Michaela Čobejová, herečka

Na začiatku to tak vyzerá. „Bože, vy ste aj horolezcom?!“ obdivne zašepká investigatívna novinárka veľkosti L a hneď si predstaví Supermana nebojácne sa hompáľajúceho v tiesňave K2. Superman, ktorý v posilňovni nasiaknutej pachom starých tričiek a spotených ponožiek trávi väčšinu života pozeraním na seba alebo štveraním na nejakú zbytočnú skalu, z podvedomej mužskej potreby pritúliť sa na rozbujnené matkine prsníky novinárku pozve na rande.

Ona s ohlušujúcim búšením srdca a tikaním biologických hodín programovo prehliada jeho názory typu: „Cigánov treba vysťahovať na pustý ostrov...“ a „Amerika? To je teraz horší okupant ako Rusko za socializmu!“ a predstavuje si, čo povie ostatných 35 slobodných kolegýň, keď s ním ladne vpláva na 10. reprezentačný ples novinárov, nadránom si mu sadne na vypracované stehná, pričom sa nechá ovinúť jeho silnými ramenami a okamžite zabudne, že pôvodne bola bojovníčkou proti rodovým stereotypom a úplne iracionálne a proti vlastnej vôli sa poddá teplému pocitu bezpečia manželky lovca mamutov.

Ako je možné, že vlastnosti nášho partnera, ktoré boli na začiatku očarujúce (Milujem jeho prenikavé pižmo...!), roztomilé (No a čo, že neprečítal jedinú knihu... V posteli sa o knihách aj tak nebavíme, cha, cha...!) alebo sme im jednoducho neprikladali význam (Že desaťkrát za deň volá mamičke? No a?Má svoju matku jednoducho rád...!), sú na konci vzťahu dôvodom na vraždu? Preto, že protiklady sa síce priťahujú, ale väčšinou spolu vydržia iba dovtedy, kým po rokoch úporných bojov o priority a kompetencie nestretnú niekoho, komu môžu povedať: „Ty mi tak rozumieš...“

Peter Sklár, komik

Či sa vo vzťahu muža a ženy protiklady priťahujú? Tak toto, dámy, milé čitateľky, je viac ako „zapeklitá“ otázka. Jedno talianske príslovie hovorí, že do ženy a do melóna nevidíš. Majú pravdu tí Taliani. Potvrdzuje mi to aj moje empirické poznávanie sveta. Po položení tejto otázky som si v duchu prebral vzťahy mojich známych, priateľov aj všeobecne pretriasaných ľudí v médiách, v zahraničí i doma. Podľa najnovších antropologických štúdií je dokázané, že my, ľudia, pokukávame po odlišných vlastnostiach našich potenciálnych partnerov, ale ich výzor musí byť v niečom totožný s tým naším, skrátka, musíme sa na seba v niečom podobať.

Mám priateľa, ktorý tvrdí, že muž miluje celý život tú istú ženu. Myslím, že vie, o čom hovorí, pretože už je tretíkrát rozvedený a všetky jeho partnerky sa na seba tak podobajú, že by mohli byť vlastné sestry. Áno, protiklady sa priťahujú, ale, bohužiaľ, len krátkodobo, keď on chce robiť vedu a ona pracovať v záhrade, keď žena miluje adrenalínové športy a muž len šport pred televízorom, keď skrátka nemajú spoločné záujmy, vtedy sa idylka končí a väčšinou aj vzťah. C'est la vie! Ale keď sa po čase zabudne na to zlé, je na čo spomínať, a v tom je koniec koncov tiež jeden protiklad.