Rada (a veľa) je, smeje sa, trávi čas s rodinou, pláva, chodí na prechádzky alebo na párty. Vyhýba sa negatívnym ľuďom a falošným rozhovorom, pretože ich považuje za stratu času. Na ten náš však prišla rodáčka z Popradu rada.

Spoločnosť jej robil priateľ Johnny Mečoch a fenka Ave. Ten prvý občas so smiechom dopĺňal jej odpovede a tá druhá jej ležala poslušne pri nohách. Veď čo iné jej už ostávalo...

Začnime aktualitami. Nedávno si bola v Amsterdame fotiť kampaň Here I Am športovej značky Nike pre európsky a africký trh. To je na Slovenku celkom slušný úspech. Kde si ťa vyhliadli?

Prišlo to nečakane a vďačím za to asi tomu, že som bola v správnom čase na správnom mieste. Konkrétne na workshope Nike Rockstar Workout, kde si ma vyhliadla jedna žena, ktorá má na starosti kampane. Dozvedela som sa to v Španielsku na pláži, keď mi zazvonil telefón a pozvali ma. Snažím sa však zostať nohami na zemi, a tak som si od toho veľa nesľubovala.

Väčšinou to tak robím. Aby som nebola sklamaná...

Ale napokon si sa tešila, ako to dopadlo...

Samozrejme! Vďaka tejto ponuke som spoznala viacero známych tanečníkov, asi najznámejšia bola Sofia Boutella z Paríža, bolo to skvelé. A samotné fotenie prebiehalo vo veľmi príjemnej atmosfére. Nebola to žiadna fashion záležitosť, ale klasický tréning, ktorý viedol Junior, čo je v našom tanečnom svete dosť uznávaný človek. Bolo to veľmi prirodzené a je to podľa mňa vidieť aj z fotografií.

Baví ťa predvádzať sa v úlohe modelky? Pózovať? Byť stredobodom pozornosti?

Je to príjemné. Keď je dobrá atmosféra a mám náladu, fotím sa rada. A keď pózovanie spočíva v tom, že tancujem, je to super. Mám skúsenosti aj s klasickým pózovaním, takže si viem samu seba predstaviť aj v úlohe modelky. Len by som ešte musela dotrénovať zvodné pohľady. (smiech)

Široká verejnosť ťa lepšie spoznala vďaka Miliónovému tancu, ale ty si predsa už dávno predtým bola niekoľkonásobnou majsterkou sveta!

Áno, bolo to vtipné, v úvodzovkách, samozrejme. My tanečníci máme svoj malý svet, v ktorom síce dosahujeme úspechy, ale k tomu, aby nás poznali aj obyčajní ľudia, nám môžu dopomôcť iba médiá. Inak o nás nikto nevie. Ale ja som so svojím životom spokojná bez ohľadu na to, či budem v nejakom časopise, alebo nie. Robím to, čo som robila aj pred tým, než som bola v Miliónovom tanci. To, že ma ľudia poznajú, je iba plus.

Účasť v televíznej šou priniesla do tvojho života viacero pozitív. Bola si na Broadwayi, stretla si Johnnyho...

Áno, to treba spomenúť! Som rada, že som sa vďaka súťaži spoznala tuná s kamošom... (úsmev) Ale máš pravdu, vyplynulo nám z toho viacero dobrých vecí. Tým, že sme sa stali známymi, sme dostali viac ponúk, mohli sme si otvoriť vlastnú tanečnú školu... vytvorilo nám to cestičku.

S popularitou však občas ide ruka v ruke aj neprajnosť ľudí.

Určite sa nájdu aj takí, ktorí ma nemajú radi, ale to vôbec neriešim. Nerada sa zaoberám hlúposťami. Ja chcem, aby ma brali ako kvalitnú tanečníčku, nie ako peknú tvár z časopisu, veď každá žena, ktorá sa upraví, môže byť pekná. Mojou prioritou je robiť to, čo ma baví a stále sa zlepšovať. Bez ohľadu na to, čo si kto o mne myslí alebo hovorí. Janko ma naučil, že zlé názory majú tiež svoj význam.

Tancu sa venuješ od desiatich rokov. Prečo si sa teda rozhodla študovať na chemickom odbornom učilišti vo Svite?

V hre bolo aj konzervatórium, ale vravela som si, že tancovať viem a aj tancujem, tak by bolo lepšie vyštudovať niečo iné. Viem, chemické učilište znie ako trochu divná voľba, ale vyštudovala som tam odbor marketingu. Čiže by som mala mať prehľad o obchode. Pretože sa tomu však veľmi nevenujem, tak nemám. (úsmev) Do budúcnosti mám síce nejaké plány, ale o tom až potom.

