Dášiní rodičia si vždy hrozne potrpeli na vycibrený pôvod. Ona sa vždy na tom ich snobizme výborne zabávala, no ako sa blížila k tridsiatke a stále nenachádzala vhodného chlapa, došlo jej, ako veľmi ju svojimi predsudkami nakazili. Chodila iba so samými lekármi, filozofmi, vysokopostavenými manažérmi, ale akosi jej to so žiadnym z nich nevychádzalo a pomaly sa zmierovala s tým, že tak to má asi byť.

 

Potom na jednej oslave spoznala Miloša. Neskutočne zaťahoval a ju k nemu niečo neodolateľne priťahovalo. Prekecali  celý večer a ona bola čoraz smutnejšia a smutnejšia. Miloš bol o šesť rokov mladší, pracoval ako automechanik, mal učňovku a pochádzal kdesi od hraníc s Ukrajinou. A bol vtipný, pozorný, citlivý, inteligentný, starostlivý, skvelý, dobrý, úžasný...

Dáša s  tým bojovala  niekoľko mesiacov a umelo ich vzťah udržiavala v rovine „nezáväzný“. Nedokázala si vôbec predstaviť, že ho zoznámi s rodičmi a kamarátmi. Vďakabohu sa na ňu pre jej obmedzenosť nevykašľal.

Nakoniec sa vykašľala ja. Na všetko, čo jej rodičia vtĺkali do hlavy o ideálnom chlapovi pre ňu. Otec to predýchaval dosť dlho, mama, na jej veľ ké prekvapenie, zareagovala úplne perfektne. Vraj ju nikdy takú šťastnú a spokojnú nevidela...

Z Miloša je po troch spoločne strávených rokoch Dášin budúci manžel a miláčik rodiny, s ktorým jej otec primár preberá NHL a mama roztoče ich kocúra. Sám od seba si začal robiť maturitu a poškuľuje aj po vysokej. Stále je taký vtipný, pozorný, citlivý, inteligentný, starostlivý, skvelý, dobrý, úžasný... a Dáša, keď si spomenie na začiatky ich vzťahu, hrozne sa sama pred sebou hanbí, ako ľahko o to všetko mohla pre vlastnú zadubenosť prísť.