"Páni, vyzerá ako anjel! Nežný a odvážny!" preblesklo mi hlavou, keď mi toto žieňa ruského pôvodu, biatlonistka ovenčená olympijským zlatom, pevne stislo ruku a pozrelo do očí. Potom zrak rýchlo sklopila. Žeby hanblivá? Omyl! Nasťa Kuzminová má tak jasno v hodnotách, prioritách a cieľoch, akoby nemala 28, ale aspoň dva razy toľko. Tak toto robí s človekom šport?! Dlhé nohy pevne na zemi, hlava otvorená, srdce na dlani, a vždy povie, čo si myslí. Ale diplomaticky.

Zdá sa, že som absolútne nezorientovaná, lebo som si myslela, že vyťažená ste najmä v zime, veď na biatlon potrebujete sneh. A že po zvyšok roka máte „fraj“. No vy chodíte zo sústredenia na sústredenie, doma skoro nie ste a urobiť s vami rozhovor je takmer nemožné. Toto je život?

(smiech) Je to tak, len čo sa mi skončí sezóna, už začínam s prípravou na ďalšiu. Nemôžem si dovoliť dlhší oddych, prejavilo by sa to na výsledku. Počas prípravy na sezónu fungujeme tak, že sme tri týždne preč a týždeň doma. Počas sezóny sme preč, preč, preč...

A čo správny životný štýl, v ktorom by mali byť práca a oddych v rovnováhe? Neverím, že toho občas nemáte plné zuby a najradšej by ste nerobili nič.

To by sa mi občas veľmi páčilo. Voľno mám iba počas choroby, ak sa mi prihodí. Práve teraz sme sa vrátili z dvaapoltýždňového sústredenia, cestou späť som prechladla, takže som mala pár dní voľna. Ale aj keď som doma a mám tých pár dní kvázi voľno, nie je to tak, že by som ležala na gauči a pri telke. Treba stihnúť všetko, čo sa nahromadilo, kým sme boli preč. A hlavne, chcem byť so synom. Keď bol menší, chodil s nami, teraz už veľmi nechce. Miluje svoju škôlku, dal by si od nej pohov tak na týždeň, ale nie na viac. Chápe, že keď idem preč, bude to na dlho. Ale aj tak minule povedal: Vy choďte, máte svoju prácu, ja zostanem, lebo mám svoju...

Nebolo mi všetko jedno, uvedomila som si, že rodičov už až tak nepotrebuje, má svoj svet. Na druhej strane ma teší, že doma ostáva ľahko. Už dlhšie sú tu jeho starí rodičia – naša záchrana. Aj keby s nami na sústredenie išiel, bolo by to o ničom. Začínam ráno o siedmej a končím o deviatej. Medzitým povedať Ahoj, Dovidenia, Ako sa máš, chlapček?! To nie je nič ani pre mamičku ani pre neho. Ale keď sme doma, užívame si jeden druhého naplno. Myslím si, že nie je veľa žien, ktoré majú na deti toľko času, koľko by si želali. Ani tie, ktoré chodia do práce od – do.

Áno, aj to je dôvod, prečo mnohé z nás riešia dilemu dieťa alebo kariéra. Až vo vašom prípade som si uvedomila, že v športe je to ešte tvrdšie ako v iných profesiách. Že mať dieťa je takmer istota konca kariéry. Chceli ste ho, lebo bol čas, lebo to dávalo zmysel, alebo...?

Nebol to plán, prišlo to nečakane a musela som sa rozhodnúť, či šport, alebo dieťa. No ja som chcela oboje. V Rusku som nenašla podporu, nechceli ma vidieť v trojlístku s manželom a so synom. Neverili, že sa po pôrode dokážem vrátiť a mať výsledky. Istý čas som sa pohrávala s myšlienkou, že so športom skončím. Vtedy mi dobre padla podpora manžela aj rodiny, ktorí povedali, že som na životnej križovatke a rozhodnutie je len a len na mne, ale že sa budú snažiť, aby synček pre mňa nebol príťažou, že urobia všetko preto, aby som z neho mohla mať hlavne radosť. Som veľmi rada, že na Slovensku som dostala šancu aj ako mama - športovkyňa. Cítila som, že ešte mám na to, aby som pretekala a dosahovala dobré výsledky, že som ešte nedosiahla svoje maximum. Nato mi manžel povedal: „Moja pekná, keď teda ešte chceš, musíš sa začať pomaly hýbať.“ A stal sa okrem manžela aj sparingpartnerom. Chodil so mnou na tréningy, zaujímal sa, ako ich vnímam, čo zvládam a čo nie... Našťastie som mala dosť mlieka, takže sa mi darilo plniť predsavzatie, že budem dojčiť tak dlho, ako sa bude dať. Zlom nastal rok a pol po synčekovom narodení. Vtedy som deﬁnitívne musela začať fungovať ako športovkyňa, nie ako mama, ktorá športuje.

