Niekedy majú modrinu pod okom. Inokedy sú dochrámané aj na iných častiach tela. Vraj spadli v kuchyni. Veríme, neveríme? Myslíme si svoje. O nej aj o jej chlapovi. Desivou pravdou však je aj to, že týranie nie sú len bitky a modriny.

Príbeh prvý: Ja som mozog, ja som pán

Júlia sa vydávala proti vôli rodičov. Na Lacovi sa im čosi nepáčilo, a keďže to nevedeli pomenovať, používali slovíčko „lepkavý“. Deväť mesiacov po svadbe sa narodil Gabko. Vtedy už Júlia začala tušiť, že to, čo na prvý pohľad vyzerá ako starostlivosť a hlboká láska, nie je celkom tak. Lacove záchvaty zlosti, ktoré pripisoval na vrub strachu o ich lásku, boli čoraz častejšie a prejavovali sa stále novými a novými obmedzeniami. Tak veľmi sa o ich lásku bál, že Júlia nemohla sama chodiť ani do obchodu, po materskej sa nesmela vrátiť do práce, nieto ešte stretávať sa s kamarátkami. Nie, nikdy na ňu nezdvihol ruku. On „len“ vyžadoval, aby boli uteráky uložené podľa farieb, aby mal každý pohár svoje samostatné použitie, aby sa v presný čas upratovalo, varilo, žehlilo... Hovoril, že pre nich našiel šťastie, ten najlepší model. On v domácnosti nerobil nič, podľa jeho pravidiel si zaslúži opateru, pretože má za všetko zodpovednosť. Pochopiteľne, ak niečo nevyšlo, mohla za to Júlia. Kto iný?! Veď ženské sú neschopné a bez chlapov by boli ničím. Toto veľmi rád zdôrazňoval pred Gabkom, aby ho naučil, o čom je život, a hlavne, kde je v ňom miesto pre ženu a čo všetko musí urobiť poriadny chlap. Keď to Júlia prvýkrát počula, konečne nabrala odvahu a rodičom povedala pravdu o svojom manželstve.O pár dní už bývala aj s Gabkom u nich. Na rozvodovom konaní jej Laco zasyčal do ucha: Toto ešte oľutuješ, mňa sa nezbavíš! Nevymýšľal si. Čas začal tráviť tým, že písal Júliinmu zamestnávateľovi sťažnosti na svoju ex. Obťažoval učiteľov malého Gabka, aby mu podpísali, že jeho bývalá manželka sa o dieťa nestará. Išiel za Gabkovou lekárkou a žiadal vyšetrenie na vši a hlísty. Na Gabkovom hudobnom vystúpení spôsobil výtržnosť, až museli usporiadatelia volať políciu, ale pred sociálnymi pracovníčkami stále hral nešťastného otca... Podľa rozhodnutia súdu sa mohol stretávať so synom každý druhý víkend. Tieto stretnutia vyžadoval za každých okolností, aby vzťah so synom utužoval hodinovým posedením v cukrárni, kde buď mlčali, alebo Laco nadával na Júliu. Gabko začal mať zo stretnutí s otcom panickú hrôzu. Odmietal ich. Mama s ním musela navštíviť psychológa, pretože sa zhoršil v škole. Nespával a v piatok večer pred „otcovským“ víkendom mával žalúdočné problémy. Keď s otcom nešiel, Laco hneď v pondelok podal na Júliu trestné oznámenie. Ak ste vydržali čítať až sem, klobúk dole, pretože je to silná káva, ktorá sa podáva v mnohých rodinách – aj dávno rozvedených. A žiaľ, tento príbeh sa ešte nekončí... Týranie bývalej manželky a syna pokračuje. Gabo má dnes 13, niekoľkokrát pred súdom vyhlásil, že sa s otcom stretávať nechce, ale sudkyňa to videla inak: Otec má právo stretávať sa so synom a mama má povinnosť dieťa na stretnutie pripraviť aj psychicky. Vždy, keď sa Gabo doma zrúti a na stretnutie s otcom nejde, Júlii súd naparí pokutu.

