Elena „milovala“ tie rečičky o tom, že najskôr treba muža dobre spoznať a až potom sa hrnúť do plánovania spoločnej budúcnosti. Ohromne vtipné. Milan bol jej prvý. A hoci to znie možno naivne, verila, že bude aj posledný. Milovala ho. Veľmi.

Princ bez bieleho koňa

Zoznámili sa, keď mala čerstvých osemnásť. Elena bola taká tá poctivka, ktorá sníva o princovi na bielom koni a červená sa aj pri pomyslení, že sa s niekým drží za ruku. Milana spoznala na malej diskotéke v zapadákove neďaleko jej vtedajšieho bydliska. Normálny chalan, ktorý študoval na Ekonomickej univerzite a usmieval sa. Najskôr z diaľky a potom, keď si všimol po jej boku kamarátku Maju, sa odvážil prísť za nimi. „Ahoj, Maja, ako sa máš? Nepredstavíš nás?“ spýtal sa. Ako vysvitlo, Maja randila pred časom s jeho bratrancom. „Elena, toto je Milan a vidím, že ostatné si poviete aj bezo mňa,“ povedala Maja a žmurkla na oboch. Elene bilo srdce ako divé a na väčšinu Milanových viet odpovedala slovíčkami „mmm“, „aha“ alebo „super“. V ten večer ju prvýkrát pobozkal a bolo to... fantastické. Pre istotu mu však odmietla dať svoje číslo. Pud sebazáchovy. Čo keby mu ho dala a on by sa neozval?

Kým ich smrť nerozdelí

Milan bol však vynaliezavý a číslo poľahky vymámil od ich spoločnej kamarátky. Dohodli si prvé ofi ciálne rande. A potom ďalšie a ďalšie. Elena sa obozretne zaprisahala, že sa bezhlavo nezamiluje. Pretože babka povedala... pretože mama povedala... vraj si má dobre rozmyslieť, komu dá svoje srdce... a ona chcela urobiť všetko správne. A hoci jej bolo s Milanom najlepšie na svete, ani po roku neodpovedala na jeho „ľúbim ťa“ rovnakými slovami. Napriek tomu jej bolo jasné ako facka, že ho miluje celým svojím srdcom. Prežili spolu vysokú školu aj Milanovu povinnú vojenskú službu, trávili vedno každú voľnú chvíľu. Ich rodiny po piatich rokoch brali ako samozrejmosť, že sa čoskoro vezmú a budú vedľa seba, až kým ich smrť nerozdelí. Nikomu nenapadlo, že ich rozdelí niečo iné a oveľa skôr...

Začalo sa to nenápadne. Pozvánkou na triednu stretávku. Elena s nadšením sľúbila, že príde. Nikoho nevidela od čias, keď opustili školské lavice. Ani nevedela, prečo vlastne. Jej život sa krútil iba okolo Milana, jeho rodiny a priateľov, väčšinou už ženatých alebo (prinajmenšom) seriózne zadaných. Popravde všetko vyzeralo normálne. Jediné, čo bolo nenormálne, bola Milanova reakcia. „Kto všetko tam bude?“ začal nenápadne vyzvedať. „Asi všetci,“ odpovedala Elena bez väčšieho záujmu. „Je to babská záležitosť? Alebo tam budú aj chlapi?“ pokračoval vo výsluchu. „Ježiši, Milan, ja naozaj neviem. Podľa mňa je pozvaná celá trieda z gympla. Takže logicky aj chlapi. Nechodila som do školy pre mníšky, vieš...“ zasmiala sa. Ale on jej nevinnú narážku rozhodne nepochopil ako vtip. „A ako dlho tam budete?“ To už jej začínal pomaly, ale isto liezť na nervy. „Prepáč, drahý, ale to ani náhodou netuším. Závisí od zábavy. A ja dúfam, že sa budeme baviť dobre.“ Zdalo sa jej, že očervenel. Chvíľu bol ticho, očividne nad niečím úporne premýšľal, a napokon z neho vypadlo: „Okej, keď skončíte, tak mi brnkni a prídem ťa vyzdvihnúť.“ Elena prevrátila oči a chcela mu oponovať, že si vezme domov taxík, ale zahryzla si do jazyka a namiesto toho ho pobozkala. „Jasné, miláčik.“ Kto mohol vedieť, že Milan nebude čakať na jej telefonát a po dvoch hodinách od začiatku stretávky jej zavolá a povie, že ju čaká v aute pred vchodom do reštaurácie, kde sedeli. „Čože?“ neverila vlastným ušiam. „Ale ja sa ešte domov nechystám.“ To ho vyviedlo z miery a roztraseným hlasom jej oznámil, že počká ešte pol hodiny a potom si pôjde ľahnúť domov. „Ale veď bež aj hneď,“ vravela veselo. „My sme sa ešte ani poriadne neporozprávali a je tu aj zopár abstinentov, ktorí sa ponúkli, že urobia rozvoz.“ Zaskočený Milan iba vyjachtal, že počká na ňu tých tridsať minút, tak nech si švihne a položil. Nechápala to. V momente stratila náladu, a tak sa ospravedlnila a po rozlúčení s vyjavenými spolužiakmi odišla za nevyžiadaným ochrancom. Rozčúlene si sadla do auta, buchla dverami a celou cestou domov bola ticho. Rovnako ako doma u jej rodičov, kde tú noc spali.