Áno. Niektorým ľuďom sa možno nepáči, že som sa odmietla kvôli dieťaťu obetovať. Možno nerozumejú tomu, že rodina je pre mňa na prvom mieste, aj keď pracujem a moja práca nie je najvšednejšia. Ale bolo to moje rozhodnutie a stojím si za ním.

A manžel nežiarli, že ste ho predstihli? Keď ste sa dali dokopy, tiež vrcholovo športoval. A dnes je z vás hviezda a z neho sivá eminencia, ktorá vám organizuje čas, tréningy a dáva pozor na novinárov.

Bolo jasné, že jeden z nás bude musieť ustúpiť a tvoriť zázemie, aby druhý mohol dosahovať výsledky. Debatovali sme, kto má väčšie šance. V jeho prípade nebolo isté, či by ho práca bavila aj uživila, pretože na špičke v jeho oblasti už boli oveľa mladší, a držať s nimi krok... Keby zostal pri športe on, sparingpartnerku by som mu nedokázala robiť. To znamená, že by som sedela doma s dieťaťom a rodina by nebola rodinou. Daniel videl, že sa bude musieť z profesionálneho športu stiahnuť. Ale vyzerá spokojný, baví ho trénovať ma a manažovať.

Nie, to by nebol život, ale rozprávka. (smiech) Som dospelá, mám na veci svoj názor a aj ho hovorím. Jedine pred synom dodržiavame zásadu, že hájime rovnaký názor, aby nebol zmätený. Čo sa týka športovej stránky, môžem sa na Daniela vždy spoľahnúť, ale ako muž niekedy neprecíti to, čo žena, preto ho na niektoré veci upozorňujem. Niekedy potrebuje viac času, ale nakoniec vždy pochopí.

Tak mi povedzte, či je to láska ako z románu, alebo ste skôr dobrý profesionálny tím?

Sme spolu sedem rokov. Každá žena, ktorá žije s mužom a je s ním nonstop 24 hodín 365 dní v roku, pochopí, v akom stave vzťah asi je. Žena môže povedať, že je to stále láska, muž môže mať iný názor. Pre mňa je dôležité, že to funguje. Niekedy je toho až príliš veľa, lebo sme spolu na sústredeniach, doma, na pretekoch. Snažím sa nejako to oddeliť, kedy sme športovkyňa a tréner a kedy manželia. Doma som žena, ktorá sa rada stará a varí. Ale aj tam si raz za deň musím nájsť čas, aby som zase bola športovkyňa a on tréner. Musím ho poslúchať, ale nie vždy sa to dá.

Vtedy vyhlásite, že ho máte plné zuby a potrebujete ísť s kamarátkou na kávu.

Poviem to trocha inak. Že sa potrebujem odreagovať a cítiť sa ako žena. Potrebujem aj iný spôsob života, prísť na iné myšlienky, iné oblečenie ako len športové.

Takže ste aj tak príjemne žensky márnivá? Fakt?

Určite. Rada sa stretávam s kamarátkami na káve a žiadam ich o rady, lebo ich potrebujem. Rada sa potúlam po obchodoch, rada nakupujem...

Čo najradšej? Topánky, kabelky, hriešne krásnu bielizeň?

Zo všetkého trocha, lebo všetko musí byť v rovnováhe.

Takže ak máte doma 15 párov botasiek, musíte mať aj 15 párov lodičiek?

Žiaľ, také rovnovážne to nie je. Skrine mám rozdelené na tri časti: na tréningové oblečenie, oblečenie na voľný čas a na časť s peknými kúskami, aby som mala čo na seba vo chvíľach, keď si idem po nejaké ocenenie. Asi nikoho neprekvapí, že najväčšia je tá s vecami na tréningy.

Manžel vás prevažne vidí v športovom. Keď konečne príde príležitosť nahodiť sa, padne mu sánka? Pochváli?