Príbeh druhý: Viem, že si mi neverná

Alica prišla do ordinácie gynekológa tretíkrát za sebou a sťažovala sa na bolesti v podbrušku. „Nepreháňate to s tým sexom?“ žartoval lekár. Ale jej to smiešne nebolo, rozplakala sa. Alicin zákonitý bol chorý od žiarlivosti, celé roky, deň čo deň ju podozrieval z nevery. Darmo mu nedávala žiadnu zámienku, darmo prisahala, dokazovala všemožnými spôsobmi, že on je jej jediný, podľa jeho odhadu sa spúšťala s nejakým kolegom. A tak jej stále volal, aby mu podrobne porozprávala, kde je a čo práve robí. Kontroloval jej mobil aj mailovú schránku. A večer čo večer aj nohavičky. Ochotu uveriť, že ho nepodvádza, prejavil iba vtedy, keď súhlasila s každou jeho predstavou sexu. Nápady čerpal z pornoi lmov a žiadal od nej, aby sa tešila tak ako herečky. Raz mu podstrčila článok o tom, že v pornofilmoch sú ženy nútené hrať proti svojej vôli. Zmlátil ju a celý brunátny hulákal: „Tak predsa!!! Veď toto je jasný dôkaz tvojej nevery! Si obyčajná ku...!“ V ten večer ju znásilnil.

Príbeh tretí: Moje, tvoje, naše

Keď začali s Petrom podnikať, Lucia nemala žiadny dôvod na opatrnosť. Manželstvo sa jej zdalo v poriadku. Hoci finančnú a právnu zodpovednosť za manželovu autodielňu niesla ona, on rozhodol, že ju oficiálne nezamestnajú. On zarobí dosť a škoda platiť odvody, dane, sociálku... Mohla vari tušiť, že mal všetko od začiatku premyslené tak, aby pre seba vyťažil maximum? Však je to jej manžel! Pochopila to až vtedy, keď si našiel milenku a rozviedli sa. Prestal splácať hypotéku na dom a celý dlh ostal na firmu, takže na ňu. Výživné deťom posielal len symbolické, aj to vždy na konci trestnej trojmesačnej lehoty. Lucii prestal vyplácať peniaze na domácnosť, ktoré dovtedy volali „tvoj plat“. Nemala nárok na žiadnu podporu, pretože za ňu neboli robené odvody. Na dôchodkovom sa dozvedela, že bude dostávať mesačne 89 eur.

Však ma nebije

Podobných príbehov každá z nás pozná niekoľko. Majú spoločného menovateľa – násilie! Domáce násilie. „Násilie nemusí mať len fyzickú podobu. Považuje sa zaň akákoľvek agresia, psychická, sexuálna, ekonomická, sociálna aj inštitucionálna,“ hovorí Mgr. Katarína Farkašová, riaditeľka Aliancie žien Slovenska. Možno si ešte pamätáte kampaň o každej piatej žene, ktorá je doma týraná. Pred desiatimi rokmi ju spustilo päť mimovládnych organizácií, aby prelomili tabu o tom, čo sa za dverami našich bytov deje a nemalo by sa. Tento rok Aliancia žien v kampaniach pokračuje v spolupráci s Avonom a zameriava sa na zdôrazňovanie toho, že týranie nie sú len bitky a kopance.Ženy, ktoré akýkoľvek druh týrania ticho trpia „kvôli deťom“, sa pokoja nedočkajú, ani keď vyletia z hniezda. Naopak. Ak bol dovtedy muž presvedčený, že všetci sú si rovní, ale muži sú rovnejší, pretože sú fyzicky silnejší, v priebehu rokov názor nezmení, ale sa v ňom utvrdí. A hádajte, kto ťahá za kratší koniec?„Aj dnes sa ešte nájdu ženy, pre ktoré je pojem ‚rodina pokope’ svätý, a mylne si myslia, že musia vydržať aj s násilníkom, lebo je vždy lepšie, keď deti vyrastajú v kompletnej rodine,“ hovorí K. Farkašová. „Tieto ženy si asi nie vždy uvedomujú, že deti o všetkom vedia, aj keď sa ona snaží skutočnosť zatajovať – s pocitom viny za to, ako s ňou manžel zaobchádza. A s obrovským pocitom hanby, že sa to deje práve jej. Je presvedčená – koniec koncov, on je to stále hovorí – že si to zaslúžila. A tak aj deti zažívajú to isté čo ona, sú rovnako postihnuté násilím od blízkeho človeka.“

