Vy žijete striedavo medzi Prahou a Bratislavou, vaše dcéry aj súrodenci sú roztrúsení po svete. Máte vari kočovný život v génoch?

O tom nič neviem, hoci je pravda, že moji rodičia sa sťahovali často. Hlavne za prácou. Z rovnakého dôvodu takto kočujem aj ja. Ale nevyhľadávam tento spôsob života, nijako k nemu neinklinujem, iba to tak vyšlo.

Vaši blízki žijú v rôznych krajinách, dokonca na iných kontinentoch. Ako to ovplyvňuje rodinné vzťahy?

Vždy som závidela tým, ktorí majú príbuzných blízko. Ja som sa so súrodencami stretávala sporadicky, lebo jeden brat študoval vo Vatikáne, neskôr žil v Kanade, druhý študoval v Prahe, kde sa aj oženil, a neskôr žil v Sokolove. No a ja som sa sťahovala po Slovensku. Vždy, keď sme sa zišli, bola to veľká udalosť. Ale ako rodina sme zomknutí, držíme pohromade a vzdialenosť pre nás nie je prekážkou ani v komunikácii, ani v pomoci.

Ešteže vynašli telefóny a internet...

Áno, to pomáha, a teraz hlavne Skype. Takto komunikujem najmä s dcérami, zapneme si kamery a potom sa aj vidíme, čo je skvelé.

Aký máte teraz vzťah? Ste ich kamarátka, alebo na ne v rámci možností aj na diaľku dozeráte z pozície matky?

Vzťah rodiča a detí sa prirodzene mení s vekom detí. Odkedy sú dcéry dospelé, podarilo sa nám vybudovať si otvorený kamarátsky vzťah. Sme spolu rady, dôverujeme si, navzájom sme si oporou, vždy pripravené pomôcť si – psychicky i finančne. No a snažíme sa aj niečo spolu zažiť.

Ste trojka, ktorá spolu vyráža na výlety či do nočných podnikov?

Skôr na výlety a dovolenky, ale už sme párkrát boli aj v bare. Nie vždy sa podarí, aby sme šli všetky tri, sme obmedzované časom, keď môže jedna, nemôže druhá, potom zase tretia... Častejšie teda chodíme vo dvojici.

Stále vyzeráte dievčensky, ako ich rovesníčka. Je to skôr výhoda či nevýhoda? Alebo ste to v rôznych obdobiach života brali rôzne?

Vždy som sa z toho smiala, veď už som mala deti a nechceli mi predať pivo. Teraz som za svoj dievčenský výzor vďačná a želám si, aby mi ešte chvíľu vydržal. Ale nakoniec zostarneme všetci.

Dôležité je, ako človek starne. Ja by som chcela zostarnúť pekne. Niektoré dámy nestratili šarm a krásu ani vo vysokom veku – aj bez zásahu chirurgov. Hovorí sa, že v mladosti máme takú tvár, akú sme dostali od Boha, ale v starobe máme v tvári to, akí naozaj sme. Uvidíme, ako dopadne tá moja.

A čo vaše telo? Nezvláda tempo, akým žijete? Chrbtica vás občas riadne potrápi.

Teraz som v poriadku, ale cvičím a už nikdy nesmiem prestať. Mám chytené platničky, takže musím mať silný svalový korzet a vtedy to bude fungovať. Našla som skvelého fyzioterapeuta, veľa ľudí už dal dohromady a myslím, že som vďaka nemu aj ja svoj problém vyriešila už navždy. Ešte musím trochu počkať so squashom a lyžovaním, lebo to je pohyb doboku, ale plávam, bicyklujem a chodím po horách.

Takže operácia nehrozí?

V období, keď dcéry mali každú chvíľu vyletieť z hniezda a blížil sa čas, keď by ste sa opäť mohli venovať iba sebe a manželovi, ste sa rozviedli. Nemali ste strach zo samoty?

Keď človeka niečo tlačí, snaží sa to riešiť najlepšie, ako vie. Samozrejme, bolo to ťažké, rozvod je veľký zásah do života, človeka poznačí. Pri partnerskej kríze sa nikdy nedá odhadnúť, čo je lepšie: či vo vzťahu zotrvať, lebo sa všetko zlepší, alebo treba urobiť radikálny rez, lebo na zlepšenie už nie je šanca. My sme sa rozhodli pre rozvod.

Ako toto rozhodnutie hodnotíte s odstupom času?

Nemôžem povedať, že to ľutujem, ani neľutujem. Teraz som spokojná tak, ako som, asi to tak malo byť.

Mnoho žien sa po rozvode uzavrie pred vzťahmi – minimálne na nejaký čas. Bol to aj váš prípad?

My sme sa nerozviedli preto, že by sme si prestali veriť alebo nejako porušili dôveru. Takže ani po rozvode som nemala dôvod prestať mužom dôverovať. Na druhej strane, človek môže byť spokojný aj bez partnera. Ak má priateľov, prácu a je zdravý, asi je lepšie samému, ako sa hádať a trápiť vo dvojici. Je to lepší život.