Odpadnutý ešte nebol (smiech). Ale pochváli a povie, že dokážem vyzerať aj krajšie ako obyčajne. Určite ma rád vidí nalíčenú a dobre oblečenú, ale zároveň dokonale pozná aj moju prirodzenú tvár a vie, že líčenie je len pozlátka. Absolútne najradšej má stred, keď som ľahko nalíčená a oblečená športovo-elegantne.

Rada ho chválim za domáce úlohy, lebo povinnosti v domácnosti máme podelené, aby sme všetko stihli. Chválim ho za pochopenie a trpezlivosť, ktoré prejavuje, keď mám ťažkú chvíľku. Bývam roztržitá a niekedy mi ide všetko na nervy. Tieto moje stavy zvláda obdivuhodne dobre. A vždy ma veľmi blaží, keď vidím, ako trávi čas so synom. Ako spolu niečo robia, ako mu niečo vysvetľuje... Je to naozajstný otec.

A vy ste zase cieľavedomý tvrdohlavec. Od narodenia? Alebo vás život naučil?

Život ma naučil, že človek dosiahne iba to, čo veľmi, veľmi chce. A že iba chcieť nestačí, treba aj tvrdo pracovať. Vtedy príde úspech. No niekedy chcete, chcete, tvrdo pracujete, aj tak sa nedarí.

Stane sa, že aj Nasťa plače do vankúša?

Myslíte si, že sa mi to vyhýba, lebo som vrcholová športovkyňa?! (smiech) Kiežby! V prvom rade som žena! Po získaní olympijského zlata nebol každý môj štart korunovaný úspechom. Darmo som tvrdo trénovala a pripravovala sa svedomito. Okrem mňa nastúpi na štart sto športovkýň, ktoré tiež tvrdo makajú, aby vyhrali, a zlatá medaila je len jedna. Okej, sú aj strieborná a bronzová, ale s nimi už nie som taká spokojná. Je to trocha zapeklitá situácia. Vyššie sa ísť nedá, ale nechcem ani cúvnuť, lebo keď ste len kúsok pod vrcholom, už to nie je také waw. Z mojich víťazstiev a dobrých umiestnení sa neteším len ja, ale aj ľudia, ktorí sú v mojom okolí a ktorých mám rada. Boli by veľmi sklamaní, keby som skončila. Niekedy už ani neviem, či to ešte robím pre seba, alebo skôr pre nich. Ale kým to robím, budem to robiť naplno. A niekedy aj naplno plakať do vankúša. Polovičaté veci sú nanič. Keď mi je naozaj smutno, pomôže mi varenie. Manžel sa preto veľmi posnažil a zariadil mi kuchyňu tak, aby to bolo moje kráľovstvo.

Je to kráľovstvo experimentov alebo idete na istotu?

Som najstaršia z troch súrodencov. Keď rodičia chodili do práce, ja som musela variť a vtedy to bolo obdobie experimentovania. Teraz presne viem, čo majú manžel a syn radi, a to im varím.

Čo navaríte mužovi, keď si ho chcete udobriť?

Keby som sa zakaždým radovala, ako sa patrí, nedokázala by som sa pripraviť na ďalšie preteky. Musím byť disciplinovaná.

To sa ani neponoríte do horúcej vane s nejakým dobrým olejčekom, vedľa pohár vína?!

Počas svetového pohára pretekám asi tridsaťkrát, keby som sa zakaždým radovala, tak by som bola nonstop opitá alebo by som sa v tej vani utopila. Ale ako každá žena, mám rada chvíľky pre seba, troška rozmaznávania, troška voňavky do vane, aromatické sviečky. Občas si pre seba vytvorím takú komfortnú atmosféru, len tak si hoviem. A potom sa do izby vráti manžel a naoko urazene sa opýta: Tak ty si polhodinku pretekala a už si dopriavaš?! A čo ja? Ja musím celý deň robiť to a to a to... (smiech)

Nuž, muž je hlava rodiny, ale žena je krk...

Pretekajú sa dvaja športovci v niečom v domácnosti?

Prosím?! Vy súťažíte, kto skôr uprace? Alebo kto nebude upratovať?

Sme perfekcionisti. Súťažíme, kto má krajšie poukladané veci v skriniach, a vždy sa na tom dobre bavíme.

Máte nejaký rodinný rituál, ktorý dodržiavate, nech ste kdekoľvek na svete?

Vždy pred pretekmi alebo pred dôležitou vecou dostanem bozk. Buď na líce, alebo taký poriadny, podľa nálady a atmosféry.

