Aké to je byť najvplyvnejšou ženou televízneho šoubiznisu?

To ani nevyslovujte nahlas, lebo ma zožerú! (smiech) Nie som najvplyvnejšia ani najmocnejšia, to zďaleka nie. Ale najúspešnejšia určite. Naposledy ste získali Otov za oba najúspešnejšie seriály minulého roka (Profesionáli, Ordinácia v ružovej záhrade) a podpísaná ste aj pod výkladnou skriňou slovenskej televíznej zábavy – šou Oto.

To áno, to je príjemné. Aj keď sa potom niekde na blogu písalo, že som si celého Ota vymyslela len preto, aby som sa mohla na obrazovke pretŕčať s celebritami.

Ja síce takéto blogy ani internetové diskusie nečítam, ale číta ich moja kamarátka Zuzka Fialová a potom mi o tom referuje. Sľúbila však, že už nebude.

Aká je vlastne vaša úloha na Otovi? O čom rozhodujete, čo všetko máte na svedomí?

S režisérom Jeffom Minaříkom sme Ota prevzali pred šiestimi rokmi a dali sme mu ten oskarovský koncept, ktorý zafungoval a je úspešný. Takže od prvej myšlienky až po realizáciu to robíme spolu. Niekoľko mesiacov sa rozprávame, ako by to malo vyzerať, akú tému na daný ročník zvolíme, kto tam bude vystupovať, kto bude odovzdávať ceny a kto to bude moderovať. Píšem scenár, teda všetky dokrútky o nominovaných, všetky dialógy pri odovzdávaní, texty pesničiek. Som zodpovedná za všetko, čo sa tam povie a zaspieva. Okrem ďakovacích rečí, samozrejme.

Ste ten človek, ktorý ovplyvňuje osudy postáv v seriáloch a čo sa bude diať v jednotlivých dieloch, napríklad v Profesionáloch?

Áno, aj. Konkrétne na Profesionáloch pracuje päť scenáristov, s ktorými sa pravidelne stretávame na brainstormingoch, kde každý príde s nápadmi na ďalšie epizódy. Potom mám stretnutia s každým osobitne.

Tam si povieme, ako sa bude vyvíjať konkrétny diel, a potom ešte čítam a upravujem storyline a dialógy. Hlavne zo začiatku bolo treba ustrážiť, aby si postavy udržali charakter a hovorili svojím špecifi ckým slovníkom. Dnes je tá spolupráca výborná, sme zohratí a ja nemusím robiť veľké zásahy. Občas niečo skracujem, ale je medzi nami vzájomná dôvera a oni mi veria, že im nepokazím fór.

Profesionálov ste šili na mieru konkrétnym hercom?

Presne tak. My sme si vymysleli koncept sitkomu a hneď v tej prvej fáze aj ideálne obsadenie, ktoré vyšlo, keďže všetci oslovení herci súhlasili. Mnohí ľudia sa čudovali, že napríklad krčmára Miňa Demoviča má hrať Janko Kroner, lebo uňho neboli zvyknutí na komediálne úlohy, ale ja som vedela, že mu to sadne na telo.

Aké máte ohlasy od policajtov?

V absolútnej väčšine pozitívne. Hlavne hercom sa stáva, že keď ich zastavia policajti, oslovujú ich ako „kolegovia“. Dokonca si čítajú aj titulky, takže i scenáristov pri kontrole dokladov odhalia. Ale väčšinou reagujú pozitívne a hovoria: „Aj my máme takého Hurku alebo Riefenstahla...“ My sme si totiž hneď na začiatku povedali, že to nemá byť zosmiešňovanie policajného zboru. Je to paródia všeobecne na štátnu správu. Myslím si, že aj inde to tak funguje, ale fakt, že ide o policajtov, tomu dáva isté korenie. Chceli sme, aby bol ten humor tvrdý, ale láskavý, nie zlý.

Aj v Ordinácii sú osudy postáv vo vašich rukách?