Niečo nie je v poriadku

Na druhý deň ráno čakala na ňu vedľa postele kytica kvetov a ona mu odpustila. Mal iba zlú náladu, pomyslela si. Od onej stretávky, kde si vymenila čísla so spolužiakmi, sa však cítila ako väzeň. Po každom telefonáte vyzvedal, kto jej volal, keď odchádzala na kávu s kamarátkou zisťoval, či je zadaná, ako keby ju tie slobodné mali nahovárať, nech sa s ním rozíde. Všetko sa jej zdalo natoľko absurdné, že si vymyslela teóriu o tom, že je to ona, kto má problém a prechádza nejakým precitliveným obdobím. Vrchol bol, keď jej Milan zakázal stretávať sa s Majou, presne s tou Majou, ktorá ich pred rokmi zoznámila. Bola čerstvo rozídená a potrebovala niekoho, komu by sa mohla vyplakať na ramene. „Elena, ona si o to koledovala. Vždy bola príliš koketná, nečudujem sa, že je sama,“ argumentoval. „Ale veď ona opustila jeho!“ kričala vysvetľujúco. „On bol gambler, kvôli ktorému prišla o všetky svoje peniaze!“ Niekedy v tomto okamihu pochopila, že niečo nie je v poriadku, a začala pochybovať, či je kúpa spoločného bytu naozaj taký dobrý nápad. Povedala mu, že potrebuje trochu viac času na rozmyslenie, z čoho obviňoval, samozrejme, Maju a „všetky tie sprosté kamarátky zo stretávky“. Nakoniec mu navrhla, aby si dali po siedmich rokoch pauzu. Odkedy chodila s Milanom, zabúdala na svoje „ja“ a riešila iba „my“. Nesúhlasil. Pochopiteľne. „Povedz mi, Ela, ty niekoho máš, však?“ obviňoval ju. Nepomohli ani výčitky oboch rodín, ktoré nechápali jej náhle rozhodnutie. Nepotrebovala nikomu nič vysvetľovať.

Po troch mesiacoch sa rozhodla to s Milanom opäť skúsiť. Jej život bol bez neho prázdny, nepoznala žiadneho iného muža, ktorého by milovala. Aj napriek všetkému. Stretli sa u neho doma. Na nepriateľskom území, kde ju od ich „pauzy“ všetci nenávideli. Milan bol rád, že ju vidí. Ospravedlňoval sa za svoje unáhlené reakcie a sľuboval modré z neba. Zdalo sa, že všetko je na ceste k najlepším zajtrajškom. Naozaj to tak cítila. Opäť začali spolu plánovať kúpu bytu a v eufórii z novodobej éry bez výčitiek prišla na pretras aj svadba. Toto šťastie vydržalo presne rok. Jedného dňa ju zastavilo na ulici dievčatko, mohlo mať asi pätnásť rokov, možno šestnásť. „Ty a Milan budete mať svadbu?“ Elena na ňu nechápavo civela, nespomínala si, že by sa poznali. „Ja som tá, čo s ňou chodil, keď ste boli rozídení.“ Prosíííím??? Neverila. Nechápala. „Odkáž mu, že ho pozdravuje Peter. A že prečo neberie telefóny.“ Domov kráčala ticho, veselému Milanovi pred nosom tresla dverami a zamkla sa v kúpeľni. „Kto je to dievča, s ktorým si chodil, keď sme mali pauzu? A kto je Peter?“ Počula, že sa mu zrýchlil dych. No mlčal. Rozvravel sa až potom, keď prisahala, že odtiaľ nevyjde skôr, kým sa nedozvie pravdu. „Tá malá sa tvárila, že nemá problém porozprávať mi všetko,“ vyhrážala sa.

