Mnohí ľudia tam nosia zbrane, nikto nepracuje a lúpeže sú na každodennom poriadku - takto vykresľovali domáci najchudobnejšiu časť Kostariky.

Prístavné mesto Puerto Limón sa od zvyšku Kostariky odlišuje na prvý pohľad. Na autobusovú stanicu prichádzame až po zotmení a hneď musíme čeliť miestnym dobiedzavým povaľačom. Zastavujú nás nedôveryhodní chlapíci a ponúkajú drogy či ženskú spoločnosť. V kostarických mestách žobrákov takmer nestretnete, no tu ich na chodníkoch posedáva veľa. Mnohí pri pohľade na turistu vykrikujú, z ich nezrozumiteľného revu sa dá vyrozumieť iba slovo „dollars“. Mladý chlapec nám vysvetľuje, že si súrne potrebuje kúpiť dávku kreku. O tom, že najväčší kostarický prístav na karibskom pobreží nie je ideálnym miestom na život, svedčia aj ostnaté drôty naťahané na mnohých balkónoch. Kolorit ulice dopĺňajú skupinky túlavých psov a kartónové príbytky bezdomovcov.

História Limónu je taká stará ako novodobé dejiny Ameriky. V roku 1502 moreplavec Krištof Kolumbus počas svoje štvrtej a poslednej výpravy do Nového sveta zakotvil svoje lode pri ostrove Uvita, ktorý leží pár kilometrov od dnešného mestského prístavu. Zaujímavé dejiny oblasti majú za následok pestré národnostné zloženie Kostariky. V roku 1871 začala výstavba horskej železnice, ktorá viedla z hlavného mesta San José do Limónu a slúžila hlavne na transport kávy a banánov. Vďaka tomuto dopravnému spojeniu už európske lode nemuseli absolvovať zdĺhavú plavbu okolo Ohňovej zeme a Hornovho mysu na tichomorské pobrežie Kostariky. Prác sa spočiatku zhostili Číňania, Indovia či Taliani, tropické choroby si však vyžiadali životy mnohých z nich. Na džungľovej železnici teda začali pracovať odolnejší černošskí robotníci z Karibiku, väčšina z nich prišla do Kostariky z ostrovov Jamajka a Barbados.

Karibské pobrežie je najredšie osídlenou časťou Kostariky.

Prílev ďalších černochov do oblasti súvisel s lovom korytnačiek. V novej vlasti už zostali, so sebou si priniesli prastaré zvyky i zvláštny dialekt angličtiny. Až do polovice minulého storočia však boli obyvateľmi nižšej kategórie, vládnym nariadením mali napríklad zakázané prisťahovať sa do centrálnej oblasti Kostariky. „Pred dvadsiatimi rokmi postihlo naše mesto a okolie ničivé zemetrasenie, a to bol koniec džungľového vláčika,“ vysvetľuje bývalý zamestnanec železnice. Postarší muž každé poobedie sedí na lavičke pod zhrdzaveným prístreškom zdevastovaného nástupišťa. Prírodná katastrofa si vyžiadala 27 životov a takmer 500 zranených. Tisíce ľudí prišlo o strechy nad hlavou, stovky budov sa zmenilo na ruiny, zemetrasenie zničilo aj koľaje jednej z najkrajších horských železníc na svete. Stará veža limónskeho kostola je smutným svedectvom prírodnej katastrofy, ruiny chrámu nahradil nový svätostánok zo železobetónu.

Pobrežie Karibiku je najchudobnejšou časťou malého stredoamerického štátu, zo štátneho rozpočtu sem prúdi najmenej peňazí. Turizmus je iba v plienkach, ide o jedinú kostarickú lokalitu, kde sa neodporúča piť vodu z vodovodu. Lekári zdvíhajú varovný prst aj v prípade malárie. Čím viac však spoznávame zákutia Puerto Limón, tým viac nám mestečko prirastá k srdcu. Staré domy s veľkými verandami a vyblednutými omietkami majú svojské čaro. Neodmysliteľne k nim patria aj pavučiny elektrického vedenia. Viaceré stavby sú iba chatrče pozbíjané z plechov a drevených dosák, ktoré si zúfalí obyvatelia postavili po ničivom zemetrasení.

