Ak si nedáte pozor, toto môžete zažiť aj vy: Keď zistila, že sa zaľúbila do psychopata, už bolo neskoro!

Mnohí z nás nedokážu pochopiť, prečo obete násilia roky zostávajú žiť s tyranmi. Svoju úlohu nezohráva len strach a psychické zdeptanie, ale aj to, že násilie sa skrýva v rôznych prejavoch a neprichádza nárazovo.

Pochádzam z dobrej rodiny, mám vzdelanie, ktoré dosiahol v mojom veku málokto a úspešná som aj z pracovnej stránky. Vždy som bola silná a cieľavedomá. Mala som plány a ideály. No najmä som si hovorila, že mne sa takéto niečo nemôže nikdy stať. A možno práve preto sa mi to stalo.

Stretli sme sa a na prvý pohľad sme si padli do oka. Bol nadmieru šarmantný, pozorný a na prvý pohľad pútal zrak takmer každej ženy, aj ten môj. Všetko sa začalo peknými slovami, pohľadmi a nekončiacimi dotykmi. Bola som zamilovaná a pár mesiacov som lietala v oblakoch. Signály, že s týmto človekom nie je niečo v poriadku, som prehliadala.

Lichotilo mi, že má zrazu o mňa niekto ako „on“ záujem, chce o mne vedieť všetko, volá mi každú hodinu, a že tak veľmi zrazu niekomu chýbam, keď s ním nie som. V našom vzťahu bola až do posledného momentu veľká vášeň, asi viac ako láska, akoby nikdy nekončiaca vzájomná závislosť. No prílišný záujem druhej strany je lichotivý len do momentu, keď si uvedomíte, že zrazu strácate predstavu o svojom vlastnom živote a svojej vlastnej identite, ktorú potláčate na úkor druhej strany.

Postupom času som zisťovala, že on mohol všetko a ja nič. Videl predovšetkým seba a svoje vlastné potreby a mal vlastné predstavy o našom spoločnom živote. Po určitom čase som sa cítila ako jedna z vecí, ktoré má doma iba položené na poličke, a použije ju, iba keď potrebuje. Postupne, keď mu nebolo vo všetkom vyhovené, nastalo obdobie rozchodov a návratov. Vždy pod zámienkou, že som jediná, ktorá môže naplniť jeho život. A preto by som sa mala konečne vzdať celej svojej minulosti a byť už navždy iba s ním. „Patríš mne – mojej rodine, a nie iným,“ hovorieval. A ja som vždy povolila a vrátila sa k nemu, hoci posledný raz už pod nátlakom, a to tým najmanipulatívnejším spôsobom, ktorý vo mne vyvolával strach a strašný pocit viny.

Dôkazom jeho lásky ku mne bola vyhrážka na samovraždu. Po treťom návrate som vedela, že nemôžem odísť, no viac ani ostať. Oboje bolo pre mňa rovnako nepredstaviteľné. Do vzťahu som dávala úplne všetko, no zároveň som sa snažila zostávať racionálna a vyrovnaná v rozhodnutiach, ktoré mali nasledovať. V skutočnosti som si ani neuvedomila, že som sa stala obeťou psychického násilníka. Tyrana. Manipulatívnym správaním som sa postupne dostala do rúk človeka, ktorý prevzal kontrolu nad mojím vlastným životom a rozhodnutiami.

Presvedčil ma, že som vinná. Samozrejme, za všetko. Aj za nezavretú zubnú pastu či zle položený uterák v kúpeľni. Deň za dňom som sa cítila horšie a horšie. Telo ma bolelo, aj keď navonok modriny vidieť nebolo. Bez kúska citu či emócie boli na stole neustále urážky, zhadzovanie mojej osoby, mojej vlastnej práce, ako aj úsilia vynaloženého do vzťahu a rovnako časté bolo osočovanie pred jeho vlastnou rodinou. A ja som pokračovala v každodennej snahe zmeniť sa a byť lepšou a lepšou – preňho dokonalou. Čakala som a naozaj verila, že príde zmena, no tá nikdy neprišla, pretože títo ľudia sa nemenia. Ibaže by oni sami chceli.

