O populárnych ľuďoch sa hovorí, že majú charizmu. Viete pomenovať, z čoho pramení vaša?

Hlavne si musíme povedať, že to nie je moja zásluha. Mám niečo, čo sa nedá naučiť, kúpiť, je to dar. Na javisko chodím s láskou k ľuďom a s úctou k Bohu rozdávam niečo, čo mnou prechádza, ale nie je to tak, že by som sa pyšne bila do hrude, aká som dobrá, to vôbec. Je to niečo, za čo som Bohu naozaj vďačná, pretože, čo ku mne nepríde prirodzenou cestou, dlho u mňa nezostane. Dajte mi nejaký kvíz a ja vybuchnem. Ale potom príďte na môj koncert a uvidíte tam ľudí smiať sa i plakať. Zabudnete, čo vám človek povie alebo čo pre vás urobil, ale nikdy nezabudnete, ako ste sa s ním cítili. A o ten dar by som nikdy nechcela prísť, preto zaň ďakujem. Človek musí byť vďačný.

Ste známa tým, že viera v Boha vás sprevádza celý život.

Pravdupovediac, pred rokmi som tomu ešte toľko nerozumela. Som prirodzene veriaci človek, roky zbieram ružence, modlitebné knižky, viem sa modliť, ale čím som staršia, tým viac cítim prítomnosť Boha. Nie, že sa za vierou schovávam. To nie. Ale viem, že všetko, čo v mojom živote bolo, malo svoju logiku a že určite sú nejaké plány, ktoré máme rešpektovať. Potom sa človeku žije s pokojom a teší sa na to, čo bude. Ako ja hovorím, keď Boh nechce, aby sme niekam chodili, schová kľúče. Je dôležité veriť v niečo, čo vás presahuje. To si nenechám vyhovoriť, hoci cítim, aké ťažké je u nás v Čechách o viere vôbec hovoriť, pretože dokáže rozdeľovať ľudí. Prechádza to snáď akurát tak môjmu kamarátovi, katolíckemu kňazovi Zbigniewovi Czendlikovi, ktorý to podáva ľudsky. No ja sa nevzdám, rozdávam moje ružence, pretože upozorňujú na vieru a ich dražbou som v Podunajských Biskupiciach pomohla opraviť asi 500 rokov staré maľby v kostole. V Čechách to nemáme tak pod kožou ako vy na Slovensku. Tu sa cítim dobre.

Prežívate nádherné obdobie. Môže za to až váš nový partner? Čo všetko zmenil vo vašom živote?

Zmenil mi úplne všetko, ale viac by som nerada rozoberala. Láska je poklad, ktorý sa musí strážiť, inak vám ju okolie rozeberie do posledného centu...

Minulý rok ste pri príležitosti jubilea bilancovali. Máte rok po ňom jasno v tom, čo by ste ešte chceli dosiahnuť?

Vlani som od Českej hudobnej akadémie dostala cenu pre speváčku štvrťstoročia a úplne som sa vydesila. Hovorila som si, dúfam, že to nie je na rozlúčku. Potom som zistila, že som na známkach, minciach či pamätných medailách a niekde v múzeu je moja vosková figurína. Prepadla ma panika, premýšľala som, čo budem robiť. Ale v živote je to tak, že vždy sa niečo nájde. Zistila som, že kultúrny dom v dedinke Otvovice, kde som sa narodila, je v ohrození a buď ho zbúrajú alebo z neho urobia sklady a kancelárie. Povedala som si, tak to teda nie! Začala som bojovať, podnikateľom som to vyfúkla a kúpila späť pre dedinu. Budem tam mať program s názvom Nedele s Lucií, kde si budem pozývať kamarátov z brandže a chystáme aj pravidelné koncerty a maškarné plesy. To mi teraz robí asi najväčšiu radosť, ale teším sa aj na turné Hana, na vianočné CD-čko a nový krásny a vtipný muzikál Sestra v akcii. Ale aj na to, že ako Hanka občas zostanem doma a len vybehnem do kulturáku.

