Lucie Bílá o tomto mlčala celé roky, teraz priznala pravdu: Tento muž ju prekvapil najviac v živote

Nový album i turné sa volá Hana. Prečo ste zvolili vaše skutočné meno?

Keď človek robí CD-čko, podľa mňa doň vkladá to, čo zrovna prežíva. Ja mám teraz krásne, rozosmiate obdobie a to isté chcem dať ľuďom. Do tej Hany som sa vždy schovávala, utekala som tam, pretože to bolo miesto, kam som nikoho nepúšťala. Keď mi teraz niekto povie Hanka, vôbec mi to neprekáža, pretože to je moje meno. Lucie Bíla je skôr prezývka.

Sú rozdielne?

Lucia je divokejšia, na javisku je provokatívna. Hanka rada varí nedeľný obed a pozerá pritom napríklad Columba alebo nejaký krásny český či slovenský film. Ale ony sa dopĺňajú. Hanka je celkom šikovná, zručná, šije hračky a vyrába ružence i anjelikov a Lucia je známa, tak ich potom rozdá alebo vydraží a dá na nejaké dobré účely. Takže ony sú si dievčatá platné.

Ktorou ste radšej?

Raz ma baví tá, raz tá, je to taká hra s menami. Na úrade sa ma pýtali, či si nechcem zmeniť meno, ale ja by som o tu Hanu Zaňákovú nechcela prísť. Nielen preto, že je to meno môjho otca a mojej rodiny a svojich rodičov si veľmi vážim, ale Lucie Bílá je prosto to dievča z plagátu, nie som to vždy tak úplne ja. Skôr som to dievča, čo sa nelíči, má rozpustené vlasy a rado si oblieka obyčajné šaty. Lucia chodí niekedy poriadne zmaľovaná a na vysokých podpätkoch. Vlastne mi stačí vyzuť si topánky a už som Hanka. Patria ku mne obidve, tak ako ku mne patrí striedanie žánrov. Niekedy prosto rada spievam klasický repertoár v kostole a inokedy kričím v koženej bunde s Arakainom. Rovnako ku mne patrí pokojná poloha tej Hanky, ktorá chodí doma v natáčkach, vôbec nič nerieši a len tak sa hrá so svojimi mačkami, ale aj tá Lucia, ktorá sa musí kontrolovať, to je značka.

Stalo sa vám, že by vás v Čechách či na Slovensku niekto nespoznal?

Stalo sa mi to raz a je to taký romantický príbeh. Omylom som vytočila zlé číslo a neznámy muž mi povedal, že mám pekný hlas a pozval ma na kávu. Ospravedlnila som sa a položila, ale asi po 14 dňoch som si povedala, prečo nie. Prišlo mi to milé a už asi rok som bola sama, tak som mu zavolala. Chcela som urobiť niečo bláznivé. O dve hodiny bol v Prahe. Pri príchode len povedal: „Vy ste aká pekná.“ Pri kávičke sa ma zrazu spýtal, čo robím. Tak som si povedala, že no tak sa budeme hrať na to, že ma nepozná, to je dobrá finta a len som odvetila, že však na to príde. Neskôr som spomenula, že som robila 10 rokov v automobilke. A on na to: A teraz teda robíte čo? A vtedy som zistila, že ten človek vôbec nevie, kto soma a zrazu som cítila niečo, na čo vôbec nie som zvyknutá a ani som nevedela, aké je to sladké, a to je tá anonymita. Lichôtky, ktorými ma zasypával, neboli o tom, že sa bude chváliť pred chlapmi v práci, ako bol na káve s Lucie Bílou a ja som si to neskutočne užívala, bol to krásny pocit. Samozrejme, príbeh sa končí tým, že za mnou pribehlo nejaké dieťa a ja som vybrala z tašky podpiskartu. On zbledol, urobil dva kroky dozadu a povedal: Ja mám celý život smolu, v živote by mi nenapadlo, že z 15 miliónov ľudí vytočíte zrovna moje telefónne číslo. Keby som vedel, že ste Lucie Bíla, ja by som predsa v živote neprišiel! Bol to človek z iného sveta, ktorého hudba veľmi nezaujíma, takže si tie súvislosti nedal dokopy a ja som mu za to doteraz vďačná.

Boli ste odvtedy ešte v kontakte?

Nie. To kúzko sa zrazu stratilo a potom sa už správal inak.