Ružovo-neružový svet Zuzany Fialovej

Tri Zuzanine dôvody na pohľad na svet cez ružové okuliare:

1. Rodina
„Nezáleží na tom, či je biologická, alebo nebiologická. Sú to jediní ľudia na svete, ktorí mi nemôžu nikdy povedať nie.“ (úsmev)
2. Technické vymoženosti
„Internet, autá, lietadlá, mobilné telefóny, drvička odpadu – ako som mohla bez nich vôbec existovať? K môjmu rannému rituálu dnes patrí okrem kávičky aj čítanie novín cez internet a pár telefonátov blízkym. Bez týchto vecí by bolo dosť problematické naštartovať si mozog a nájsť nejakú myšlienku.“
3. Muži
„Najsenzačnejšia vec na svete! Môžete s nimi prežívať nenormálne príbehy, ktoré sa dajú kedykoľvek ukončiť, ovládajú všetky technické vymoženosti a pomáhajú mi, kedy môžu. Asi mi aj po tridsiatke zostali nejaké zvyšky šarmu.“ (smiech)

Tri Zuzanine dôvody na pohľad na svet bez ružových okuliarov:

1. Starnutie
„Veľmi otravná záležitosť. Nevydržím byť celú noc na žúre a už vôbec nezvládam ponocovať dva dni po sebe... Tiež rada športujem. Naplno. Ale zrazu pri tom pociťujem bolesť v kĺboch a podobné nemilé prekvapenia. Kde sa to vzalo? A ešte mi ráno dlhšie trvá, než sa preberiem. Asi už vážne starnem. Tiež sa za mnou začali otáčať veľmi mladí chlapci. Normálne si dokážu zohnať číslo a pozývajú ma na zmrzlinu alebo na Vineu! Všetky moje kamarátky majú mladších mužov a ja nechcem nasledovať tento trend. Sú totiž veľmi žiarliví.“
2. Účinkovanie v televízii
„Som dosť veľká na to, aby som neverila tomu, že so svojimi predstavami o umení v tomto štáte prežijem. Ale nie som žiadna nadšenkyňa svojho pôsobenia na televíznej obrazovke. A pritom ani nie tak obrovské výkony, ktoré podávame v divadle, ale práve to trepanie v telke má väčší ohlas. Až sa mi rozum zastavuje nad tým, aký veľký dôraz ľudia kladú na to, čo vidia a počujú v televízii. Veď je to len škatuľa na výmysly!“
3. Chlpy
„Rada by som stále žila v blahosklonnom období, keď som prišla domov zo školy, hodila na zem tašku, utekala von a o nič iné sa nemusela starať. Lenže medzičasom som dospela do štádia, keď musím riešiť aj chlpy. Vo Vietname sa mi tamojšie ženy smiali, že mám chĺpky na rukách, zdala som sa im veľmi chlpatá. Nuž, nebola som ako ony, ktoré nemali celý deň nič na práci, a tak len sedeli na chodníku a navzájom si vytrhávali chĺpky ako opičky. Vážne mi strpčujú život. A čo je najhoršie, ony ma prežijú.“