Už 10 rokov ste tvárou kampane Avon proti rakovine prsníka. Máte s touto zákernou chorobou skúsenosti z vášho okolia?

Oslovili ma v čase, keď v mojom okolí až tri priateľky bojovali s touto zákernou chorobu. Neváhala som ani minútu a pridala som sa k Alenke Heribanovej a Hanke Rapantovej podporovať túto kampaň. V tom čase sa o tejto chorobe vôbec nehovorilo, táto téma bola tabu.

Dnes je už kampaň v povedomí ľudí, vedia o nej a spájajú ma s ňou. Mám z toho skvelý pocit a napĺňa ma to. Len pred dvoma rokmi zomrela moja dobrá priateľka na rakovinu, aj keď to nebola priamo rakovina prsníka. Veľmi ma to zasiahlo a dodnes mi chýba.

Na Avon pochodoch sa už aj u nás zúčastňuje čoraz viac ľudí. Páčia sa vám?

Tohto roku na pochode v Košiciach, ale aj rok predtým v Bratislave, to bolo úplne úžasné. Ľudia napriek zlému počasiu prišli vo veľkom počte a ten pocit spolupatričnosti, ktorý medzi nami na pochode vznikne, je naozaj výnimočný a neopísateľný. Zároveň to je aj spätná väzba, ktorá mňa aj ďalšie tváre kampane zaväzuje, ale v tom dobrom zmysle slova.

Ľudia nás zastavujú, prihovárajú sa, chcú sa podeliť so svojimi pocitmi a ďakujú za to, že sme odkryli tabuizovanú tému a pomáhame niečomu, o čom sa dovtedy vôbec nehovorilo. V tomto smere sme naozaj všetky na jednej lodi, lebo táto choroba si nevyberá. V Česku s ňou momentálne hrdinsky bojuje moja kolegyňa speváčka Anna K. Držím jej palce, aby tento boj vyhrala. Nedávno v čakárni u lekára sa mi prihovorila cudzia pani, ktorá mi ďakovala za to, že sme ju nepriamo vyprovokovali ísť na lekársku prehliadku.

Denne chodila okolo našich plagátov a napriek tomu, že podvedome cítila, že s ňou asi niečo nie je celkom v poriadku, mala hrozný strach navštíviť lekára. Lenže tie plagáty tam boli dosť dlho ako taká nemá pripomienka, a tak to nakoniec nevydržala a k lekárovi išla. Dnes je už po operácii a má sa dobre. Bola rada, že mi to mohla povedať. Pre mňa to bolo veľmi krásne a nezabudnuteľné stretnutie.

Patríte medzi ženy, ktoré pravidelne chodia na lekárske prehliadky?

Každoročne chodím na preventívne prehliadky ku gynekológovi, zubárovi aj na ultrazvuk prsníkov. Raz za dva roky už absolvujem aj mamografické vyšetrenie. Snažím sa tiež zdravo stravovať. Neprejedám sa, nefajčím, dodržiavam pitný režim. Myslím si, že netreba túto chorobu podporovať nezdravým spôsobom života.

Po maturite na odevnej priemyslovke ste zo Stropkova odišli do Bratislavy za speváckou kariérou. Ťahalo vás to niekedy späť?

Veľakrát mi bolo smutno a mala som ťažké chvíle, ale som veľmi tvrdohlavá a zanovitá, takže sa ľahko nevzdávam. Každý neúspech ma určitým spôsobom posilňuje a myslím, že viem aj celkom zabojovať. Dnes si mnoho vecí tak nepripúšťam, ani neprežívam. Už deň po maturite som odcestovala do Bratislavy a našla som si prácu v závode Zornica, kde sa šili pánske košele a posteľná bielizeň. Intuitívne som cítila, že musím zo Stropkova odísť, ak chcem v speve dosiahnuť niečo viac.

Mala som naivné predstavy, že sa hneď stanem speváčkou. Spočiatku som spievala s jednou kapelou do tanca a s druhou začínala koncertovať. Prvý úspešný singel Maznáčik sa nám podaril takmer až po dvoch rokoch. Nasledovali nemenej úspešné Účesy a ďalšie nahrávky, z čoho vyplynulo nahrávanie prvej LP platne Beáta v roku 1987. Bola to pre mňa skvelá správa.

Ako speváčka ste sa výrazne presadili v druhej polovici 80. rokov, po revolúcii však nastal zlom a s koncertmi sa prestalo. Bolo ťažké prežiť?

Bolo to naozaj ťažké. Mali sme existenčné problémy, nič sme nenahrávali, spievala som na rôznych estrádach. Nebolo to ľahké. Ale urobila som jednu dôležitú vec, vydala som sa a po čase sa nám narodil vytúžený syn Adam.

K vašej kariére kedysi patrila extravagancia, dnes ste skôr konzervatívna.

Na vlastnej koži som zažila najväčší gýč v obliekaní aj líčení. Prehnane široké plecia, strvalené a natupírované vlasy, množstvo šminiek. Ale taká bola doba. Dnes ma občas prekvapujú ženy, ktoré v mojom veku chodia do práce so silným mejkapom, farebnými vlasmi, v ultra krátkej minisukni a v dcérinom prikrátkom tielku s nápisom.

V čase letných horúčav sa to dá odpustiť mladej tínedžerke, ale nie žene v strednom veku. Hranica je v tomto veľmi krehká a je potrebné nájsť si svoje miesto. Myslím si, že žena po štyridsiatke si napriek svojej ešte pomerne dobrej postave nemôže niektoré veci dovoliť alebo naozaj iba na dovolenke pri mori. Obdivujem všetky, ktoré to dokážu odhadnúť a vyzerajú prirodzene a krásne.

Vaši rodičia sa rozviedli. Museli ste s dvoma súrodencami mame pomáhať?

Pochádzam z rozvedenej rodiny, čo je dnes, zdá sa, bežná situácia, ale vtedy nebola. Mama nás vychovávala sama. Chodila do práce a snažila sa o to, aby nám nič nechýbalo. Viedla nás k samostatnosti, aj keď nemala veľa času sa nám venovať tak, ako by chcela.

Musela zarábať, ale myslím si, že to podstatné a potrebné do života nám odovzdala. So starším bratom a mladšou sestrou sme si čokoládu alebo banán delili na tri časti. Myslím si, že práve toto ovplyvnilo aj naše terajšie vzťahy. Máme sa radi, stretávame sa s celými rodinami, pravidelne si telefonujeme a tešíme sa z úspechov.

Doma máte jedného syna. Je ťažké vychovávať jedináčika?

Je práve v kritickom veku a nie je to jednoduché ani pre neho, ani pre nás. Možno mu je niekedy aj smutno, ale s tým už nič nenarobíme. Sme šťastní, že ho máme.

Beáta Dubasová: Priateľka mi zomrela na rakovinu

Výber pre vás

Beáta Dubasová: Priateľka mi zomrela na rakovinu

Súvisiace články

Beáta Dubasová: Nič som nedostala zadarmo

Výber pre vás