Niekde som sa dočítala aj to, že si si popri trénovaní zarábala v továrni, kde sa vyrábali úchytky na truhly. Je to pravda?

Áno, snažila som sa privyrobiť si všade, kde sa dalo. (úsmev) Ale rodina ma vždy plne podporovala. Mamka mi nikdy nevravela, že by som si mala nájsť inú, normálnejšiu prácu. Pamätám si, ako hovorila: „Bež, uvidíš kus sveta.“

Čo ťa na tanci tak fascinuje?

Vášeň, ktorú cítim, keď tancujem. Vtedy nepotrebujem nikoho iného, len hudbu a seba. Pred pár rokmi som odišla do Prahy, celkom sama. A tam som si uvedomila, že keby som nemala tanec, tak neviem. Tanec a moje pocity pri ňom mi nikto nemôže vziať.

Takže si s tým nikdy nechcela tresnúť?

Nie. Aj vo chvíľach, keď nemôžem tancovať, pretože som chorá, rozmýšľam, nadýchnem sa a uvedomujem si, že to, čo mám, ma robí šťastnou. Človeka to posúva ďalej.

Musí byť tanečníčka na seba náročná?

Najmä sa tancu musí chcieť odovzdať. Ak to berie iba ako pózu, neuspeje. Niekto si možno myslí, že je to iba hopsanie pred zrkadlom, ale tanec je náročný.

Niektorí ľudia pokladali tvoje vystupovanie v Miliónovom tanci za arogantné a príliš sebavedomé, na čo si ty reagovala slovami: „Dnes si musíš veriť, inak ťa to všetko zlomí.“ Takže by mala byť tanečníčka aj sebavedomá?

Tá veta nepochádza z nejakej osobnej skúsenosti, nič veľké ma zatiaľ nezlomilo. Viem, že keď si verím, som silnejšia, keď si verím, všetko mi vychádza. A či tanečníčka musí byť sebavedomá? Poviem to takto. Musí na sebe pracovať a mať zdravé sebavedomie.

My Slovenky sme vraj málo sebavedomé. Máš nejaký návod na zvýšenie sebavedomia?

Nehovorím, že sa vždy cítim sebavedomá, tak ako každý mám občas aj ja divné stavy. Ale vďaka tancu sa môžem vybúriť, dostať zo seba strašne veľa energie. Človeka robí šťastným aj to, keď fyzicky pre seba niečo robí, stará sa o svoje telo.

Aj lekári vravia, že keď sa človek hýbe, nielenže lepšie vyzerá, ale vďaka hormónom šťastia sa cíti krajší a aj sebavedomejší...

Presne tak. Nerozumiem ľuďom, ktorí pre seba fyzicky nič nerobia.

Trochu odbočím. S Johnnym máte vlastnú hip-hopovú fakultu. Prečo ste sa rozhodli pre vlastnú tanečnú školu?

Ja strašne rada vyučujem a Johnny tiež. Rada vediem, som narodená v znamení Barana a úplne sa v tom vyžívam. Potom aspoň nepotrebujem doma rozkazovať niekomu inému. (úsmev) (Johnny: „Je to diktátor”.)

Nebolo to o rozhodnutí, hip-hop je životný štýl. Nefunguje to tak, že si poviem, idem robiť hip-hop, pretože to teraz frčí. Človek tým musí žiť. (Johnny: „Síce je to teraz trendy a je z toho oficiálny hip-hopový biznis, ale je to o tom, že človek je sám sebou, ide svojou cestou. My s Mel vkladáme do všetkého, čo robíme, celú dušu.“)

Ste spolu vlastne nonstop. Nelezie vám to náhodou tak trošku na nervy?

(Johnny: „Lezie.“) Mel: (smiech) Áno, vďaka tomu sa poznáme ako ľudia po desiatich rokoch manželstva. (Johnny: „V mnohých veciach sa nezhodneme, niekedy máme aj tichú domácnosť, ale vďaka tomu máme čas premýšľať a pochopiť toho druhého.“) Mel: Niekedy sa búchalo dvermi a odchádzalo, ale už sa to zlepšilo.

Nuž, o tanečníkoch sa hovorí, že sú to temperamentné povahy...

Mel: Že sme divní, ja viem. V každom prípade si každý stojíme za tým svojím. Ale učíme sa od seba, vieme, čo od seba môžeme očakávať ...

Melánia Kasenčáková: Keď si verím, som silnejšia

Výber pre vás