Po rokoch sa opäť vraciate domov do Česka a na Slovensko, aby ste v televíznej šou hodnotili talenty. Vy máte talent herecký, talent dobre predviesť šaty a výborne vyzerať na fotkách... Je nejaký talent, ktoré by ste chceli mať, a nebol vám nadelený?

Páči sa mi, keď niekto vie hrať na hudobnom nástroji. Aj mňa naši posielali na rôzne krúžky, napríklad som sa učila hrať na flaute. Ale až tak sa mi to nepáčilo a ako väčšine detí, ani mne nenapadlo, že keď to vzdám, raz ma to môže mrzieť. Potom som chcela chodiť na krasokorčuľovanie, ale na to som bola príliš vysoká a nešlo to. Vyskúšala som viacero vecí, ktoré by som dnes možno rada vedela. Asi najviac by sa mi páčilo, keby som vedela spievať.

Takže hudobné nadanie obdivujete najviac?

Nie, obdivuhodné je čokoľvek, za čím si človek ide. Či vie kresliť, spievať, hrať na nejakom nástroji, alebo robí šport. Nič nedokážete iba tým, že máte talent. Musíte sa mu venovať, stojí to kopec času, driny, odriekania, sebazaprenia. Preto obdivujem, keď má človek trpezlivosť a venuje sa svojmu talentu dlhodobo.

Máte nejakého obľúbenca, ktorého koncert si nikdy nedáte ujsť?

Nikoho neobdivujem fanaticky a chodím aj na koncerty ľudí, ktorých nemám celkom v láske. Bola som napríklad na Britney Spears, ktorá nevie spievať, aj na Madonne, tá spieva o niečo lepšie, ale veľká speváčka to tiež nie je. Ale v oboch prípadoch bol koncert veľká šou, a to ma baví.

Žijete medzi dvoma, teraz dokonca troma krajinami, s úplne odlišnou mentalitou. Je to vzrušujúce alebo únavné?

Trúfam si povedať, že teraz žijem iba v jednej krajine, pretože do Čiech chodím menej často a na Slovensku budem fakt iba párkrát. To nemôžem považovať za žitie, skôr za návštevu. Teraz, keď mám deti, je jednoduchšie a praktickejšie, keď prídu moji rodičia do Turína, do Talianska. Keď mám porovnať kultúru a mentalitu Čechov a Talianov, rozdiely sú obrovské, ale myslím si, že som si na to celkom dobre zvykla. Zrejme preto, že veľa cestujem od svojich pätnástich, čo je dosť dlhá doba na to, aby som sa dokázala adaptovať.

Čo sa vám na Talianoch páči? Na čo ste si zvykli rýchlo a na čo si nezvyknete asi nikdy?

(Smiech.) Viete, že vám na tieto otázky odpoviem jednou vetou? Pretože to, čo sa mi v Taliansku spočiatku veľmi páčilo, ma dlhodobo dosť unavuje. Tá ich prílišná ústretovosť, kamarátšafty, otvorenosť, spontánnosť... Najskôr som to veľmi obdivovala, ale asi preto, že som Češka a mám inú mentalitu, mi to po rokoch dosť prekáža. Som unavená z toho talianskeho hulákania, lezie mi to na nervy.

Vážne?! Vyzeráte na človeka, ktorý sa do živelného vášnivého hulákania vďačne zapojí...

(Úsmev.) Tým, ako reagujem, že som možno skôr hlučnejší a spontánnejší človek, som možno viac talianska ako česká. Ale aj tak je toho na mňa niekedy priveľa. Darmo, to, odkiaľ človek pochádza, je v ňom hlboko zakorenené a vždy to bude jeho základ.

Chceli by ste žiť niekde inde?

O tom neuvažujem, pretože to nie je vec, v ktorej by som mala na výber. Žijem tam, kde žije moja rodina, a nie som to ja, kto to rozhodne, kde budeme.

Ste iná, odkedy ste mamou?

Deti zmenia život, človek zrazu nepremýšľa sám za seba, ale aj za ostatných. Aspoň dovtedy, kým to potrebujú. Takže napríklad, aj obyčajný odchod do práce znamená, že musím myslieť na deti a zariadiť veci tak, aby sa o ne niekto postaral. Sú to isté logistické komplikácie, ale nejaké zásadne veľké zmeny oproti predchádzajúcemu životu nevidím. Nemyslím, že by ma to zmenilo.

Teda zmysel života, naplnenie a spol. ste našli už dávno...