Tam je to náročnejšie, lebo do toho vstupujem viac a do väčších detailov, ako by som chcela. Nastúpila som do rozbehnutého vlaku. Na seriáli spolupracujem až od častí vysielaných od septembra minulého roka. Ja som vlastne navrhla koncept dvoch častí po sebe a ukázalo sa, že to funguje. Druhá časť je ešte sledovanejšia ako prvá.

Tiež som mala pocit, že niektoré charaktery nie sú dobre nastavené alebo sú nevýrazné. Napríklad, vedela som, že Ľuboš Kostelný je výborný herec a mal by dostať viac priestoru. To sa aj potvrdilo. Jeho linka s Petrou Polnišovou je divácky jedna najúspešnejších.

Takže vy rozhodujete o tom, kto s kým, kedy a koľkokrát ešte?

Beriete do úvahy aj divácke ohlasy? Píšu vám trebárs, čo by mal alebo nemal ten a ten robiť?

Listy ani nie, lebo to je len vkus jednotlivcov. Ale ja mám úplne podrobné analýzy sledovanosti a presne vidím, v ktorých minútach, pri ktorých scénach a postavách diváci prepnú a na chvíľu odídu. To je exaktnejšie a to aj zohľadňujeme. Každý diel si podrobne analyzujem, aby som vedela, na ktoré postavy a dejové linky sa treba sústrediť. Tak som prišla na mnoho vecí, ktoré sme potom zapracovali do ďalších častí. Nevieme to urobiť okamžite, ale v horizonte zhruba šiestich týždňov áno.

Stačíte sa v tom ešte orientovať?

Ste vždy v obraze, čo je natočené, čo sa už vysielalo, čo sa práve vyrába, čo sa ešte len píše a čo v tom momente ktorá postava prežíva? Je to zvláštne, ale orientujem sa. Mám špeciálne vytrénovanú pamäť, ale to je asi pri každej takejto profesii. Keď som robila tlmočníčku, po ročnom tréningu sa mi vytvoril v hlave strojček, ktorý už automaticky všetko prekladal do druhého jazyka. Komické je, že ten strojček sa nedá vypnúť hneď. Keď som celý deň tlmočila a potom som si večer zapla televízor, každá veta, každá replika zo seriálu sa mi automaticky v hlave prekladala do angličtiny. To isté je aj pri storylinoch. Hoci v jednej chvíli riešim tri fázy výroby seriálu a ešte analyzujem vysielané časti, stále v tom mám prehľad. Zatiaľ si nemusím robiť poznámky. (úsmev)

Aký ste televízny divák? Dokážete v pokoji pozerať seriál bez toho, aby ste ho analyzovali zo svojho profesionálneho pohľadu?

Ale áno, ja viem byť vďačný divák. Z toho, čo sa u nás vysiela, sa mi napríklad páčia Odsúdené. Ale som skôr filmový divák. Keďže televízie mám za celý deň dosť, večer idem radšej do kina a tam sa dám namotať. To sa inak ani nedá, kreatívni ľudia sú zvyčajne veľmi emotívni.

Mne sa dokonca stane, že keď v strižni kontrolujem nejaký diel, tak ma dobre zahraná emotívna scéna dokáže dojať. A to nie som sentimentálny človek, skôr naopak. Napriek tomu, že som to tak sama postavila, vymyslela a videla pri natáčaní, keď to vidím hotové v strižni, pustím aj slzu. Nestáva sa to každý týždeň ani každý mesiac, ale občas áno. Čo sa týka seriálov, ako divák mám jednu úchylku – pozerám všetky kriminálne seriály od Julie Lescaut cez Colomba, Vraždy v Midsomeri až po všetky C.S.I. a N.C.I.S. Ja pritom relaxujem. Dokonca, keď som veľmi unavená, zaspím len pri kriminálke.

A plánujete nejakú aj nakrútiť?

Kriminálku nie. Robí sa ich tu už dosť a chlapci z D.N.A. Production to majú celkom dobre pod palcom. Mňa láka film. Po úspechu Bratislavafilmu, ktorý som produkovala, mám rozpracované aj ďalšie projekty. Tak dúfam, že sa to podarí.