Ako pomaly rozprával, začínal sa s Elenou krútiť celý svet. Tá malá sa volá Mira a podľa Milanových slov to bola iba „taká nadržaná štetka“, ktorej sa páčilo, že on robí v banke. „Chápeš, potreboval som sex a ty si tu nebola, nebrala si mi telefóny...“ A Peter? „Peter pracuje tiež v banke...“ S Milanom sa spoznali na akomsi školení, vymenili si vizitky a neskôr mu napísal, či by sa nestretli a... a po večeri mu navrhol, aby šli spolu k nemu domov pozerať futbal, ale celé sa to nejako zvrtlo, a ako Milan pokračoval, Elena myslela, že to vážne nepredýcha... „On rád v sexe experimentuje a navrhol mi, či by sme to spolu nevyskúšali, a ja som mal fakt defi cit, veď vieš, Eli, keď si ma opustila...“ Bolo jej zle, mala pocit, že bude vracať. „No a potom som mu navrhol, že by sa k nám mohla pridať aj tá žubrienka, a tak sme to skrátka... ale bolo to iba párkrát, vážne. A išlo len o sex, o nič iné. Milujem len teba, prisahám.“

Elena sa dnes už len smeje, keď niekde počuje, že na to, aby žena muža dobre spoznala, s ním musí chodiť dostatočne dlhý čas. Naozaj pôsobivé klamstvo. Ona chodila s jedným mužom osem rokov! Trávila s ním každú voľnú chvíľu, celý jej život sa točil iba okolo neho. A predsa ho vôbec nepoznala. V momente, keď zistila, čo je zač, si po jeho boku nevedela predstaviť už ani jediný deň. Svojho skutočného manžela si vzala po trojmesačnej známosti a je šťastná. Zatiaľ verí, že vie, s kým spí. Aj keď, jeden nikdy nevie...

Názor sexuologičky MUDr. Danice Caisovej

Dá sa v ranom štádiu randenia zistiť, že muž, s ktorým chodíme, nie je princ na bielom koni?

Nuž, niektoré znaky sa odpozorovať dajú, iné nie. Niektoré varovné signály jednoducho nevidíme a neskôr sa nám zdá, že sme ich vidieť nechceli. Oboje môže byť pravdou. Ak máme niekoho veľmi blízko pri sebe, vidíme iba niektoré jeho časti. A rovnako je to aj s poznaním takéhoto človeka. V tomto prípade boli signály o tom, že vo vzťahu s partnerom sa niečo deje, zjavné už dávnejšie. Ľudia sa však k radikálnemu riešeniu – rozchodu neodhodlávajú ľahko, a preto sa dajú presvedčiť, že to bolo naposledy, že sa to už viac nestane a podobne. A potom sa situácii prispôsobia. Týrané ženy by o tom vedeli rozprávať hodiny. Klasik píše, že niektorí muži sú absolútne nevhodní na partnerstvo (skupáň, chronický žiarlivec, závislý), napodiv si však aj takí nájdu partnerky či partnerov. A tak, ak sa žena cíti vnútorne znepokojená partnerovým správaním, mala by nad týmto znepokojením aspoň uvažovať. Nepodceňovať pocity znechutenia, strachu či nedôvery.

Vieš, s kým spíš? Nie je to princ na bielom koni

Výber pre vás