Pamätáte si, ako ste sa prvýkrát zamilovali? Nech už bol objektom Ferko z vedľajšej triedy alebo pioniersky vedúci z tábora, nech už to bola láska naplnená alebo iba platonická, nech je to, ako chce, ten pocit bol určite úžasný.

Srdce nepoznačené sklamaniami ste mali otvorené dokorán a prístup doň nepotreboval žiadny špeciálny kód. S pribúdajúcim vekom, so skúsenosťami a hlavne vzťahovými karambolmi ste však už doň púšťali mužov iba po dôkladnej previerke. A potom ste zrazu zostali na dve deti a hypotéku úplne sama, lebo váš zákonitý sa potreboval nájsť.

Po zistení, že sa hľadal a úspešne našiel v náručí svojej o dvadsať rokov mladšej, pätnásť kíl ľahšej a pôrodmi a prebdetými nocami nepoznačenej sekretárky, sa vám to radostne bijúce srdce s obrovským rachotom zavrelo. Pre istotu pred každým, kto by ho mohol znova rozbúchať a neskôr zlomiť na dva nezlepiteľné kusy.

Je to v podstate normálne a prirodzené. Väčšina žien, ktoré sa vo vzťahoch s mužmi sklamali, nemá chuť znova riskovať tú bolesť. Ak sa navyše pridávajú starosti s deťmi a financiami, ale aj nevyhnutná dávka životného cynizmu a znovuobjaveného osviežujúceho pocitu zo samoty, nie je čo riešiť. Takéto ženy kávičkujú s kamarátkami, navštevujú kurzy jogy, učia sa po anglicky, prerábajú byt, skúšajú samostatne podnikať, skáču s padákom...

A možno aj flirtujú vo veľkom, pričom o nápadníkov núdzu veru nemajú. Skrátka, veľakrát chytajú po odchode dlhoročného partnera druhý dych, no nevedia si predstaviť, že by sa ešte niekedy dokázali plnohodnotne zamilovať so všetkým, čo k tomu patrí. Neopúšťa ich pocit, že v tejto oblasti už majú akosi odžité. Navyše, v našich končinách stále vládne zvláštna predstava, ktorá mnohým ženám doteraz motá hlavy, že rozvedená päťdesiatnička s odrastenými deťmi môže akurát tak varovať vnúčatá, chovať štyri mačky a piecť po večeroch vynikajúce bábovky, a nie sa s rumencom na tvári zamilovane držať za ruku s nejakým mužom.

Láska kvitne v každom veku, toto podpíšeme. Zakaždým ju však prežívame ináč, a to je na tom práve to najlepšie. Pretože zatiaľ čo neskúsená dvadsiatka sa dokáže bláznivo zaľúbiť vlastne do kohokoľvek, kto je priemerne verbálne zdatný, zrelá žena stratí hlavu málokedy. Jasné, že už sa asi ťažko bude vznášať pod návalom hormónov tri metre nad zemou dvadsaťštyri hodín denne, čo sa môže na prvý pohľad javiť ako neschopnosť zamilovať sa telom i dušou, jasné, že bude troška viac kalkulovať a premýšľať, čo môže vyzerať ako vypočítavosť, a jasné, že bude brať nový vzťah dlho-predlho s racionálnym nadhľadom, čo bude zas určite niekomu pripadať ako citová otupenosť.

Na druhej strane, ak sa rozhodne risknúť to, možno objaví niečo, čo doteraz vlastne ani nepoznala. Úplne nový druh lásky, aký dokáže vzniknúť iba medzi dvoma zrelými bytosťami, ktoré sa navzájom rešpektujú, uznávajú a oceňujú. 
<hr />

Na lásku nikdy nie je neskoro

Takto sa to stalo aj Gabike. „Bola som klasický produkt komunistickej doby. Vydávala som sa v devätnástich, lebo som ‚musela’, krátko po sebe som porodila dve deti, a aj keď som bola do svojho pokojného a flegmatického Milana vtedy veľmi, veľmi zaľúbená, netrvalo dlho a spadli mi ružové okuliare.

Bol úplne iný ako ja, najradšej sa iba tak poflakoval, nič neriešil, zatiaľ čo ja som okrem kompletnej starostlivosti o domácnosť stíhala prácu učiteľky v materskej škole, hubárčenie, venčenie dvoch psov, čítanie cestopisov a snívanie za hranicami všedných dní. Nezdieľal so mnou absolútne nič. Každý deň po príchode z práce sa vyvalil pred telku, otvoril si pivo, zjedol večeru, ktorú som mu priniesla do obývačky, a išiel spať. Chvíľu som bola nešťastná, potom som zistila, že tak žijú aj iné páry a zmierila som sa s tým. Po čase, pozorujúc marazmy vo vzťahoch našich známych, som si svojho komótneho domaseda dokonca pochvaľovala.

