Vo štvrtok 6. decembra by oslávil 75. narodeniny obľúbený herec Jiří Kodet, ktorý sa do pamäte filmových divákov nezmazateľne zapísal aj svojou poslednou filmovú úlohou vo slávnych Pelíškoch.

V postave prvorepublikového dôstojníka v nej vyjadril aj svoj celoživotný postoj k minulému režimu, ktorý mu profesne príliš neprial. Aký bol muž opradený mnohými historkami v skutočnosti, ako vychovával svoje deti a aká bola jeho posledná noc, prezradila jeho manželka Soňa <person class="celebrity" person_id="1748"><person class="celebrity" person_id="1748">Kodetová</person></person> (67).

Na Štedrý deň dávajú v televízii posledný film Jiřího Kodeta Pelíšky. Vianoce sú sviatky nostalgie a zvýšených emócií, budete sa na film pozerať?

Záleží na tom, akú budem mať náladu. Sú dni, kedy mi sledovanie filmov s manželom vadí, po jeho smrti som sa napríklad nemohla pozerať vôbec.

Vo filme Jiří Kodet bravúrne stvárnil rolu impulzívneho a zásadového človeka. Ako sa napríklad jeho slávna scéna s nokmi zhodovala s realitou?

Pochopiteľne sa rozchádza, pretože manžel bol skvelý herec a určité situácie dotiahol do konca. Samozrejme aj doma bola občas výbušná atmosféra a musím povedať, že niekedy aj na Vianoce. Ale nebolo to pochopiteľne rovnaké ako v Pelíškoch. Tam je určitá nadsázka a jeho herecký vklad.

Takže niečo z domova ste tam predsa len poznávali?

Samozrejme. V tej jeho úlohe sa ale poznávalo veľa divákov. Ľudia mi často hovorili, že to u nich doma bolo podobné. Že mali napríklad takého otecka alebo niekoho iného z rodiny.

Vo filme dokázali vášho muža vytočiť noky, čo ho napríklad dokázalo rozčúliť doma?

Veľa ľudí sa dokáže vytočiť pre maličkosti. Pre jedlo to u nás ale určite nebolo, pretože ja som celkom dobre varila. Rozčúlil sa napríklad, keď sa deti nejako nevhodne zatvárili, napríklad pri večeri, alebo keď neboli pri stole v určitú dobu a musel na ne čakať. Vyslovene pre maličkosti.

A čo napríklad na Vianocie, keď už to porovnávame s filmom?

Rozčuľovalo ho, keď boli deti netrpezlivé a ponáhľali sa kvôli darčekom od stola. To nebolo povolené. Inak u nás Vianoce prebiehali klasicky, vrátane liatia olova a ostatných zvykov.

Takže jeho vzťah k deťom bol predsa len tak trochu »pelíškovský«?

Dá sa povedať, že áno, on bol tradicionista. Chcel dodržiavať tradície, a keby mohol, na večeru by sme sa každý večer prezliekali a jedli vybrané lahôdky na striebre. Ale bola iná doba a už to takto nefungovalo. Deťom vštepoval určitú rodovú tradíciu, ktorej by sa nemali spreneveriť.

Chodil manžel na triedne schôdzky?

V živote nie, tam by som ho nepustila. To by bolo hrozné, tam by to neprežil. Myslím, že by to bolo podobné ako v Pelíškoch. Nehľadiac na to, že večer väčšinou hral. Učiteľský zbor, poznámky a podobné veci, to som riešila ja.

Ešte posledná otázka k filmu. Bol manžel s rolou bývalého dôstojníka spokojný?

Bol spokojný, už keď ho oslovili, rola sa mu veľmi páčila a bavila ho. Vďaka nej vlastne zúčtoval so všetkými tými udalosťami a pocitmi, ktoré v sebe mal, a zároveň ich ventiloval. Cez ten film odkázal aj svoje posolstvo a postoje k určitým záležitostiam, ktoré sa tu po roku 1948 odohrávali. Bol rád, že si to mohol prostredníctvom tej roly vydiskutovať.

Obráťme list. Ako ste sa s Jiřím Kodetom zoznámili?

Na to si spomínam veľmi dobre. Zoznámili sme sa v Činohernom klube, kam som vtedy ako grafička išla pracovne. Manžel stál pod schodiskom a už keď som prichádzala, tak sa na mňa pozeral. Potom sa ma opýtal, koho hľadám, a ja som mu odpovedala, že jeho určite nie, že prichádzam pracovne. Povedal mi, že je zbytočné, aby som niekoho hľadala, že on je tu v tejto chvíli pre mňa ten najdôležitejší.

Čiže slovo dalo slovo ...

Nie. Ja som vtedy odišla a asi po dvoch mesiacoch sme sa úplne náhodou stretli na Malostranskom námestí pri jednom obchodíku so zeleninou. Vošiel za mnou a potom ma občas sprevádzal Nerudovou ulicou, kde vtedy býval, na Pohořelec, kde som bývala ja. Tak sa vlastne začal náš vzťah.

