Bola ako zjavenie – krásne dlhé štíhle nohy, havranie vlasy a oči rovnako hlboké ako jej zvodný výstrih. Zamiloval som sa do nej na prvý pohľad a ona mi svoje sympatie opätovala. Malo to však jeden háčik – mala priateľa, ktorého očividne tiež ľúbila. Ako sama nejedenkrát priznala, cítila sa ako medzi dvoma mlynskými kameňmi – nechcela zraniť ani jedného, a tak dala prednosť istote pred plávaním v neznámych vodách. Hrkútali sme si spolu celých päť rokov vysokoškolského štúdia, iskrilo to medzi nami, no nikdy nedošlo ani len k bozku.

Nikto z našich spolužiakov nerozumel tomu, prečo ešte nie sme spolu... Čas letel ako víchor, zvládli sme aj štátnice a posledné, čo nás čakalo, bola rozlúčková chata v Terchovej, ktorú sme počas štúdia organizovali každý rok. Obaja sme si uvedomovali, že sa blíži koniec – ona sa vráti do svojej rodnej Trnavy a ja na Kysuce. O to viac sme sa v tieto dni snažili byť spolu a ja som po pár pohárikoch cítil, že máme k sebe čoraz bližšie. Nemým svedkom našej lásky sa stala drevená kôlnička, roky chátrajúca za drevenicou, v ktorej sa v tej chvíli veselo popíjalo. Bol som ten najšťastnejší človek pod slnkom.

Ešte dlho potom sme ležali v nahom objatí zabalení iba v tenkej deke, až kým nás tam nevyrušila partia spolužiakov, ktorí sem prišli vykonať svoje potreby. Mali sme čo robiť, aby sme nevyprskli od smiechu a neprezradili sa. Po návrate do chatky medzi ostatných sme sa tvárili akoby nič, no po celý zvyšok večera sme na seba nenápadne žmurkali a hladili sa pod stolom chodidlami. Bola to dlhá noc, ktorá sa skončila v neskorých ranných hodinách a s vychádzajúcim slnkom prišlo aj vytriezvenie a zrejme aj výčitky svedomia. Po prebudení som svoju Vandušku, ako som ju vždy volal, už nenašiel. Odišla prvým ranným autobusom – v tichosti, bez slova rozlúčky. Jediné, čo mi po nej zostalo, bol malý papierik na nočnom stolíku so slovami, že to bola chyba a nech ju viac nevyhľadávam. Hoci mi to lámalo srdce, rešpektoval som to.

Svadba z trucu

O dva roky nato som sa viac-menej z trucu oženil s Katkou zo susedstva, ktorú mi nahovorili moji rodičia. V srdci a v hlave som však stále mal moju Vandušku a denne som zaspával s pocitom vône jej vlasov, ktoré vždy rozvoniavali ako rozkvitnutá jarná lúka. Manželstvo to nebolo zlé, no obaja sme cítili, že niečo, resp. niekto medzi nami stojí. Po desiatich rokoch trápenia sme sa v tichosti rozišli, hoci sa z nášho vzťahu narodili dvaja krásni chlapci... Naďalej sme sa však snažili, aby neprišli ani o jedného z rodičov, za čo som Katke dodnes veľmi vďačný.

Osud ich spojil 

Život však išiel ďalej a zrejme samotný Boh rozhodol, že dokončí to, čo kedysi pred rokmi začal. Stretli sme sa vo vchode jednej žilinskej reštaurácie. Slov nebolo treba, padli sme si so slzami v očiach do náručia, z ktorého som ju dodnes nepustil. Po troch mesiacoch mi povedala svoje „áno“, hoci už mala rovnako ako ja jedno manželstvo za sebou, na rozdiel odo mňa bezdetné. Do roka však svetlo sveta uzrel náš spoločný synček Radovanko, na ktorého sa už doma tešili dvaja starší bračekovia. Život ma naučil, že veriť v lásku sa oplatí. Možno bola chyba, že som sa vtedy za ňou nerozbehol, možno nie... Ktovie? Človek zrejme vždy dostane, čo dostať má.


Dušan

Čo my na to?

Vždy nás poteší príbeh lásky, ktorý sa skončí tak dobre ako tento. Jasné, cesta k spoločnému šťastiu nebola ľahká ani priamočiara a tuším väčšiu úlohu zohrala náhoda ako iniciatíva dvoch bývalých zaľúbencov. No ako sa zdá, ktosi „hore“ rozhodol namiesto nich a dal im druhú šancu. Dnes už šťastným rodičom spoločného dieťaťa gratulujeme a tešíme sa spolu s nimi.