda rozličné situácie. Dokonca nemá problém pomôcť žene aj v domácnosti a kuchyňa nie je pre neho španielskou dedinou.

Páči sa mi jeho rozhodnosť a to, že netrpí predsudkami, je otvorený novým nápadom a podnetom a chce ich objavovať spolu so mnou. Na druhej strane oceňujem jeho citlivosť, pretože by som nezniesla vedľa seba partnera, ktorý ide za svojím cez mŕtvoly. Pavel je ten muž, s ktorým si dokážem predstaviť svoju budúcnosť. Priťahuje ma na ňom aj jeho vyvážený postoj k životu. Preto verím, že ak sa bude musieť niekedy rozhodnúť medzi profesiou a rodinou, pôjde o správne rozhodnutie, ktoré bude vyhovovať mne aj jemu. Nechcela by som, aby kvôli kariére obetoval rodinu.

Teší ma jeho pozornosť a drobné nežnosti. Nemusí ich byť priveľa, stačí aj milé gesto či pohľad, aby som vedela, že mu na mne záleží a má ma rád. Všetci moji bývalí partneri sa o to snažili, ale vždy iba určitý čas. Potom akoby na to zabudli. Je mi jasné, že po určitom čase vzťah skĺzne do všednej každodennosti a prekvapenia sú zriedkavejšie (ak vôbec nejaké sú), ale pre mňa sú dôležité. Tak vlastne zistím, že partnerovi na našom vzťahu záleží a snaží sa ho ďalej budovať. Vtedy som spokojná a šťastná.

Nechcem sponzora ani opravára

Daniela Vodičková (31)

Sľub „až kým nás smrť nerozdelí“ je podľa nej krehký. Hovorí sa, že ho nalomí aj obyčajná zubná pasta. Ona vie, že to nie je len vtip. Lebo stokrát opakovaný vtip prestáva byť vtipom. A tuba so stýkrát strateným vrchnáčikom je aj podľa nej dôvod položiť si otázku: Dokedy toto vydržím? Našťastie, nemá dôvod si ju klásť. Protokolistka Daniela Vodičková.

Neviem, či som už pri prvej láske vedela, čo chcem. No presne som vedela, čo nechcem. A na tom to nakoniec aj stroskotalo. Mala som pätnásť a láska bola pre mňa dlhá prechádzka ružovou záhradou – on však hľadal skratku. A našiel. Najhoršie asi bolo, že tá skratka viedla do izby mojej kamarátky. Žbirka mal zase raz pravdu, keď spieval: „... ten, kto ľúbil, sklamal sa, a ten, kto sklamal, ľúbi“. Neviem, či sa dajú rozchody nacvičiť, ale asi som niečo pochytila od mojej staršej sestry. Veľmi rozumne som si povedala, že on nebol môj princ na bielom koni, hoci tak vyzeral. Ak som mu nestála za trpezlivosť, on mi nestojí za slzy.

Hoci z princípu vidím všetko dvakrát čierne, predsa len som sa chcela raz vidieť v bielom. On mal kľačať predo mnou a ja som mala potichu odpovedať „áno“. Skrátka, aj pesimistky potrebujú snívať. Ďalšie štyri roky som kráčala s človekom až k noci, ktorá zďaleka nebola svadobná. Bol to dlhý nočný rozhovor, na konci ktorého sme sa zhodli na jedinom – bude lepšie to ukončiť teraz, kým sa vieme normálne rozprávať, ako čakať, kým si budeme trhať vlasy. A povedala som to prekvapivo ja. Bolo to ako vytriezvenie. Človek ubolene nevie, či sa má hnevať za to, že sa opíjal, alebo za to, že v tom nepokračuje. Keby ma nechali policajti fúkať, namerali by vo mne 75 % jeho koníčkov, záujmov, kamarátov, obľúbených filmov... Smrteľná dávka. Robila som všetko pre to, aby on bol šťastný, a ja som necítila to isté. Až som sa zľakla – spomenie si ešte niekto, aká som bola, keď ja sama na to zabudnem?

Mala som dvadsaťdva rokov a pocity starej dievky. Možno pár dobrých životných skúseností, triezvych názorov, ale budú mi ešte niekedy na niečo dobré? Presne rok som presviedčala samu seba, že to zvládnem, aj keď nebudú. Bol to nakoniec skvelý rok – zistila som o sebe veľa. Napríklad to, že vypálenú žiarovku dokážem vymeniť aj sama. A keď nejde o žiarovku, že si sama dokážem zarobiť na opravára. Že k rozliatemu mlieku nevolám rodičov, lebo toto všetko čakám od muža. Keď dokážem stáť na vlastných ja, muž to musí dokázať aj so zatvorenými očami.

