Sympatická Martina v rozhovore pre Šport24.sk prezradila ako sa jej žije za veľkou mlákou, čo ju na Američanoch prekvapuje, čo napĺňa jej dni, ale aj ako sa zoznámila so svojim manželom či ako si udržuje svoju famóznu postavu.

Od roku 1995 žijete v Dallase, kam ste sa vybrali študovať a neskôr ste sa tam aj natrvalo usadili. Cítite sa po toľkých rokoch viac Američankou, alebo ste stále hrdá Slovenka?

- To druhé, aj keď hovorím, že mám dva domovy, dve miesta, kde žijem s rodinou a kde mám priateľov. Hoci sa pravidelne pohybujeme medzi dvomi kontinentmi, tým, že aj manžel je Slovák, tak ten pocit Slovenska je v našej rodine stále veľmi silný. Doma sa rozprávame výlučne po slovensky. Dokonca aj naše deti by nevedeli povedať, čo sa cítia viac. Karolína, ktorá sa venuje plávaniu, chce jednoznačne v športe reprezentovať Slovensko.

Ako dlho vám trvalo, kým ste sa prispôsobili životu za morom? S čím ste mali najväčší problém?

- Človek sa prispôsobuje vždy, život sa mení neustále. Dnes sa už žije úplne inak ako pred dvadsiatimi rokmi a je jedno, či ste na Slovensku alebo v Amerike. Zo začiatku to nebolo jednoduché kvôli odlúčeniu od rodiny, prežívala som akýsi pocit izolácie, pretože v tom čase ešte neboli mobily, neexistoval skype či whatsapp, sotva začínal mail a celkovo bol internet ešte v plienkach. Čo i len párminútový telefonát na Slovensko stál veľa peňazí, a vôbec všetko bolo v USA niekoľkonásobne drahšie ako u nás.

Existuje ešte aj v súčasnosti v USA niečo, s čím nie ste stotožnená?

- Myslím si, že som sa prispôsobila všetkému. Zaujalo ma však napríklad to, že v Amerike sa ľudia sťahujú omnoho častejšie. Sú schopní presťahovať sa a zmeniť štvrť či dom len preto, že dieťa zmenilo školu, alebo chcú mať v súčasnej dobe „home officu“ o jednu izbu viac. Aj preto sú dnešné priateľstvá povrchnejšie ako kedysi, ľudia sa na seba neviažu alebo nespoliehajú. Naopak, na Slovensku postaví človek dom a obrazne povedané hodí kotvu. V USA ten pocit domova a naviazanie na miesto nie je tak silné ako u nás.

V Amerike ste sa pred rokmi zoznámili aj s manželom Martinom. Spomeniete si ešte na začiatky vášho vzťahu?

- Martin, ktorý bol v tom čase jedným z prvých výmenných študentov, čo odišli po revolúcii študovať do USA, ma počas Vianoc videl v televízii preberať cenu Športovec roka. Rozprávala som tam o svojich začiatkoch v zámorí a prvom semestri v Dallase. Zhodou okolností on študoval pár hodín južnejšie na inej univerzite, za ktorú hral aj tenis. Evidentne som sa mu zapáčila, a tak si vyhľadal telefónne číslo na môj internát. Kontaktoval ma, pár mesiacov sme komunikovali cez telefón a po čase sme sa začali navštevovať. Po skončení štúdia sa presťahoval do Dallasu, začal pracovať a náš vzťah pokračoval. Boli sme trpezliví a tolerantní, keďže som často cestovala po súťažiach a sústredeniach. Až po šiestich rokoch randenia sme náš vzťah spečatili v Piešťanoch svadbou a v máji oslávime už jej 22. výročie.