To bol aj váš prípad?

Áno, nebolo mi zle, potrebovala som si oddýchnuť od vzťahu, mala som deti, veľa priateľov, bola som sebestačná a žiadny muž mi nechýbal. Teraz som zas rada, že mám muža, s ktorým mi je dobre. Všetko má svoj čas, ale terajší život by som nevymenila.

Ako ste sa s partnerom, režisérom Jiřím Chlebečkom, zbližovali? Boli ste opatrná, váhavá, alebo vás láska zasiahla ako blesk?

Hm, viete, že ani neviem? Išlo to postupne, z kamarátstva cez priateľstvo až k láske. Ničomu som sa nebránila, ani som nič neurýchľovala. Nebolo prečo. Odznova sa dá začať vždy.

Majú vaše dcéry právo hovoriť vám do vzťahu?

Právo, samozrejme, majú, rozprávame sa o všetkom, aj o našich partneroch.

A počúvate ich? Mali voči novému mužovi po vašom boku nejaké výhrady?

Ako s ním vychádzajú?

Všetci štyria spolu nežijeme sústavne a pravidelne. Niekedy sme spolu štyri dni, inokedy dva týždne a sú tiež obdobia, keď sa viacero dní nevidíme. Ale myslím, že ich vzťah je dobrý, kamarátsky a dôležité je, že dievčatá si Jirku vážia. Uznávajú ho ako človeka, aj ako režiséra.

Väčšina z nás má čo robiť, aby zvládla prácu aj domácnosť. Vy máte domácnosti dve. Ako si s nimi dokážete poradiť? Pomáha vám partner?

Nie som superžena, ani nepoznám tajný recept. Ale mám paniu, ktorá raz týždenne všetko povysáva a poumýva, ináč by som to nezvládla. Nepríjemným dôsledkom života v dvoch domácnostiach je, že občas niektoré veci hľadám. Hoci sa snažím mať ich v oboch bytoch rozmiestnené podobne.

A oblečenie, topánky, kozmetiku? Všetko máte dvojmo, aby ste to nemuseli sťahovať sem a tam?

Nie, pretože som vždy niekde viac a niekde menej. Buď som viac v Prahe a idem na otočku do Bratislavy, alebo opačne. Veci mám vždy tam, kde som viac.

Teraz by ste mali byť viac v Bratislave, lebo ste začali nakrúcať denný seriál pre Markízu. Presídlite sa na Slovensko všetci?

Iba ja a Dorotka. Jirko ostáva v Prahe, má tam prácu, Terezka zase školu. Aj keď ktovie, nám sa to každú chvíľu mení.

Ani nie, skôr je to niekedy únavné. Ale koľko ľudí chodí za prácou?! Verím, že časom budem mať viac práce na jednom mieste a tam sa usadím, ale zatiaľ to beriem pragmaticky, tak, ako to je.

Vy ste pragmatička, Dorotka dobrodruh. Po kom to má?

Podľa mňa nie je dobrodruh, len rada cestuje, rada píše, má odvahu ísť niekam aj sama a za to ju obdivujem. Myslím, že niečo také je v každom z nás. Možno keby som voľakedy mala podobné možnosti, robila by som to isté.

Prežívate jej cestovanie na vlastnú päsť do ďalekých krajín? Bojíte sa, odhovárate ju, alebo ju v tom podporujete?

Nepodporujem ani neobmedzujem. Pomáham jej, keď to potrebuje, vtedy som vždy pri nej, snažím sa s ňou byť stále v kontakte. Píše mi denníky, takže všetko zažívam s ňou. Je náročné báť sa o ňu, ale nezaťažovať ju tým. No je dospelá, nemôžem jej rozkazovať, je to jej život. Verím, že sa ho nielen snaží, ale že sa jej aj darí žiť ho čo najlepšie. A k mnohým veciam musí človek dospieť sám...

Ste známa ako dobrá kuchárka. Čo vás ťahá do kuchyne? Odreagujete sa tam, alebo ľudí okolo seba rada rozmaznávate jedlom?

Pre mňa je to v prvom rade absolútny relax. Varím, aj keď nemám pre koho, nemyslím na seba, na problémy, zamestnávam si myseľ niečím iným, tvorivým. A potom rozmýšľam, komu to dám alebo koho pozvem. Pri varení si oddýchnem a ešte urobím radosť iným, keď ich pohostím. No nie je to super?!

Aj sama si rada doprajete dobré jedlo?

Samozrejme, že aj rada jem. Ale zdravo a s mierou. Nemám ani taký dobrý žalúdok, aby strávil všetko, takže moje telo jedlo prirodzene selektuje. Keď sa chce žena udržať, musí pre to niečo urobiť.

Nie som ich fanúšičkou, uprednostňujem pohyb. Hýbem sa veľmi rada. A hlavne teraz v lete, niet nad ranné plávanie v jazere uprostred prírody.

Anka Šišková: Vždy sa dá začať odznova

Výber pre vás