Ste pracujúca mama dvoch malých detí, ako sa vám darí skĺbiť prácu, starostlivosť o rodinu a domácnosť a voľný čas?
– Kto povedal, že sa mi to darí? (Smiech.) Veru musím priznať, že to nie je úplne jednoduché, ale to vie asi každá pracujúca mama, nie som žiadna výnimka. (Úsmev.) Mám šťastie, že mám podporu partnera, rodiny a v neposlednom rade výpomoc Miriam, bez ktorej si to neviem predstaviť, keďže s Filipom máme takú špecifickú prácu. Najťažšie na tom je manažovanie všetkých naokolo a okrem toho rozdeliť nejaký voľný čas pre seba, ktorého mám málo, čiže svoj čas delím na prácu a čas s deťmi. Relaxovať budem neskôr, dúfam. (Smiech.) Už som sa aspoň naučila, že si nechám pomôcť od okolia a nebudem si dokazovať, že všetko zvládnem sama.
Reagujú už vaše deti na to, keď vás alebo vášho partnera vidia na obrazovke?
– Myslím si, že posledný rok to začali viac evidovať. Už mi Lianka nehovorí, že chce ísť za mnou do „telky“ a prečo som aj tu, aj tam. (Úsmev.) Už sa iba pýta, prečo sa nemôže odfotiť s tými ľuďmi na ulici. (Úsmev.) Myslím si, že deti to vnímajú, ale nejako nevedia rozlíšiť, o čo vlastne ide. Je pre ne prirodzené, že nás vidia na obrazovke alebo v časopise, nijako zvlášť to doma neriešime.
A čo ste zatiaľ odpozorovali, že majú deti po vás a čo zasa po Filipovi?
– Hektor stále niečo rieši, celý ja, Liana je bezproblémové dieťa, večný smejo, celý Filip. (Úsmev.) Máme to krásne podelené. (Smiech.)
Na hereckú scénu ste sa vrátili po dlhšej pracovnej pauze, s akými pocitmi ste sa vracali na pľac?
– S absolútnym stresom. (Smiech.) Nevedela som si predstaviť, že už mám od nich odchádzať preč, predsa len som bola štyri roky doma, to nie je krátko. Zvyk je železná košeľa, začiatok bol extrémne náročný, mala som výčitky, stres. Veci si dosť pripúšťam, prešla som azda všetkými emóciami, až som dospela k tomu, že som šťastná, že sa to stalo a dala som sa na ten väčší projekt, pretože to prospelo nielen mne, ale aj im. (Úsmev.)
A dokázali by ste si predstaviť, že sa už na dráhu herečky nevrátite? Čo by ste robili?
– Veľmi by som chcela študovať, dokážem si predstaviť, že by som sa venovala psychológii, veľmi ma zaujímajú aj východné medicínske prístupy a byliny. Najmä si dokážem predstaviť, že by som napríklad jazdila na koni. Život je krásny s celou jeho pestrosťou možností.
Obe deti ste mali ešte pred tridsiatkou, vždy ste chceli mať deti skôr alebo ste to nikdy neriešili?
– Nie, ani jedno z nich sme neplánovali. (Smiech.) Už vo veľmi mladom veku som pociťovala veľkú pracovnú záťaž, až to prešlo do momentu, keď som si povedala, že potrebujem pauzu. V tom čase som mala po svojom boku Filipa, s ktorým som si rodinu dokázala predstaviť. Hlavne som vždy bola rodinne založená, nikdy som nebola nejaká karieristka a myslím si, že som si podvedome povedala, že ak sa to má stať, tak môže, a ono sa to naozaj stalo. (Smiech.)
Niekde som sa dočítala, že by ste sa opäť chceli viac venovať spevu, darí sa vám to?
– Áno, keď som sa vracala na scénu, chcela som sa venovať najmä spevu, tvoriť vlastnú hudbu a veľa spievať. Do toho však prišla ponuka na seriál, ktorý mal mať niekoľko dielov a točíme ho už tri roky. (Smiech.) Akosi mi na tú hudbu neostáva toľko času, koľko by som chcela, ale zároveň som vďačná, že mám prácu, ktorá ma baví a ktorá ma živí. Ale pracujem aj na hudbe.
Témou čísla je násilie na ženách, myslíte si, že hovoríme o ňom dostatočne alebo by sme mali omnoho viac?
– Komunikovať o tejto téme nikdy nie je na škodu. Chvalabohu, už sa to deje, vznikajú iniciatívy a organizácie. Mám skladbu Nie som tá, ktorá vznikla na základe podcastu o domácom násilí, takže o týchto veciach určite treba hovoriť, aby sa ženy nebáli vyhľadať pomoc, aj keď to často nie je také jednoduché.