K zisteniu krutej reality mi pomohla až odborná pomoc. Či som ju vyhľadala skoro alebo neskoro, hovoriť o tom je už teraz zbytočné. Nikomu by som nepriala koniec, aký sme mali my dvaja. Nevyhol sa strašným vyhrážkam, hrubým nadávkam a hádzaniu viny za rozpad nášho vzťahu iba na mňa, nehľadiac na jeho vlastnú. Bol plný negatívnych emócií, bez kúska pokory. Táto skúsenosť ma však naučila mnohým veciam a s odstupom času som vďačná za každý jeden deň prežitý v tomto vzťahu.

Naučil ma byť opatrnou a obozretnou a všímať si signály od prvého momentu. Dávam si pozor na prejavy, postoje a správanie toho druhého, a to nielen smerom ku mne, ale aj k okoliu. Za žiadnu cenu a za žiadnych okolností sa netreba vzdávať svojej ľudskej dôstojnosti a sebaúcty. Neoplatí sa žiť v nezdravom vzťahu, potláčať a prifarbovať si realitu s odkazom na pekné momenty, ktoré boli a už nie sú. Realitu treba prijímať takú, aká je.

V momente, keď zistíte, že sa vo vzťahu necítite slobodne, že viac nemyslíte na seba, ale robíte všetko už iba preto, aby ste vyhoveli tomu druhému, a prestanete myslieť na to, kým ste vy sama, treba zastať a zamyslieť sa. Keď niečo robíte denne so strachom, aby ste toho druhého nenahnevali a vyhli sa tak ponižovaniu, kriku alebo hádkam, lebo ste opäť raz niečo urobili zle, je nevyhnutné urobiť hrubú čiaru, utekať a viac sa neobzerať za tým, čo bolo. Strach, agresia či hnev do vzťahu dvoch ľudí určite nepatria. Rovnako treba prijať aj skutočnosť, že človeka jednoducho nezmeníte, aj za cenu, že ho navždy stratíte. Ja som svoj pokoj v duši už našla. No až po tom, ako mi napísal, že začína novú etapu života, do ktorej ja už nepatrím. Našiel si novú vec, „objekt“, ktorý sa mu nevzoprie – možno až po čase a nie tak ľahko...

Verím, že v živote človeka sa nič nedeje náhodou. Každá žena by mala mať možnosť milovať a byť skutočne milovanou. No všetko má svoj čas. Treba mať na pamäti, že každá, aj tá najbolestnejšia skúsenosť nás niekam posunie. Netreba sa báť odchodu a ani počiatočnej samoty. Jednoducho ísť svojou vlastnou cestou. A pritom nezabúdať, že dôležitejšie ako to, odkiaľ sme prišli, je to, kam smerujeme. Dnes sa ustavične spochybňuje existencia skutočnej ľudskej lásky. Verte však, že existuje. Je darom srdca a nekladie žiadne podmienky. Vo všetkom, čo robí, myslí predovšetkým na toho druhého, nie sama na seba.

Prečítajte si čiastočne autobiografický príbeh, v ktorom sa autorka dotkla tematiky násilia. Prostredníctvom hlavnej hrdinky Dušany vám porozpráva o tom, ako sa jej snívalo o žene, ktorá zomrela rukou manžela. Vďaka policajným správam zistila, že táto osoba naozaj existovala. Knižka má dodať odvahu ženám, ktoré stoja pred ťažkým rozhodnutím. Najhoršia je totiž nevera, ktorú páchame sami na sebe. Podarí sa Dušane rozhodnúť správne medzi tým, čo od nej očakáva spoločnosť a čo by ju mohlo spraviť šťastnou?

Radí Mgr. Veronika Vajdová, špecializovaná poradkyňa Aliancie žien

Mnohí z nás nedokážu pochopiť, prečo obete násilia roky zostávajú žiť s tyranmi. Svoju úlohu nezohráva len strach a psychické zdeptanie, ale aj to, že násilie sa skrýva v rôznych prejavoch a neprichádza nárazovo.