Prečo sú takmer všetky slovenské filmy z posledných rokov ťažké psychologické sondy do duše o hľadaní seba samého, čo je v konečnom dôsledku jedna depresívna nuda, ktorej nikto nerozumie?

Mám pocit, že slovenskí filmári sa berú príliš vážne. Akože oni sú tí, čo robia umenie pre vyvolených, a televízia je niečo, kde sa „len“ zarábajú peniaze, je to „len“ remeslo a treba tým opovrhovať. Pritom filmové profesie u nás za posledných dvadsať rokov prežili iba vďaka televízii. A tak naša filmová škola nevychováva remeselníkov, ale, žiaľ, väčšinou ani umelcov.

Nové slovenské filmy často robia ľudia, ktorí si myslia, že najzaujímavejšia pre celý svet je ich postpubertálna výpoveď. Pritom sú to kompótové výpovede, s ktorými by mali skôr chodiť k psychoanalytikovi a nie odrádzať nimi slovenského diváka od slovenského filmu. Dobrý film potrebuje silný príbeh. Je tu aj také nepochopiteľné pohŕdanie žánrami – komédiou, kriminálkou, love-story, alebo hoci aj hororom.

Nič také sa tu nerobí a pritom tieto žánre všade na svete tvoria základ filmového priemyslu. Ale bez základov sa nedá postaviť nijaká nadstavba. Ja si nemyslím, že tu nie sú talentovaní autori. Naopak, je ich tu dosť, len im treba dať správne zadanie. A to je tiež úloha producenta.

Často spolupracujete s bývalým manželom Jankom Kronerom. Máte také dobré vzťahy, alebo je to čisto profesionálna záležitosť?

Máme spolu veľmi dobrý priateľský vzťah. Janko je výborný herec a spolupracujem s ním veľmi rada. Sme rozvedení už 20 rokov, takže to nie je čerstvá záležitosť. Hoci hneď po rozvode, samozrejme, nič nie je až také ružové.

Rozvod je v živote vážna vec a musí nejakým spôsobom odznieť. Máme spolu syna. Netvárime sa síce ako rodina, nechodievame spolu na obedy a tak, ale je to viac než priateľstvo. Je to taký príbuzenský vzťah na celý život.

S vaším rozvodom súviselo aj to, že ste odišli z divadelného prostredia a 10 rokov boli na voľnej nohe ako tlmočníčka a prekladateľka?

To súviselo skôr s tým, že môj mesačný plat v divadle bol 3 600 korún a denný honorár za tlmočenie 150 dolárov, čo bolo v tom čase 4 500 korún. Tak to človek nerozmýšľa dlho. (smiech) Naozaj to bolo jednoznačné rozhodnutie. Hoci som robila pre rôzne zahraničné firmy, ministerstvá, európske delegácie, pre Medzinárodný menový fond, takže to boli často ekonomické, technické alebo politické témy a priznám sa, že ma to až tak nenapĺňalo.

Neskôr som prešla hlavne na prekladanie, keďže sme sa rozviedli a ostala som sama s malým synom. Pri tlmočení som musela veľa cestovať, ako prekladateľka som pracovala doma a mohla som sa mu viac venovať. Preložila som dokonca niekoľko kníh. Napríklad veľkú publikáciu Slovenská etnografi a, kde som musela do angličtiny prekladať slová ako črpák alebo krpce, čo bolo dosť zábavné. Aj takéto počiny mám za sebou. (smiech)

Ale po 10 rokoch ste sa vrátili k zábave a šoubiznisu.

Keď už bol Jakub väčší, povedala som si, buď teraz, alebo už nikdy. Veľmi som sa chcela vrátiť k pôvodnej profesii. Nastúpila som do televízie Markíza ako dramaturgička a vydržala som tam „až“ dva roky.

