Je ťažké ju prehliadnuť. Zjavila sa ako prízrak. Ako avantgardná víla 21. storočia. Bohyňa tých, ktorí nevidia svet čiernobielo, ale farebne. Ako človek, ktorý sa nevie zbaviť svojej bolesti inak než spevom. Jej piesne nie sú básničky, ktoré napísal niekto druhý pri fľaši vína fantazírujúc nad tým, o čom by asi Amy chcela spievať. 24-ročné židovské dievča zo severného Londýna spieva o tom, čo zažila, ako sa cítila a o tom, čo si myslí, že je správne. A zažila toho naozaj dosť. Na odovzdávaní hudobných cien na jeseň 2006 prerušila Bonov príhovor pokrikom: „Drž hubu. Mňa to nezaujíma!“ Inokedy ju našli spolu s manželom Blakom Fieldedrom Civilom, ako sa potácajú ulicami Londýna dobití do krvi, očividne podgurážení niečím iným, než je pivo. Amy je ako uragán. Jej život sprevádza jedna katastrofa za druhou. Ani sa niet veľmi čo čudovať, že ju jej predchádzajúci manažment posielal na odvykaciu kúru. A ako to dopadlo, to vedia vďaka piesni Rehab všetci. „They tried to make me go to rehab/ I said, no, no, no...“

A predsa sú z nej všetci hotoví.

„Amy prináša do hudby rebelantský duch rock and rollu,“ povedal Mark Ronson, producent vyše polovice piesní na speváčkinom albume Back to Black. „Amy vyzerá sakramentsky cool a vo svojich piesňach je brutálne úprimná. (...) Je šťastná, že sa jej darí tak dobre, pretože to neberie ako samozrejmosť.“ Nuž, ak je to, že Amy podchvíľou nachytajú fotografi s bielym práškom okolo nosa, dobre... tak o. k. A ako potom vyzerá, keď jej dobre nie je? V každom prípade hudobný svet je Amy nadšený. A nehovorím to len preto, že 10. februára 2008 získal jej album Back to Black 6 cien Grammy, vrátane ceny za najlepší album roka. Amy vzdávajú hold všetky veľké hviezdy, okrem iných aj Prince, George Michael, Arctic Monkeys, raper Jay-Z a ďalší.

Chcela byť čašníčkou na kolieskových korčuliach.

Prvé tetovanie si dala urobiť, keď mala 15 rokov. A pretože sa jej podľa vlast-ných slov tetovania páčia, v priebehu ďalších rokov jej ich pribudlo na tele ešte zopár. Momentálne ich má trinásť. A ako vraví: „Nič neľutujem.“ Rodičia speváčky Mitch, šofér dodávky, a Janis, farmaceutka, sa rozviedli, keď mala Amy deväť rokov. Odvtedy žila spolu so starším bratom Alexom väčšinou u matky na severnom predmestí Londýna. (Mimochodom, práve tu sa nachádza prominentná odvykacia klinika pre závislé celebrity, kde sa liečil aj Pete Doherty, a Amy sa tam zdržala asi 10 minút.) Amy vraj bola vždy tak trochu iná, no jedno milovala už od detstva – spev. V ich domácnosti sa vždy pospevovalo: Frank Sinatra, Dinah Washington a ďalší formovali dušu malého dievčaťa. Keď mala asi desať rokov, spolu s kamarátkou si založili rapovú skupinu Sweet ´n Sour, ale vtedy vraj ešte neuvažovala o vážnej kariére speváčky. Skôr sa jej pozdávala predstava čašníčky na kolieskových korčuliach, ktoré tak veľmi obdivovala v amerických filmoch. Rodičia ju ako dvanásťročnú prihlásili do divadelnej školy, kam chodila dovtedy, kým ju nevylúčili pre piercing v nose a nevhodné správanie. Ale drogy či alkohol v tom období ešte nemali hlavné slovo. Dokonca ani v roku 2003, keď vyšiel jej debutový album Frank a všetci boli unesení jej interpretáciou piesní, ktoré boli zmesou džezu a hip-hopu. Vtedy bola Amy ešte normálne, zdravo vyzerajúce dievča, ktorému všetci predpovedali veľkú budúcnosť.

Niektorí ľudia vravia, že za Amine excesy môže jej popularita. Že nebyť peňazí, ktoré dostáva za spev, neklesla by tak hlboko. Rodičia jej manžela dokonca začali apelovať na speváčkiných fanúšikov, aby nepodporovali jej hudbu, profit z ktorej ju vezie do pekiel. Ďalší tvrdia, že realita je celkom iná. Že Amy je človek, ktorýnapriek svojmu sýtemu hlasu a všetkým úspechom má stále len veľmi slabé sebavedomie, čo si kompenzuje láskou iných ľudí. A keď sa stane niečo... čokoľvek... čo naštrbí jej vieru v lásku, ktorú má... tak sa utápa v alkohole či drogách. Akoby sa chcela potrestať za to, že si nedokáže udržať lásku nastálo, akoby chcela na všetko zabudnúť. To, že na tejto teórii bude niečo pravdy, potvrdzujú aj ľudia zo speváčkinho okolia. Jej manžel Blake, za ktorého sa vydala šesť mesiacov po zoznámení, je vraj pre ňu ako boh, bez neho odmieta pracovať aj žiť. Neraz sa stalo, že Amy Winehouse zrušila koncert, lebo nemohla mať nablízku svojho milovaného. Čo na tom, že bol niekde bezvládne sfetovaný. Ona chcela byť s ním. A chcela byť na tom rovnako ako on. Tí dvaja sú jeden pre druhého ako katalyzátor závislosti. A hoci je Amy tá, ktorú ľudia milujú, ona by bez svojho manžela nechcela žiť. To bez okolkov priznala v jednom rozhovore. „Nikdy v živote som necítila niečo podobné k niekomu inému. Bolo to veľmi zvláštne pomáhanie si v zlom, keď sme sa starali jeden o druhého, cítila som sa hrozne. Myslela som, že sa už nikdy neuvidíme. On sa na tom teraz smeje. Hovorí mi: ‚Ako to myslíš, že by sme sa nemali už nikdy vidieť? Veď sa milujeme. Vždy sme sa milovali.‘ Ale podľa mňa to nie je smiešne. Chcela som zomrieť.“

Chce byť manželkou a matkou.

Kým rodina a fanúšikovia Amy sú jej dobrovoľnou cestou do pekla šokovaní, hudobná história je na podobné prípady hudobných géniov so sebadeštruktívnymi sklonmi už zvyknutá. Jim Morrison, Kurt Cobain, Janis Joplin, Jimi Hendrix, Johnny Cash, Pete Doherty... tí všetci dostali od Boha do vienka výnimočný talent, ale nedokázali zvládnuť slávu a popularitu, ktorú im priniesol. Ľútosť zrejme nemá zmysel, zostáva len sa potichu modliť, aby Amy ešte mala šancu vrátiť sa k životu bez alkoholu a drog. Otázne je, či o to stojí aj ona sama. Azda chápe, že pokiaľ chce splniť slová, ktoré raz vyslovila, bude musieť svoj život zmeniť: „Nechcem byť nevďačná. Viem, že mám talent, ale nie som tu kvôli tomu, aby som spievala. Prišla som na svet, aby som bola manželkou a matkou a starala sa o svoju rodinu. Milujem to, čo robím, ale nie je to začiatok ani koniec.“

Amy Winehouse: Cesta do pekiel

Výber pre vás