„Násilie je všetko, čo si predstavíte pod tým, že partneri nie sú rovnocenní, jeden má prevahu,“ hovorí sociálna pracovníčka Veronika Vajdová. „Momentálne sa najčastejšie stretávame s psychickým násilím a častá je aj kombinácia fyzického a psychického.“ Aj roky týrané ženy väčšinou vyhľadajú pomoc až vtedy, keď príde k akútnemu fyzickému ataku. „Fyzické násilie je jasné. Ale pri tom psychickom, ekonomickom a sociálnom si nie sú isté, či to je násilie, alebo sa len vo vzťahu cítia nekomfortne.“

O psychické týranie ide vtedy, ak partner žene hocijakým spôsobom vytvára úzkostlivé prostredie. Psychické násilie podľa poradkyne často prebieha v cykloch. „To znamená, že aj keď sa žena vo svojom živote niekam posunie, napríklad, ak ide po materskej späť do práce, tak je zase nedostatočné, koľko zarobí.“ Partner násilník väčšinou ženu presvedčí o tom, že je neschopná. „Natoľko jej poškodí psychiku, že nakoniec nepracuje len preto, lebo žije v presvedčení, že toho nie je schopná. Vo všetkom sa cíti nedostatočnou. Myslí si, že v rodine je ona ten zlý článok. Partner ju presvedčí o tom, že pre ňu nefunguje dobre domácnosť, deti sa zle učia a môže aj za to, keď má milenku...“

Takýmto spôsobom dokáže násilník zdeptať aj inteligentnú, vysokoškolsky vzdelanú ženu. „Dokonca sme sa stretli aj s vyštudovanou sociálnou pracovníčkou, ktorá žila vo fyzickom týraní s partnerom. Ona si úplne od začiatku uvedomovala, čo sa deje, ale bola tam strašne silná láska. Dokázala ospravedlniť prvú, druhú i tretiu facku a prvýkrát sa ozvala asi po nejakej piatej. Naposledy sa nám ozvala po veľkom ataku. Očakávame však, že sa asi k partnerovi znovu vráti. Počas poradenstva nedokázala rozprávať o ničom inom, iba o tom, ako cíti lásku a nedokáže odísť,“ hovorí Veronika Vajdová.

K násiliu môže dochádzať aj zo strany otca či otčima. „Vtedy ponižovanie súvisí so školou: Ty na toto nemáš, na to sa ty nedávaj... Máme klientku, ktorá končí strednú školu a je otčimom týraná tak, že nie je schopná spraviť čokoľvek v domácnosti. Jej matka tak miluje svojho nového manžela, že nemá záujem to riešiť. Stále to bagatelizuje. Je to patová situácia. Lenže násilie zo strany otčima prebieha a ona sa viac nemôže upínať na mamu, ktorá ju tiež psychický týra tým, že nad tým mávne rukou a dcére povie, že si to namýšľa.“

Vo väčšine prípadov je však násilie páchané na žene zo strany partnera. Ak spolu majú dieťa, nie je pravidlom, že cíti potrebu ubližovať aj jemu. To však podľa poradkyne Aliancie žien neznamená, že týrané nie je. „Je týrané psychicky, lebo to vidí. Aj keď si otec myslí, že sa to udeje v noci za zatvorenými dverami, k nejakej hádke, kriku či ataku dochádza aj v čase, keď je dieťa prítomné.“ Ako je možné, že na dieťati priamo neprejavuje násilnícke sklony? „Do hlavy násilníka nevidíme, ale mne osobne z toho vychádza, že otcovia tie deti milujú oveľa viac. A akoby pri nich nemuseli mať pocit, že musia vládnuť a dokazovať svoju silu, lebo tam je prirodzene autoritatívna sila tým, že on je rodič a ono dieťa. Povie mu – tu si sadneš a toto sa naučíš, lebo to povedal tatinko a žiješ pod mojou strechou... použijú nejaké stereotypy, ale povedia im to s láskou. No keď ide o partnerku, ktorá by mu mala byť rovnocenná, už potrebuje urobiť niečo navyše.“