Mne sa to nemôže stať

Dôvodov, prečo žena (aby sme boli spravodlivé, tak asi v 5 percentách prípadov muž) trpí vo vzťahu ponižovanie alebo psychické či fyzické násilie, je niekoľko. Sú ženy, ktoré boli odjakživa presvedčené, že im sa to stať nemôže. O domácom násilí už počuli, a preto si dali pri výbere partnera pozor. Až po čase začali odhaľovať, že nie je všetko s kostolným poriadkom, ale potom sa tak veľmi hanbili za to, čo sa im deje, a samy seba vinili, že sa nechali takto „nachytať“, že s tým dlho nevedeli nič urobiť.„Hlavným dôvodom je spoločenské a politické postavenie a ocenenie žien – odlišné od postavenia mužov. Typická je ešte stále patriarchálna výchova, keď žena musí vydržať, musí mužovi maximálne vyhovieť, všetko strpieť, urobiť mu po vôli, ona je nedôležitá. Nebezpečné je aj to, keď dievčatá v rodine zažívali násilie. Až dvadsať percent z nich má tendenciu správať sa submisívne a starať sa o pohodlie celého okolia, len nie svoje. A rovnako asi dvadsať percent násilníkov doma denne vídalo takýto model vzťahu,“ vysvetľuje Katarína Farkašová. Zostávať s násilníkom len kvôli deťom teda môže znamenať aj to, že „vychováme“ nového násilníka či jeho obeť.„Rozdielne práva a povinnosti mužov a žien dnes dobre pripomína napríklad moslimský svet. Aj keď sa nám zdá postavenie moslimských žien vzdialené, v skutočnosti si nosia slovenskí muži aj ženy v podvedomí množstvo predsudkov a stereotypov. Len si skúste popísať bežný deň ženy a muža a zameniť si ich príbehy – budú sa vám zdať veselé. V skutočnosti je to skôr smutné, pretože práve tieto stereotypy sú jednou zo skutočných príčin násilia na ženách.“Nie je to len v rukách politikov či tretieho sektora, ktorý navrhuje nové opatrenia na ochranu týraných osôb a spôsoby, ako sa môžu dostať spod vplyvu tyrana. Prispieť k tomu môže aj každá jedna z nás. Tým, že nebude zatvárať oči pred tým, čo sa deje u susedov. U kamarátky. Alebo doma. Tým, že to odmietneme znášať. Samozrejme, odmietnuť nestačí. Aj náš prvý príbeh je jasným dôkazom toho, že rozvod zďaleka neznamená koniec týrania. Ale bezbranne trpieť násilie je voda na mlyn iba jedinej osoby – tyrana.

PROSÍM, POMÔŽTE

• AVON v rámci projektu AVON proti domácemu násiliu spolu s Alianciou žien Slovenska rozbehol aktivitu vzdelávania študentov stredných škôl. Jej cieľom je formou prednášok a diskusií v malých skupinách hovoriť so stredoškolákmi o tom, čo je domáce násilie, ako ho rozoznať a čo s ním robiť. „Osveta od malička v tejto oblasti je jediná cesta, ktorou sa dá ísť, ak chceme týranie vykoreniť,“ je presvedčená riaditeľka Aliancie žien Slovenska Katarína Farkašová. Takže sa nečudujte, keď sa dcéra či syn vrátia zo školy a vyhlásia: Mami, podľa mňa si týraná žena. Čo s tým budeme robiť?

• Možností je niekoľko. Základné právne a psychologické poradenstvo a aj ďalšiu formu pomoci nájdete na SOS linke 0903 519 550.

• Základom je dostať sa spod vplyvu tyrana. Čo je čertovsky ťažké. Aj preto existuje zákon o vykázaní, na základe ktorého polícia vykáže násilníka na 48 hodín z domácnosti. Dva pracovné dni sú pochopiteľne málo na to, aby si obeť dokázala nejako riešiť veci. Preto treba požiadať prokuratúru (aj cez víkend) o vydanie predbežného opatrenia. Súd môže násilníka vykázať zo spoločného bytu až do rozvodu manželstva. Ak rozhodnutie poruší, ide o trestný čin, ktorý sa trestá odňatím slobody.

• Pocity viny a hanby nie sú namieste. Hanbiť sa musí násilník, nie jeho obeť. www.avonprotidomacemunasiliu.sk

1384047:fullwidth:true:true:true