Ľudia z Limónu sa najčastejšie stretávajú v okolí centrálneho trhoviska.

Najviac ľudí sa zdržuje v strede mesta, v okolí centrálneho trhoviska s množstvom stánkov s ovocím, so zeleninou a s lacnými vývarovňami. Usmievaví černosi nás zdravia, ich prekrikovanie v zvláštnej angličtine dopĺňa trúbenie lodí, ktoré prichádzajú do prístavu vyzdvihnúť náklad banánov. Reštaurácie zdobia pestré plagáty s motívmi mapy Afriky či portrétov etiópskeho cisára Haile Selassieho. „Afroameričania, Afričania vás majú v srdciach,“ stojí na jednom z plagátov. Na inom sa píše: „Pracujte a študujte, aby ste raz mohli pomôcť matke Afrike!“ V podnikoch či z áut sa neozývajú sladké pesničky španielsky spievajúcich latino hviezd, ale pohodové tóny reggae. Portréty kráľa tohto hudobného štýlu Boba Marleyho nájdeme v krčmách, obchodoch či u holiča.

V jednej z ošumelých krčiem stretávame aj vychudnutého šesťdesiatnika s dlhými šedivými vlasmi a ryšavou bradou. V jednej ruke drží fľašku piva kostarickej značky Imperial, druhou drží okolo pása hlasito sa smejúcu mulatku. Tento Nemec patrí k početným Európanom či Američanom, ktorí opustili svoje rodné krajiny a s vidinou sladkého života pod palmami si to namierili do Kostariky. Sám priznáva, že mnohí našli iba alkohol, drogy a ľahké ženy.

Skoro každý vám tu núka drogy a prostitútky.

Karibské pobrežie nás potešilo najpestrejšími jedlami, ktoré sme počas nášho pobytu v Kostarike ochutnali. Miestna kuchyňa sa vyznačuje používaním pôvodne afrického korenia i zeleniny. Takmer ku každému hlavnému jedlu sa podáva ryža s fazuľou varená v korenenom kokosovom mlieku a pečené banány.

Asi hodinu cesty autobusom od Limónu leží malé ospalé letovisko Cahuita, ktoré vyhľadávajú najmä milovníci surfovania. Za dedinkou začína rovnomenný národný park, ktorý návštevníkov zaujme predovšetkým veľkým výskytom plazov. Už pri vstupe do rezervácie nás strážkyňa prírody upozorňuje na mladého krovinára zlatej farby odpočívajúceho na vetve stromu. Jeho jed rozkladá krv, patrí však k najkrajším kostarickým plazom s typickými šupinami okolo očí, ktoré pripomínajú očné riasy. Keď zbadáme smrteľne jedovatého krovinára drapľavého s veľkou hlavou, zvýšime pozornosť. Podľa odborníkov je tento druh zodpovedný až za 90 percent vážnych hadích uhryznutí v Strednej Amerike.

Viac než tretinu obyvateľov mesta Limónu tvoria potomkovia čiernych prisťahovalcov.

Prechádzame úzkym chodníkom, na jednej strane palmy lemujú pobrežie s bielym pieskom, na druhej strane je tropický dažďový les s obrími drevinami, barinami, lianami a machmi. Bohatý je aj podmorský život, asi 500 metrov od pobrežia sa rozkladá koralový útes, ktorý je domovom mnohých druhov pestro sfarbených rýb. Skutočnú divočinu však spoznávame, keď národným parkom putujeme ďalej. Takmer pri každom kroku od nás utekajú jašterice rôznych veľkostí, v piesku sa rýchlo pohybujú raky pustovníci. Skupiny opíc už ani nevnímame. Najčastejšie vídame malpy kapucínske, ktorých sfarbenie skutočne pripomína ošatenie mníchov.