A rieši aj vrcholová športovkyňa svoju postavu, priberanie, diéty?

Ja to riešim. Nie kvôli páčeniu alebo nepáčeniu sa. Ale aj váha rozhoduje o výsledku. A keď máte okrem seba vliecť aj štvorkilovú pušku... Profesionálne bežky sú tiež robené na konkrétnu hmotnosť. Keď mám viac, príliš sa zabáram do snehu, keď mám menej, nepritláčajú sa tak, ako treba.

Manžel je rád, keď nie som veľmi chudučká, podľa jeho predstáv by som mala byť troška pribratá. Nie veľmi, ale troška. Súhlasím, žena má byť ženská. Určite nie som kosť a koža. Možno skôr svaly a kosti. (smiech)

V tíme, ktorý sa o vás stará, ste jediná žena. Je to výhoda? Rozmaznávajú vás ako princeznú alebo ste v menšine, a preto sa musíte prispôsobiť mužskému svetu?

Pracovať medzi mužmi znamená porozumieť ich reči. Pochopiť, čo myslia tým, čo hovoria, pretože ich myšlienkové pochody sú skutočne iné ako u žien.

Nevravte, že ste im porozumeli! Fakt sa to dá???

Áno, podľa mňa to nie je až taký problém. Človek, ktorý sa dokáže prispôsobiť a nemyslí iba na seba, ale aj na tých, ktorí s ním pracujú, aby atmosféra pri práci bola fajn, dokáže viac ako ten, ktorý sa len bráni a presadzuje si svoje. Cesta odporu pre mňa nie je cesta.

Ale my tu stále hovoríme o športe a vy ste v podstate policajtka a právnička...(smiech)

Na papieri určite. V Rusku som vyštudovala právo pri ministerstve vnútra. Štyri a pol roka som cez deň športovala, trénovala, pretekala a po nociach som sa učila...

Aby z vás raz bola perfektná právnička?

Pravdupovediac nie, štúdium ma nejako extra nebavilo. Robila som to preto, lebo treba mať školu. Myslím si, že som príliš jemná, aby som mohla byť dobrou právničkou. V športe musím byť trocha agresívna, priebojná, výbušná, ale v obyčajnom živote som citlivka, veľmi jemný človek. To je moja pravá tvár. Ako právnička by som zrejme pohorela.

Čo chce teda cieľavedomá Nasťa dosiahnuť v živote, aby bola spokojná?

Dôležitý je pre mňa pokoj v rodine. Od synčeka už prichádzajú objednávky na sestričku alebo bračeka. Po skončení kariéry by som chcela druhé dieťa, naplno si vychutnávať rodinný život. Zvyšok sa uvidí. Možno budem pokračovať ako trénerka, možno aj v tejto oblasti by som sa rada venovala deťom. Na to potrebujem ďalšie vzdelanie a zdokonaliť sa v slovenčine, aby som hovorila aj písala úplne bez chýb.

Áno, určite. Rozhodla som sa žiť tu, lebo tu mám podmienky. A Banská Bystrica je už pre mňa domovom. Keď sa raz pre niečo rozhodnem, tak deﬁnitívne.

je slovenská biatlonistka narodená v sibírskom Ťumene. Pod našou vlajkou začala pretekať v roku 2008, už ako manželka reprezentanta v behu na lyžiach Daniela Kuzmina a mama chlapca Jeliseja (6). V Rusku si možno trhajú vlasy, lebo neverili, že aj po pôrode môže byť žena dobrá vrcholová športovkyňa. Ha! Nasťa Kuzminová, s trvalým bydliskom v Banskej Bystrici, získala zlato a striebro na ZOH (Vancouver 2010) a bronz na minuloročných MS v biatlone. A ešte nepovedala posledné slovo...

Nasťa Kuzminová: Svojho muža neposlúcham na slovo

Plus TV

Zvedavé baby: Čo radí sexuologička, pokiaľ to s vašim partnerom v posteli neklape!

Odborníčka: Prečo je preventívna prehliadka u očného lekára taká dôležitá? Toto nepodceňujte!

Najstrašidelnejšie VIDEÁ S MŔTVYMI: Takto sa ozvali vyhľadávačom DUCHOV...

Výber pre vás

Nasťa Kuzminová: Svojho muža neposlúcham na slovo

Súvisiace články

Anastasia Kuzminová to s pretekaním myslí vážne

Charizmatický Jiří Kodet: Pravda o jeho krutej smrti!