Trepanácia je v podstate také fajnovejšie slovo pre vysekanie, prípadne vyvŕtanie diery do lebky živého (dosiaľ) človeka. Podotýkame, že na naše pomery až príliš živého, pretože o anestetikách začali naši predchodcovia chyrovať dávno po tom, čo trepanácie defi nitívne vyšli z módy. Ich používanie prežívalo veľký boom tak pred desaťtisíc až päťtisíc rokmi, ukončil ho až stredovek a pointa bola v tom, že cez dieru v lebke sa von vypustí zlý duch, ktorý spôsobuje bolesť a najrozličnejšie telesné neduhy. Trepanované lebky dnes nachádzame po celom svete, najviac však v Južnej Amerike (najmä v oblasti Peru), Severnej Afrike, na Novom Zélande, vo Francúzsku, v Nemecku a čuduj sa svete, zopár sa ich už objavilo aj u nás na Slovensku. Sú síce priamym dôkazom toho, že ľudstvo sa snažilo liečiť choroby ešte predtým, než vôbec objavilo písmo, to však nič nemení na skutočnosti, že trepanácia lebky okrem obrovskej bolesti a pravdepodobne následnej smrti v agónii nepriniesla pacientovi nič ďalšie.

Z času na čas archeológovia predsa len objavia zahojenú trepanovanú lebku, čo znamená pozitívnu správu, že pacient dokázal prežiť, pochybujeme však, že ho tento úkon zbavil migrény či bolestí zubov múdrosti. Zato však chodil po svete s trendovou ozdobou z mušle, tekvice, kameňa a tí majetnejší aj zo zlata a striebra na zakrytie diery na hlave.

Kedysi lekári verili neuveriteľným veciam a jednou z nich bolo, že priveľa krvi spôsobuje ochorenia najrozličnejšieho charakteru. S teóriou púšťania žilou, ktorá dnes znie rovnako absurdne ako dýchanie priveľa vzduchu, prišli ešte starí Gréci, pretrvala až do devätnásteho storočia a aplikovali ju takmer na všetko od reumatických končatín, zápalov horných aj dolných dýchacích ciest až po dlhotrvajúce hnačky. Najpopulárnejšia bola za cisára Karola Veľkého, keď sa ju automaticky museli naučiť vykonávať všetky kláštory s nemocnicami, v ktorých na tento účel slúžila špeciálna budova. Neskôr ju vytlačilo prikladanie pijavíc, a tu sa musíme starodávnym ránhojičom tak troška ospravedlniť, pretože práve tieto slizké nechutné potvorky zažívajú v súčasnosti veľký comeback. Zistilo sa totiž, že vylučujú enzým hirudín, ktorý bráni zrážaniu krvi a pôsobí protizápalovo, a tak si svoje skromné miestečko našli aj v dnešnej pretechnizovanej medicíne. Pôvodné púšťanie žilou však okrem toho, že dotyčného už aj tak chorobou dostatočne vysileného úbožiaka pripravilo o pekného pol litríka až litrík životodarnej tekutiny, ktorá mu dosiaľ veselo neohrozene kolovala v tele (a podstatne tak urýchlilo jeho prípadný odchod zo svetovej scény), nemalo absolútne žiadny význam. Aj keď v poslednom čase sa začínajú vynárať odvážne špekulácie, že odborne vykonané púšťanie žilou predsa len mohlo mať svoje hlbšie opodstatnenie v zabraňovaní tvorby krvných zrazenín a tým predchádzaní srdcovému infarktu a mŕtvici, otázkou však stále zostáva, čo sa pod pojmom „odborné“ skrývalo v stredoveku.

Predstavte si, že sedíte na pohodlnom gauči u svojho psychológa a chrlíte na neho všetky podrobnosti o tom, aká ste nešťastná a ako váš život nemá absolútne nijaký zmysel. Ak by ste takéto niečo porozprávali liečiteľovi duší koncom devätnásteho a v prvej polovici dvadsiateho storočia, reálne by vám hrozilo, že vás omráči elektrošokmi, hneď na to zoberie tenkú paličku, zabodne ju do vašej očnej buľvy, respektíve tesne nad ňu, dostane sa do mozgu, kde ňou troška pomrví, aby sa prerušili nervové spojenia, a hups, ste vyliečená! Práve ste absolvovali lobotómiu mozgu a po depresii niet ani stopy. Ako by aj nie, žijúce mŕtvoly bez osobnosti a akýchkoľvek spomienok ňou trpieť nezvyknú Takto to totiž s nešťastnými pacientmi, ktorí dúfali, že sa zbavia migrén, psychických porúch či homosexuality, zväčša končilo.

Podľa odbornej literatúry je lobotómia operačné prerušenie spojov medzi čelovým lalokom a talamom, čo v reči nášho kmeňa znamená chirurgický, ale aj mechanický zákrok, pri ktorom sa pacientovi zničia alebo prerušia nervové spojenia medzi mozgom a vnútornou stranou čela. Lekári boli presvedčení, že tým dosiahnu ich kompletné obnovenie a pacient tak bude vyliečený. Inšpiráciou na takýto zákrok sa stal prípad istého Phineasa Gageho z roku 1848, ktorý pri práci utrpel ťažký úraz, keď mu dlhá tyč prešla cez oko a mozog a vyšla druhou stranou hlavy. Prežil, ale jeho správanie a povaha sa drasticky zmenili, čo v lekárskej komunite nezostalo nepovšimnuté.