Niekedy sa stáva, že žena odíde a deti nechá na čas s manželom. Je k tomu prinútená nedostatkom financií. Do krízových centier väčšinou volajú ženy v domácnosti, ktoré nepracujú a majú ešte maloleté deti, alebo sú to ženy, ktoré robia základné práce, hoci väčšinou majú maturitu. Môže sa to však stať aj slušne zarábajúcej žene, a to v dôsledku ekonomického násilia. „Máme ženu, ktorá roky pracuje, no výplatu nedostane. Výplatu i s páskou odovzdáva partnerovi a peniaze dostáva na prídel. Povie jej, že ak by peniaze mala, tak by ich len míňala a on ich šetrí pre nich, aby sa mali dobre. Nedostáva sa ani k pošte, takže ide aj o sociálne násilie.“

Takto sa postupne pracujúca žena dostala do situácie, keď potrebovala nielen sociálnu, ale aj právnu pomoc. „V práci sa dozvedela, že má na seba exekúciu. Pred mesiacom išla partnerovi ručiť na úver. Naliehal, že potrebujú nové auto.“ Dá sa teda za ekonomické násilie považovať aj to, keď idete nedobrovoľne ručiť? „Áno. Aj keď vás partner o niečom presvedčí, ale potom si poviete, že ste to nechceli, už je to ekonomické násilie, lebo ste k tomu boli prinútená. To isté platí aj pri sexuálnom násilí. Žena môže byť zneužitá aj vo vzťahu, vždy má právo povedať nie, aj keď je manželka.“

Za ekonomické násilie sa považuje aj to, ak vám partner povie, aby ste si šli s kamarátkou namiesto do kaviarne sadnúť na lavičku a porozprávali sa tam. „Ak vám zakáže vôbec sa s ňou stretnúť, ide už aj o sociálne týranie.“ To môže najskôr pôsobiť nevinne. „Mali sme klientku, ktorá vnímala normálne, že jej partner zakázal stretávať sa s kamarátkami. Zaškatuľkovala si ich podľa toho, čo o nich hovoril. Už sa jej však nezdalo normálne, že ju nechce pustiť k mame, alebo sedel pri nich, aby počul, o čom sa rozprávajú.“ Poradkyne musia vtedy žene vysvetliť, že nikto iný nemôže súdiť ostatných ľudí v jej okolí. Ak má mať rovnocenné partnerstvo, nemôže človek, ktorý jej vstúpil do života, zmeniť to, koho vo svojom živote vníma ako svojich priateľov.

Sociálna pracovníčka sa často stretáva s tým, že aj keď ženy vyhľadajú pomoc, od partnera násilníka nechcú odísť. „Nevedia si predstaviť, čo bude potom, nevidia riešenie v tom, že odídu. Naša posledná klientka prichádzala v štádiu konečného rozhodnutia, že to s partnerom viac nevydrží, ale napriek tomu trvalo tri mesiace, kým naozaj odišla. A bola to vysokoškolsky vzdelaná žena, finančne nezávislá od svojho partnera.“

Ak sú tam ešte deti, je to o to ťažšie. „Roky cyklického násilia sa za jedno-dve stretnutia odbúrať nedajú.

Žena si musí uvedomiť situáciu, nájsť riešenie a aj sa s ním nejako zmieriť. Keď si má vyskladať bezpečnostný plán a predstaviť si, ako by to vyzeralo, tak niekedy, asi aj z pohodlnosti, príde k tomu, že to odmietne.

Síce má strach z partnera, ale niekedy je strach z nového života o toľko väčší, že radšej zostane žiť v tom, čo pozná. Z každej situácie však existuje východisko.“

Práve s jeho hľadaním pomáhajú ženám na Slovensku mnohé centrá, a to 24 hodín denne. „Nikdy nepoviem klientke – teraz nie, ozvite sa mi neskôr, prosím. Vždy sa snažím o osobné stretnutie a aby od prvého telefonátu klientky do osobného stretnutia ubehol čo najkratší čas." Ak sa však žena bojí stretnúť z dôvodu, že by ju násilník sledoval, vtedy s ňou situáciu riešia aj po telefóne. „Máme klientku, ktorá nemôže chodiť nikam. S tou som sa ešte nestretla, máme len telefonický kontakt, a to je našou klientkou už od minulého roka. Aj po telefóne so ženou prejdem bezpečnostný plán, pýtam sa, či vie, čo všetko si má zobrať, či má deti, či vie, kam má zvoniť, či má pri sebe peniaze a vie, kam môže odísť, ale najlepšie je, keď predo mnou sedí a vidím, či tomu vôbec rozumie, lebo veľakrát sa stane, že je psychicky mimo alebo sa tvári, že informáciu prijíma, ale pritom to tak nie je. “