Nepotrebujem opravára ani sponzora, ale ani domáceho miláčika, ktorý ohrýza suchú kosť a škrabe na vchodové dvere, kým panička doma nenastúpi do „druhej zmeny“. Nechcem byť svojmu mužovi mamičkou. Hovorila som to nahlas a len jediný muž sa nezľakol. Sme spolu už osem rokov. Nebojí sa on a už sa nebojím ani ja, že sa mi to len sníva. Nakoniec, hoci som na tom netrvala, dievčenské sny sa mi splnili. Mám princa na bielom koni, hoci tak na prvý pohľad nevyzeral. Kľakol si predo mňa a ja som povedala „áno“. A to mi v tejto chvíli stačí. Dokonca na to nepotrebujem ani papier. Nebojím sa. No a čo, že niekde možno existuje ideálnejší partner pre mňa aj pre neho. Nám je spolu príliš dobre na to, aby sme ho alebo ju skúšali hľadať.

Potrebujem jeho tolerantnosť

Dada Palovičová (44)

Hovorí, že v dvadsiatke jej generácia žila pre lásku a z lásky. V tridsiatke sa stredobodom ich životov stali deti. A keď prišla štyridsiatka, začali si viac všímať jeden druhého. Aspoň tak to vidí vydavateľka Dada Palovičová.

Čo dnes očakávam od muža? V prvom, druhom i treťom rade chcem, aby bol tolerantný. Pretože po rokoch spoločného života pozná nielen moje dobré stránky, ale aj tie horšie.

Situácia je iná ako pred dvadsiatimi rokmi, keď sme sa spoznali. Muž má okolo seba mladé, krásne a upravené kolegyne. Nepozná ich zlé vlastnosti, pretože v práci sa každá snaží pôsobiť čo najlepšie. On začne porovnávať a ona (jeho žena) začne paralelne riešiť otázku: Ako ho mám očariť, keď veľmi dobre vie, kto som, ako vyzerám? Mám štyridsať a uvedomujem si, že začínam starnúť. Práve preto potrebujem počuť od neho, nie od niekoho iného, že som stále tou najkrajšou.

Očakávam, že si uvedomí, že so stredným vekom prichádzajú aj krízy. Najmä u partnerov, ktorým odrastajú deti. Štyridsiatka pre muža nie je žiadnou traumou, on má svoj program a ten sa mu odrastením detí nemení. Žene sa však vtedy začína život meniť. Vzťah dostáva nové rozmery, dlhoročný partner už nie je zamilovaný do mojej fyzickej stránky, ale do mojej duše. A ja chcem, aby mi to dal najavo.

Doteraz sme najčastejšie komunikovali o deťoch, o tom, kto čo zariadi... V štyridsiatke sa väčšina partnerov už neháda o deťoch ani financiách, teraz prichádzame na rad my dvaja. Je to, ako keby sme opäť začali spolu chodiť. Len na rozdiel od tých čias, on už vie, čo mi urobí radosť. Veď to zisťoval celých dvadsať rokov. Nedávno mi muž priniesol divé maky, ktoré milujem, a boli to pre mňa najkrajšie kvety, aké som v živote dostala.

Tak ako väčšina žien aj ja rada rozprávam. Viem, že mužom to ide na nervy. Ale aj to patrí k tolerancii – aspoň sa tváriť, že ma počúva. Hoci som sa naučila, že dôležité veci musím povedať hneď na začiatku, pretože muži po desiatich-pätnástich minútach vypínajú, ja stále potrebujem rozprávať!

Áno, naozaj si myslím, že vzťah v dlhoročných manželstvách je čoraz viac o tolerancii – tak ako ja beriem, že ho baví hokej, on by mal uznať, že ja sa rada stretávam s kamarátkami. Chcem, aby vedel, že mám možno trocha iné problémy ako on, ale že ich mám.

Samozrejme, v štyridsiatke je dôležitý sex, ale aj nežnosť. Keď ideme spolu po lese, čakám, že ma chytí za ruku tak ako kedysi, privinie si ma, objíme ma. Že si ma bude všímať aj uprostred spoločnosti, najmä ak tam má viac známych ako ja, a že sa mnou aj pochváli. Viem, že vždy sú, boli aj budú krajšie a múdrejšie ženy, než som ja, ale pre môjho muža ňou aj v štyridsiatke chcem byť ja. Je úžasné, keď si po rokoch spoločného života uvedomíme, že partner je našou životnou prémiou, nie samozrejmosťou.