Rozhodne už predtým, ako som mala deti. Mám po boku úžasného partnera, ktorý mi ho ukázal. Do detí som zamilovaná, ale pre mňa je dôležitá kombinácia dobrý partner – deti, nielen deti. Nie som od svojich detí stopercentne závislá a muž nie je na vedľajšej koľaji, ako sa to deje v mnohých rodinách. Partner je pre mňa stále dôležitý.

Už sme spomínali vaše talenty, a teraz mi napadá ešte jeden: rodiť synov. Máte dvoch, a vraj ste presvedčená, že aj ďalšie deti by boli chlapci...

Pretože chcem mať dcéru a povedala som si, že to budem skúšať dovtedy, kým sa mi to nepodarí. A v tom momente som to asi úplne ‚zazdila’. Ako sa hovorí, povedzte Bohu o svojich plánoch... Ďalší dvaja-traja by určite boli chlapci, a myslím, že zas až tak veľa detí skúšať nebudem. Možno ešte tretie, ale to bude asi stačiť. Nie preto, že by som s tehotenstvom mala nejaký problém, je to iný, ale pre mňa úplne úžasný stav. Ale neviem si prestaviť, že by som potom namiesto auta šoférovala mikrobus. (Smiech.)

Láka vás život, v ktorom sa venujete iba rodine? Alebo sa potrebujete realizovať aj inak?

Potrebujem aj nejakú prácu, ale mám obrovskú výhodu, že nepotrebujem chodiť do práce, aby sme mali z čoho žiť. Robím iba keď chcem a čo chcem, vyberám si. Pracuje sa úplne inak, keď musíte, a inak, keď môžete.

Vyzerá to tak, že žijete svoj sen. Rodina, vyhľadávaná modelka, v Taliansku slušne etablovaná herečka, dokonca aj moderátorka!

Viete, že ani nie? Robím prácu, o ktorej som paradoxne nikdy nesnívala, a ani ju nijako neplánovala. Predstavovala som si skôr niečo obyčajnejšie, čo nemá nič spoločné so šoubiznisom alebo umením. Videla som samu seba ako učiteľku alebo advokátku, nikdy nie na javisku či pred kamerou. Samozrejme, je to práca, ktorá ma baví, ale nie je to pre mňa nič vysnívané, vydreté a neuveriteľné.

Chcete povedať, že sa vám to len tak prihodilo?

Skôr by som povedala, že je to dielo náhod, ktoré na seba nadväzovali.

Prešli ste si klasickými sklamaniami, keď ste zistili, o čom je modelingový život naozaj?

Samozrejme, že som párkrát počula Nie. Ale našťastie to mám v hlave usporiadané tak, že si viem veci vysvetliť, zdôvodniť, a potom nie je na sklamanie priestor. Občas mi môže byť ľúto, ale to neznamená, že by som bola preto smutná alebo mi to robilo nejaké problémy. Napríklad keď som čakala druhého syna, dostala som ponuku od Sports Illustrated na fotenie plaviek. V časoch, keď som začala robiť modelku, by to možno bola ponuka, ktorá by ma veľmi nadchla, hoci ani vtedy by som z toho nebola ‚na větvi’. Teraz ma však iba potešila a zažila som malú ľútosť z toho, že to nemôžem robiť, pretože som už mala bruško, a letieť do Ameriky by tiež nebolo v mojom stave práve vhodné. Iba som si povedala: Škoda, že to neprišlo v inom čase. Inak ma to netrápi.

Kde sa vidíte tak o dvadsať, tridsať rokov?

V modelingu určite nie, na ten už budem stará. A herectvo? Úprimne povedané, neviem... Určite si nepredstavujem, že keď natočím taký či onaký film, získam Oscara alebo neviemakú cenu a budem šťastná. Pre mňa je dôležité fungovanie mojej rodiny. To, kde budeme, v ktorej krajine, v ktorom meste, je úplne jedno. Obaja máme prácu, za ktorou sa cestuje, ale som prispôsobivý človek a tým, že ovládam aj cudzie jazyky, v tom nevidím problém. Dôležité je, aby rodina bola pohromade a spokojná.

Čo ste sa o fungovaní vzťahu muž-žena rokmi naučili a považujete to za cenné?