Budete tento rok účinkovať aj v Talente?

Nie. Prežila som tam šesť neuveriteľných rokov a tej príležitosti si vážim, ale dávam už priestor, nech si to užije aj niekto iný. Ja potrebujem ísť ďalej, po celý čas som tam bola taký emocionálny „otloukánek“, nikdy som nevedela, čo sa chystá a vždy na mňa poslali nejakého bubáka, pretože ja som otvorené srdce, vnímam, čo ľudia cítia a vcucnem to. Potom som to občas nemohla rozdýchať.

Viete si v súkromí pretriediť ľudí?

Ja to mám naopak - ťažko k sebe niekoho pustím, ale keď už, tak sa ten človek musí riadne snažiť, aby ma stratil. Mám posunutú hranicu tolerancie, ale viem si urobiť poriadok. Práve teraz mám pocit, že moje okolie prechádza takým sitom a občas tam niekto nezostane, ale je to dôležité. Ľudí stretávame a opúšťame, i keď ja neviem opúšťať úplne. Dvadsať rokov mám toho istého manažéra. Roky pracujem aj s usporiadateľom slovenského turné, Mirečkom Kochanom. A môj klavirista, fantastický Petr Malásek, je tiež môj dlhoročný kamarát. Ten už hral aj v Neposlušných teniskách, čo už je, ježišmária, 32 rokov.

Zdá sa, že vo vašom živote hrajú muži významnú úlohu.

Muži sú, samozrejme, inšpirácia a ja sa s nimi viem popasovať, pretože mám veľa mužskej energie. Ale to neznamená, že mám niečo proti ženám. Vôbec nie. Mám kamarátky a v skutočnosti mám v živote skôr ženy. Moja najmilšia kolegyňa je Hana Zagorová a zhodou okolností je práve ona tá, kvôli ktorej som si zmenila meno, pretože keď som začínala, ona bola na vrchole. V rodnej dedine sme zas založili ženský spolok Srdce Otvovic a v ňom sú moje kamarátky, ktoré mám celý život. Chodili sme spolu do školy, do škôlky, s jednou som sa dokonca viezla v kočiari. Pred dvoma rokmi som kúpila malý autobus, aby za mnou jazdili, takže sú na všetkých premiérach. Som za ne vďačná, nedám na ne dopustiť. Prežívam s nimi to dobré i zlé, naše trápenia s rodičmi, i čo sa deje okolo našich detí. Dokopy máme 12 synov, dievčatá nám nejdú.

Čo by ste odkázali všetkým ženám?

Hlavne majte vedľa seba partnera, ktorý je na vás láskavý a ktorý vám aspoň raz denne hovorí, že ste krásna. Potom žena sama skrásnie. Takže žiadny chirurg, je to o chlapoch. Ak vám nehovorí, že ste krásna, vymeňte ho! Chlapi sa nemenia, ale vymieňajú.

TOTO je drsné! Lucie Bílá zaťala do živého, povedala, čo si NAOZAJ myslí o mužoch! Čo na to jej zajačik?

Plus TV

Zvedavé baby: Čo radí sexuologička, pokiaľ to s vašim partnerom v posteli neklape!

Odborníčka: Prečo je preventívna prehliadka u očného lekára taká dôležitá? Toto nepodceňujte!

Najstrašidelnejšie VIDEÁ S MŔTVYMI: Takto sa ozvali vyhľadávačom DUCHOV...

Výber pre vás

TOTO je drsné! Lucie Bílá zaťala do živého, povedala, čo si NAOZAJ myslí o mužoch! Čo na to jej zajačik?

Súvisiace články

Lucie Bílá v krátkych šatách ukázala dokonalé nohy, ale táto vec vás zarazí: Čo sa jej stalo?