Umelci hľadajú inšpiráciu v minulosti obyvateľov Karibiku pochádzajúcich najmä z Jamajky a Barbadosu.

Niekedy nás džungľa prekvapí ohromným hlukom. V korunách stromov žijú totiž vrešťany, ktorí prenikavým revom reagujú na našu prítomnosť. Milú spoločnosť nám robí aj medvedík čistotný. Keď pozorne sledujeme koruny stromov, tak na miestach, kde sa stretávajú vetvy, objavíme ďalšieho vzácneho tvora. Tmavý „predmet“, ktorý na prvý pohľad vyzerá ako chumáč sena, sa pomaly hýbe. Je to leňoch trojprstý, ktorý za minútu prejde nanajvýš tri metre. Už sa stmieva, keď si všimneme aj siluetu drobného kolibríka s tenučkým dlhým zobákom.

Zastavujeme sa v malej zapadnutej dedinke Bananito, a keďže drvivá väčšina obyvateľov prímorskej obce je zamestnaná na banánových plantážach, jej názov je skutočne výstižný. „Život tu je veľmi jednotvárny. Tri mesiace môžeš pracovať na plantáži, zarobíš si nejaké peniaze, a potom musíš dva mesiace oddychovať. Neskôr ti dovolia pracovať znova, a tak to ide celý život. Iná robota tu nie je, v Limóne tiež nie. Všetci snívame o odchode do hlavného mesta,“ vysvetľuje Frederico, ktorý s nami vystupuje z autobusu. Tisíce hektárov pozemkov všade vôkol husto pokrývajú banánovníky, trsy zelených plodov sú z dôvodu pravidelných chemických postrekov obalené v igelite. Chlapi na plantážach pracujú vo dvojiciach, kým jeden trsy odsekáva mačetou, druhý plody vešia na háky. Tie potom ťahajú somáre pomocou zvláštnej lanovky až do priestorov fabriky. Čierne oslíky s rozmerným nákladom banánov sú vyobrazené aj na žltých dopravných značkách, ktoré lemujú prašnú cestu medzi plantážami. Federico nám ukazuje halu závodu, ktorý patrí mamutej spoločnosti Dole. Pod strechou zamestnanci triedia a čistia banány vo veľkých nádržiach, z reproduktorov im na povzbudenie nahlas hrajú príjemné melódie dychovej kapely. Hodiny driny preruší iba krátka prestávka na obed. Z areálu závodu denne odchádzajú desiatky veľkých kamiónov, ktoré smerujú do limónskeho prístavu. Z času na čas transport zabezpečí aj rozheganý motorový vláčik, ktorý uháňa pokrivenými koľajami a do okolia šíri prach. Ťažká práca na plantážach však nie je najväčším negatívom masovej produkcie banánov pre európsky a americký trh. Podľa viacerých zdrojov majú chemické postreky za následok smutnú skutočnosť, že banánovým republikám patria popredné priečky v mužskej neplodnosti, kožných chorobách či rôznych formách rakoviny.

<div id="_mcePaste" style="position: absolute; left: -10000px; top: 1491px; width: 1px; height: 1px; overflow: hidden;">Ľudia z Limónu sa najčastejšie stretávajú v okolí centrálneho trhoviska.</div>

Banánovým republikám patria popredné priečky v mužskej neplodnosti

Zvedavé baby: Čo radí sexuologička, pokiaľ to s vašim partnerom v posteli neklape!

Odborníčka: Prečo je preventívna prehliadka u očného lekára taká dôležitá? Toto nepodceňujte!

Najstrašidelnejšie VIDEÁ S MŔTVYMI: Takto sa ozvali vyhľadávačom DUCHOV...

Výber pre vás