Sociálni pracovníci sa snažia aj o spoluprácu s políciou. „Ženy by mali vedieť, že polícia má právo vykázať násilníka zo spoločného obydlia na 10 dní a ony tak získajú čas na odchod alebo na riešenie svojej situácie prostredníctvom podania trestného oznámenia a podania návrhu na predbežné opatrenie, na základe ktorého sa táto lehota predlžuje až do času, kým súd vo veci nerozhodne. Majú čas dať sa trochu psychicky do poriadku a vyhľadať pomoc. Smutné je, že príslušníci polície občas sami nevedia, že túto moc majú." Ak sa im podarí odísť do krízového či azylového domu, nemusia sa báť, že ich násilník vystopuje.

„Tieto zariadenia majú utajenú adresu a počítajú s tým, že trvá nejaký čas, kým sa obetiam násilia podarí nájsť si prácu. V násilnom vzťahu často rodina funguje tak, že partner všetko zastrešuje finančne a žena je od neho závislá. My ju potom musíme naučiť fungovať z vlastných peňazí, aby si nenarobila dlhy.“ Matky pri odchode bojujú aj s obavou, že im muž vezme deti, pretože sa zdá byť schopnejší a má známosti. „Niekedy je to len o tom, že vie lepšie komunikovať. Žena sa musí naučiť otvorene rozprávať o tom, čo musela prežiť a ako to vplývalo na jej deti, a to je veľmi ťažké. Príbehy týraných žien a ich detí, s ktorými sa denne stretávame, je ťažké čo i len počuť a nie ešte prežiť a dokázať o tom rozprávať pred cudzími ľudmi.“

Hoci sociálna pracovníčka priznáva, že cesta žien k lepšiemu životu nebýva ľahká, určite stojí za to. „Keď dávate lásku a tvoríte rodinu alebo partnerstvo, nemáte byť ničím ohrozovaná a prichádzať domov so strachom, či sa partner dobre vyspal a či nedostanete vynadané za to, že v byte je neporiadok alebo že ste neumyli riad či nepustili práčku... to nie je normálne. Rovnocenný partner je taký, ktorý vie, že gombík na práčke môže stlačiť aj on a nie ten, ktorého sa žena bojí. Ak sa doma zavrú dvere, má tam byť bezpečný domov, šťastie. Násilie je odstrániteľné, dá sa s ním bojovať a aj nad ním zvíťaziť. Nie je to smrteľné ochorenie ani prírodný jav,“ uzatvára poradkyňa.

Národná linka pre ženy zažívajúce násilie: 0800 212 212

SOS linka Aliancie žien Slovenska: 0903 519 550

Krízová linka OZ Brieždenie: 0915 037 700

Nedajte sa odstrihnúť od priateľov

Spozornite, ak vám partner zakazuje stýkať sa čo i len s jednou priateľkou.

Nedajte sa zhadzovať

Ešte pred časom na vás všetko miloval a zrazu vás poníži za každú maličkosť? To určite nie je v poriadku!

Nečakajte, že sa zmení

Ak sa vo vašom vzťahu stále striedajú obdobia, keď sa k vám správa ako dokonalý partner a inokedy ako tyran, vedzte, že ak sa sám nechce zmeniť, tak to aj ostane.

Majte vlastné peniaze

Myslite na to, že vzťah sa vždy môže skončiť. I keď v ňom nie je násilie, určite nie je príjemné, keď vám niekto povie: Prišla si do manželstva s jednou igelitkou, tak si ju zober a odíď. Vždy preto majte vlastný systém finančného zabezpečenia.