Lobotómia sa odvtedy začala pomaličky, no čoraz nástojčivejšie šíriť hlavne v USA, kde ju podstúpilo viac ako sedemdesiattisíc pacientov. Jedným z nich bola aj sestra amerického prezidenta Johna F. Kennedyho – dvadsaťtriročná Rosemary!!! Dievčina nemala chuť do života, trpela depresiami a častými zmenami nálad, čo sa nepáčilo jej rodine, a tak ju prehovorili na lobotómiu. Milá Rosemary však po operácii už nikdy v živote nepovedala jedinú súvislú vetu a bola plne odkázaná na kompletnú ústavnú starostlivosť. JFK pred médiami vždy tvrdil, že jeho úbohá sestra trpela od narodenia mentálnou poruchou a pravdu sa svet dozvedel až dlho po jeho smrti. To už chodilo po USA príliš mnoho zombíkov, a tak začali lekárske autority biť na poplach. Poslední nešťastníci absolvovali lobotómiu v osemdesiatych rokoch minulého storočia a tým, čo prišli po nich, už našťastie „depky“ liečia výlučne starými dobrými tabletkami „na hlavu“.

V devätnástom storočí boli ženy také zaneprázdnené snahou dostať do hrudníka zošnurovaného korzetom dostatok kyslíka a vyzliekaním a následným obliekaním pätnástich spodničiek zakaždým, keď potrebovali ísť na záchod, že na to, aby sa zaoberali vlastným uvrešťaným dieťaťom, im už nezostával čas ani energia. A tak prišli farmaceutické spoločnosti za výdatnej podpory rodinných lekárov s geniálnym nápadom, ktorý sa okamžite uchytil. Začali húfne produkovať rôzne sirupy či pastilky, ktorých jediným cieľom bolo dostať nervózneho potomka do „zrelaxovaného“ stavu a dopriať tak jeho vystresovanej matke dostatok priestoru na sebarealizáciu. Tieto výrobky sa dlho tešili veľkej obľube aj vďaka masívnej reklamnej kampani v novinách a časopisoch proklamujúcej ich „absolútnu neškodnosť aj pre najmenších a najbezbrannejších členov domácnosti“. Len tak pre zaujímavosť a vytvorenie predstavy o medicínskom povedomí tých čias, hlavnou účinnou zložkou najpredávanejšieho utlmujúceho prípravku pre deti v USA a vo Veľkej Británii, Mrs. Winslow ´s Soothing Syrup, bolo čisté morfi um. Liek bol húfne propagovaný ako „priateľ matky v časoch rastúcich detských zúbkov“ a o jeho účinku nebolo najmenších pochýb.

Dovtedy bezradní rodičia po celej krajine sa konečne mohli v noci pokojne vyspať bez nepretržitej zvukovej kulisy ich potomkov. Mračná nad úspechom sirupu sa začali sťahovať až vtedy, keď sa zopár mimoriadne vyčerpaným mamičkám podarilo nadopovať svoje deti tak, že tie už bohužiaľ nezaplakali nikdy. Ako reakciu na podozrivo sa zvyšujúcu záhadnú úmrtnosť dojčiat a batoliat v USA noviny New York Times uverejnili v roku 1910 článok o potenciálnej veľkej nebezpečnosti narkotických aupairiek obsahujúcich okrem morfi a neraz aj slušné dávky marihuany, chloroformu, ópia či heroínu. Od tých čias začala ich sláva postupne upadať, až o niekoľko rokov úplne skončila v prepadlisku narkomanských dejín. A nám tak dnes neostáva nič iné, ako tie prebdeté noci nejako vydržať. Ak teda chceme, aby to naše deti všetko v zdraví prežili.

Muži sa už odpradávna snažili akýmkoľvek spôsobom vyriešiť otázku svojej nie vždy sa dmúcej mužnosti v určitých situáciách bez toho, aby sa potrebovali nad týmto stavom nejako hlbšie zamýšľať. S príchodom elektriny koncom devätnásteho storočia sa tak vynorila aj otázka, že keď to dokáže rozžiariť celú ulicu, prečo by to nedokázalo rozpáliť veci tam dole? Pohotoví kreatívci sa chopili jedinečnej príležitosti a svetlo sveta uzreli také geniálne vynálezy ako elektrická posteľ, elektrický šokový opasok na penis a iné čudné záležitosti, ktorých jediným cieľom bolo pozdvihnúť náladu a iné veci postihnutého.

Lekári začali húfne predpisovať „kúry na pozdvihnutie mužskosti elektrickým prúdom“, reklamy v novinách a časopisoch hlásali sľubné zväčšenie až na gigantickú veľkosť tridsať centimetrov a tvrdosť skaly, a tak nečudo, že sa po týchto prapodivnostiach v obchodoch len tak zaprášilo. Vraj mali okrem iného slúžiť aj na liečbu reumy, podráždeného žalúdka, pečene, nervov a zapálených obličiek, pochybujeme však, že práve toto niekoho pri ich zaobstarávaní zaujímalo. O ich enormnej popularite svedčí aj to, že na trhu bolo v tom čase hneď niekoľko druhov podobných záležitostí rozličných veľkostí a výkonu, aby si muži mohli vybrať presne podľa svojho gusta. Čudujeme sa však, že elektrické kúry na impotenciu úspešne prežili aj takú negatívnu reklamu, akou bolo zrevanie prvého zákazníka od príšernej bolesti po tom, čo ten vynález prvýkrát vyskúšal na vlastnom, ehm, tele. Ale zas aj negatívna reklama je reklama a toto muselo byť naozaj počuť až kdesi do vedľajšieho mesta...

Šialená medicína: Kedysi vedeli inak potrápiť pacientov

Výber pre vás

Šialená medicína: Kedysi vedeli inak potrápiť pacientov

Súvisiace články

Vyhoďte tabletky, liečba púčikmi vás posilní a omladí

Alternatívna medicína: Možnú chorobu prezradia už aj gestá!

Výber pre vás