Mám zvláštny vzťah, žijem s človekom, s ktorým si naozaj rozumiem. Neviem, ako by som to vysvetlila... (Úsmev.) Ťažko nájdeme s Gigim veci, na ktorých by sme sa nezhodli, lebo aj keď máme odlišné názory a sme povahovo odlišní, máme dohody. A tie považujem za veľmi dôležité. Napríklad: dohodli sme sa, že v domácnosti rozhodujem ja, v iných veciach zase Gigi. Takže vieme, že keď sa problém vyskytne doma, je to moje územie, ja ho musím nejakým spôsobom vyriešiť. Hoci, samozrejme, môžem požiadať o pomoc, ale keď máme na riešenie odlišný názor, platí ten môj. Naučila som sa, že neexistuje nikto, kto je úplne perfektný a taký, akého sme si ho namaľovali. Možno sa tak javí prvý rok života, ale potom s ním máte dieťa a chcete, aby bol trochu iný. Každý prechádzame nejakým vývojom, aj naši partneri, a nikdy si nemôžeme vyhovovať stopercentne. Preto je dôležité vidieť, a teda uprednostňovať pozitívne vlastnosti, ktoré má. A cez to, čo sa nám nepáči, sa preniesť. Hľadať pána perfektného je nezmysel.

Veru, ženy sa občas radšej zameriavajú na to, čo nefunguje, ako na to, čo funguje...

Je to o tom, či človek chce byť v živote šťastný, alebo či chce stále niekde hľadať chyby a nedostatky.

To si vyžaduje aj umenie robiť ústupky a kompromisy. Ovládate ho dobre?

Svojho partnera poznám. Viem, ako bude na niektoré veci reagovať, a už ma neprekvapí. Takže už sa ani nenaštvem. Niektoré veci sú jednoducho dané. Buď sa s nimi zmierite, alebo...

Býva u vás aj „talianska domácnosť“?

Talianska domácnosť s Gigim neprichádza do úvahy, pretože on sa nerád háda. Povahovo nie je veľmi taliansky. (Smiech.) Keď sú nejaké veci, ktoré nám obom vôbec nevyhovujú, na hodinu sa zavrieme každý v inej izbe, a potom je zase pokoj. Takže nie, žiadna talianska domácnosť.

A čo deti? Ste rodičia, ktorí rozmaznávajú, alebo majú prísny režim?

Som zástancom hraníc a režimu. Podľa mňa to prospieva deťom, ich rodičom aj partnerstvu. Ako rodina žijeme popoludní, Gigi sa totiž vracia domov zo zápasov nadránom. Sú tri-štyri hodiny, keď ide do postele. Náš mladší síce vstáva okolo šiestej, ale ten ešte nechodí, a staršieho musím budiť, aby sme stihli ísť do jaslí. (Smiech.) Ale aj keby to bolo ináč, deti podľa mňa majú vedieť, čo je ich územím. V ich izbe, ich postieľkach, sa s nimi rada túlim a hrám, ale naša posteľ je naša posteľ.

Všetci sa pýtajú, kedy bude svadba. Chcete ju vôbec?

K tejto téme sa nevyjadrujem. Jednak preto, že je to výsostne súkromná záležitosť, a jednak preto, že to nie je moja téma. Svadbu neriešim.

Aké sú vaše ženské slabosti a vášne, bez ktorých by život nebol tým, čím je?

Dobre, tak aspoň varenie, štrikovanie, žehlenie...?

Ale určite máte miesto, kam si rada vyrazíte a je vám dobre...

Viete, na seba som nikdy nemala dosť času, pretože som každý deň pracovala, a tým pádom som asi nemala čas pestovať si takéto rozmaznávacie vášne. Mám sa jednoducho dobre, nepotrebujem na to nákupy, superexkluzívnu dovolenku ani dobré auto. Keď som bola mladšia, možno som si život pre prácu málo užívala, teraz to doháňam, ale cez pocity, nie materiálne veci. A užívať si život cez pocity je podľa mňa veľmi veľa.

Alena Šeredová sa narodila 21. marca 1978 v Prahe. Vyrastala na Vinohradoch – a vyrástla poriadne. Meria 181 centimetrov a v modelingu, s ktorým začala v pätnástich, to bola určite výhoda. V roku 1998 sa stala prvou vicemiss v súťaži Miss ČR, a vzápätí získala štvrté miesto na súťaži Miss Universe. Okrem fotenia a predvádzania modelov sa venuje filmovému a divadelnému herectvu aj moderovaniu v rádiu a televízii. Najmä v talianskej, kde žije. V roku 2003 získala talianske občianstvo, a ako vtedy prezradila talianskej tlači, do Čiech sa už vrátiť nemieni. Svojmu partnerovi, fenomenálnemu brankárovi Gianluigimu „Gigi“ Buffonovi, porodila synov Luisa Thomasa (2,5 roka) a Davida Leeho (10 mesiacov).

Alena Šeredová: Nikto nie je dokonalý, ani muži

Výber pre vás

Alena Šeredová: Nikto nie je dokonalý, ani muži

Súvisiace články

Modelky sa snažia uspieť aj vo filme: Dajte nám úlohu!

Sára Saudková fotila kalendár s tehotnou topmodelkou Šeredovou

Výber pre vás