Dedinka v malom zálive v Chorvátsku. Taká učupená pri mori, že ju z hlavnej cesty ani nie je vidieť. Do apartmánu schádzame po strmých schodoch a z terasy sa nám naskytne pohľad na pokojnú morskú hladinu a zelené kopce v diaľke. Už tretie leto to isté miesto. Zamilovali sme si ho, hoci som najprv frflala, že toto je jazero, nie more a že sme tu na konci sveta. Pár podnikov, zmrzlina, jedny maličké potraviny, žiadne suveníry.
A práve preto sa mi tu teraz tak páči. Zvykla som si na ten božský pokoj. Chlieb a pečivo si každé ráno kupujeme z dodávky a keď prešvihneme jej trúbenie, máme po chlebe. Doslova. Kúpime si poctivý burek, chorvátske slance, fantastické koláče a kilá čerstvého ovocia. Nikdy tu nepriberieme, všetko vyplávame. Na večeru chodíme do mesta autom, tam si doprajeme čerstvú rybu, plody mora… Večer sedávame na terase pri pohári vínka a čítame, ja knihu, priateľ správy. Je nám tu tak dobre, že po návrate si nepamätám pracovné heslo do počítača a zabudnem aj PIN na karte, hlava tu úplne vypne.
To by som však nebola ja, keby mi v nej nezačali víriť nápady, ktorých sa môj snúbenec tak trochu bojí a označuje ich za bláznivé. Aj preto ho rada dráždim a bavím sa na tom, ako zareaguje. Žmúrim na ostrov a odhadujem. Kilometer, dva… To by sa dalo zvládnuť. Keď sa mu zverím s nápadom, zruší ma na prvú.
- Vyhoď si to z hlavy! Načo riskovať? More je nevyspytateľné.
- Tak pôjdem sama!
- Choď, ja ťa zachraňovať nebudem.
Proste romantika… Jasné, že sama nepôjdem. Poobede prichádza naša zlatá pani domáca, či niečo nepotrebujeme. Rovno sa jej spýtam, či by sa na ostrov dalo preplávať. Pritakáva, že určite, jej nebohý muž so synmi tam za mlada plávali často. A ukazuje mi skalu, ktorá má slúžiť ako orientačný bod pri plávaní. More je tu bezpečné, ak ste dobrí plavci zvládnete to. Bojíte sa? Zoberte si nafukovačku, ale bude vám to trvať dlhšie.