Zaujímavé na tom bolo, že vďaka tej desaťročnej profesionálnej pauze som sa zaradila k ľuďom o 10 rokov mladším a všetci sa ku mne automaticky správali ako k začiatočníčke, aj napriek mojim skúsenostiam a úspechom z minulosti. Bolo to dosť náročné a občas aj veľmi nepríjemné. Nebyť priateľov z brandže, ktorí ma podržali, bola by som zutekala, lebo niektorí vtedajší manažéri mi to dávali dosť „vyžrať“.

Ako sa k vám správajú dnes?

Tí istí ľudia? No, niektorí už v biznise nepracujú, niektorí sa tvária ako priatelia a niektorí robia, čo môžu, ako nepriatelia. Ktorý z vašich projektov je vaša srdcovka a vždy si ho rada pozriete? A ktorý radšej nie? Srdcovkou sú všetky hrané veci a okrem toho asi posledné tri ročníky Ota, ktoré som schopná si pozrieť ešte raz a stále ma to celkom baví. No a keďže hrané veci sa u nás robia len posledné tri roky, tak som predtým pracovala hlavne na reality šou a to teda už znova vidieť nemusím.

Musel to byť celkom dobrý rýchlokurz psychológie, nie?

Ja som za tú skúsenosť vďačná a práve pre hranú tvorbu, ktorú robím teraz, je to obrovské plus. To nebol rýchlokurz, ale vysoká škola psychológie. Reality šou je psychologický experiment. Keď niekam zavriete 10 ľudí, postupne preberajú základné psychologické roly – je tam alfa samec, alfa samica – žena, ktorá by v reálnom živote nikdy nevynikla, ale keďže v tej skupine je najkrajšia, stáva sa z nej sexsymbol.

V českom Big Brother sme mali väčšinou mladých ľudí okolo 20-ky a medzi nimi sa ocitla 35-ročná žena, ktorá bola vo svojom živote veľmi aktívna. Športovala, cítila sa mladá a atraktívna. Bola Missis Fitness, ale tam sa k nej všetci správali ako k mame, akoby mala 50, iba preto, že bola najstaršia. Ľudia sú zatvorení v malom priestore, izolovaní od sveta. Postupne sa zbavujú všetkých spoločenských nánosov a čoraz viac sa správajú primárne. Je to laboratórium. Tam sa o ľuďoch, psychike, motiváciách a charakteroch dozviete strašne veľa.

Odmeňujete sa za vydarené ukončené projekty? Trebárs po polroku intenzívneho nakrúcania – šup ho na mesiac na Bali?

Nie, bohužiaľ, moje dovolenky sa rátajú na dni, ja som beznádejný vorkoholik. Odmeňujem sa typicky žensky – v štýle seriálu Sex v meste: niečo pekné si kúpim. A preto mám v šatníku „minimálne dva mercedesy“... ako hovorí môj syn. (smiech)

Kto je Adriana Kronerová?

Dramaturgička, scenáristka a producentka Adriana Kronerová (47) vyštudovala divadelnú dramaturgiu a vedu na VŠMU v Bratislave a niekoľko rokov bola dramaturgičkou v divadle Nová scéna. Neskôr pôsobila ako tlmočníčka a prekladateľka na voľnej nohe. Po roku 2000 nastúpila do televízie Markíza ako dramaturgička zábavných programov. Od roku 2002 pôsobí na slovenskom a českom trhu ako nezávislý tvorca.

Má vlastnú produkčnú spoločnosť INOUT Studio, je kreatívnou šéfproducentkou seriálu Ordinácia v ružovej záhrade a supervízorkou sitkomu Profesionáli. S režisérom Jeffom Minaříkom stáli za úspešnými aj kontroverznými projektmi: Mojsejovci, Big Brother v Markíze a na Nove, Celebrity Camp, Modré z neba, za poslednými šiestimi ročníkmi odovzdávania televíznych cien OTO či tohtoročnými fi lmovými cenami Slnko v sieti. Produkovala úspešný nízkorozpočtový fi lm svojho syna Jakuba Kronera Bratislavafi lm.

Adriana Kronerová: S Jankom je to viac ako priateľstvo

Výber pre vás