Váš manžel bol pohľadný muž, navyše známy herec, žiarlili ste na neho?

Veľa dôvodov žiarliť som nemala. Pochopiteľne, mierne som žiarlila, ale on bol veľmi rád, že má domov a doma bol šťastný. Príčiny k žiarleniu mi skrátka nezavdával.

Obrátene to bolo o veľa horšie. Žiarlil, bol veľmi nerád, keď som odchádzala sama od neho a bol najšťastnejší, keď som bola s ním.

Boli ste s ním aj poslednú noc pred smrťou ...

Áno, zomrel doma a bola som s ním celú noc.

Počas noci ste spolu komunikovali?

Sedela som pri ňom, rozprávali sme sa a púšťala som mu jeho obľúbenú muziku. Berliozovu Fantastickú symfóniu, Beethovena, Koncert troch tenorov Dominga, Pavarotiho a Carrerasa.To sú moje posledné spomienky na neho a zároveň aj naša posledná rozlúčka.

Aká vlastne bola príčina manželovej smrti?

Mozgová príhoda to nebola. Tú síce prekonal počas predstavenia Divoká kačica, ale dostal sa z toho bez veľkých následkov, potom ešte natočil Pelíšky. Spúšťacím mechanizmom jeho ťažkostí bol zlomený krčok. Dostal endoprotézu, ktorú telo neprijalo. Dvakrát mu vypadla, podstúpil reoperáciu, zle sa mu chodilo a trpel bolesťami. Skrátka to prestával zvládať. Pridávali sa ďalšie zdravotné komplikácie ako zápaly pľúc a život ho prestal baviť. Už nemal pre čo žiť. Nemohol hrať, pracovať v záhrade, nemohol nič. Skrátka už nebol taký frajer ako predtým.

Ako k tej zlomenine krčka došlo?

Ráno o piatej polieval kvety a na schodoch sa mu priplietol pod nohy kocúr. Zrútil sa zo schodov, v ruke držal krhliičku s vodou a spadol tak nešťastne, že došlo k tej zlomenine nohy v krčku. To všetko sa odohralo dva roky pred jeho smrťou.

Spoznal ešte Jiří Kodet osobne husľového virtuóza Pavla <person class="celebrity" person_id="1749">Šporcla</person>, súčasného partnera vašej dcéry Báry?

Pavel sa vďaka nemu s Bárou zoznámil. Navštívil totiž v Národnom divadle hru Na miskách váh, kde hral manžel postavu nemeckého dirigenta Furtwanglera. Pavel bol jeho stvárnením úlohy taký nadšený, že na neho po predstavení čakal pri zadnom vchode. Nedočkal sa, pretože manžel bol príliš rýchly a z divadla už odišiel. Pavel mu teda napísal list a poslal CD. Manžel mu odpovedal, pretože si ho ako huslistu nesmierne vážil, ale medzitým ochorel. Potom niekde stretol Pavel Báru a pýtal sa jej na otecka. Pretože ho nemohol pozvať na koncert, prišiel mu zahrať k nám domov. S Bárou sa dali dokopy a v čase manželovej smrti u nás už býval.

Keď mala dcéra Bára pred tým nejakého nápadníka, bol manžel v strehu?

To viete, že bol, asi ako každý otec. Bára si ale vyberala celkom dobre, pretože žiadne škrtenie a vyhadzovanie z domu sa nekonalo.

Skúsime niečo veselšie. Zaujímalo by ma, či historky, ktoré o Jiřím Kodetovi s obľubou rozprávajú jeho kolegovia, sú pravdivé?

Všetko sa to komplet stalo. Mirek <person class="celebrity" person_id="1292"><person class="celebrity" person_id="1292">Donutil</person></person> to raz manželovi krásne povedal: »Ty si tie historky žil, a ja ich rozprávam.« Môj muž totiž nebol rozprávač, on ich naozaj nerozprával. To nechal na iných. Baviť spoločnosť ho nikdy nebavilo.

Môžete aj vy pridať nejakú manželovu historku?

Napríklad, keď v Londýne vošiel do trafiky a predavača sa opýtal:» Do you speak English? «Keď predavač pritakal, povedal:» Marlboro. «. (Smiech)

Ako je to vlastne so šľachtickými predkami Jiřího Kodeta?

Traduje sa, že niekde v bitke pri Slavkove bol istý francúzsky kadet, ktorý si našiel peknú moravskú babu a zostal tu. A z kadeta sa časom stal Kodet. Ten rod naozaj pochádza od Slavkova, potom žili jeho potomkovia v okolí Pelhřimova. Vzhľadom k tomu, že všetci dôstojníci Napoleonovej armády boli šľachtici, tak kto vie ....

Kto bol medzi hercami jeho najväčší kamarát?

Takýto jeho dlhoročný kamarát bol Petr Kostka. Inak v Činohernom klube boli kamaráti všetci.

Charizmatický Jiří Kodet: Pravda o jeho krutej smrti!

Výber pre vás