Občas si odskočil na pivo a tým sa pre neho spoločenské kontakty končili. Preto keď raz prišiel za mnou s tým, že má už dlho mimomanželský pomer a chce sa rozviesť, lebo až s ňou spoznal, čo je pravá láska, skoro som zinfarktovala. V prvom rade som nedokázala pochopiť, kedy si na milenku vlastne našiel čas, no a hneď nato som dostala strašný strach z toho, čo bude. Rozviedli nás expresne rýchlo. Deti sme mali dospelé a ja som zostala sama. Strach z osamelosti ma však rýchlo prešiel po zistení, že som si na duševnú samotu dávno zvykla ešte počas spolužitia s manželom, a začala som žiť svoj nový život. S podobne naladenými kamarátkami sme chodievali na túry, do kina a jedno mimoriadne krásne leto takmer každý deň po práci aj na kúpalisko v blízkej dedine.

Mala som na seba čas, a tak som sa ani tesne pred päťdesiatkou nemala za čo hanbiť. Kamošky ma občas upozorňovali na jedného muža, ktorý hrával v areáli kúpaliska volejbal a pravidelne končil na deke vedľa nás, pričom po mne neustále pokukoval. Tie potvory o ňom zistili, že bol rozvedený, mal dve deti a býval iba pár domov od kúpaliska. A vraj sa už na mňa vypytoval. Raz sa osmelil a pozval ma na kávu. So smiechom som odmietla. Síce mi jeho záujem lichotil, no ja som mala svoj život, do ktorého sa mi už nechcelo nikoho púšťať. Nečakala som, že bude taký vytrvalý. Skrátim to.

Nakoniec ma prehovoril a ja som s ním na tú kávu išla, neskôr aj na zmrzlinu, večeru, výlet loďou a výstup na Lomnický štít. Najskôr som ho brala iba ako kamaráta a bránila som sa vážnejšiemu vzťahu. Nechcela som si priznať, že som sa zamilovala. Preboha, v mojom veku? Pocit, že som našla toho pravého, ma však stále neopúšťal. To, že bol milý, dobrosrdečný, podobne akčný ako ja, úžasne varil, nenosil tri dni tie isté trenírky a nechcel odo mňa, aby som mu žehlila košele, bol iba taký bonus. Najviac ma prekvapovalo, že so mnou komunikoval, pýtal sa, čo chcem, a hovoril mi, čo chce on. Zaujímali ho moje názory, sny, potreby, a keď ho ani po štyroch rokoch neomrzelo počúvať, čo zase decká v škôlke vyparatili, súhlasila som so svadbou.

Happyend sa zatiaľ koná, prednedávnom sme mali šieste výročie. A keby sa to nebodaj celé hoci aj zajtra skončilo, neľutujem ani minútu. Čoraz viac si však uvedomujem, že skôr ako o ňom je to vlastne o mne. Keď sa obzriem späť, vidím neskúsené, ustráchané žieňa, ktoré sa bojí ozvať, aby niečo nepokazilo, a tak radšej ticho trpí. Dnes už naopak presne viem, čo chcem a vážim si, keď to dostanem. A hlavne sa teším z každého dňa a nerobím z komára somára. Ako hovorí môj Peter, radosť pri takej žene žiť...“

Možno ste so svojím terajším stavom dokonale spokojné, možno si to iba nahovárate. Nech je to akokoľvek, poznáme tisíc dôvodov, prečo to môže byť oveľa lepšie, ako keď ste mali dvadsať, a prečo začať vysielať optimistickejšie signály opačnému pohlaviu. Aj keď predstava, že by ste do toho ešte niekedy v živote spadli, vo vás momentálne vyvoláva akútne žalúdočné problémy, my vieme svoje.
<hr />

Úplne na záver už len jedna drobná poznámka. Muž v najlepších rokoch, ktorý má úprimný záujem o ženu v najlepších rokoch, sa väčšinou nechce iba pobaviť. A to býva u dvadsaťročných nevycválaných mladíkov skôr svetlá výnimka.

Neveríte už viac na lásku? Robíte obrovskú chybu!

Výber pre vás

Neveríte už viac na lásku? Robíte obrovskú chybu!

Súvisiace články

V čom sa líši mužská a ženská nevera? Muži si ju užívajú

Muži žijú v inom svete: Ako sa z nich nezblázniť?

Výber pre vás