Začnem zostra a nečakane, kedy bude svadba?

... (smiech)... jéjda. Zatiaľ to neriešime, ale v dlhodobom pláne je.

Ešte by si mohla dodať to obligátne, nie je to pre nás dôležité.

Pre nás to dôležité je, ale momentálne máme iné priority. Keď príde vhodný čas, príde aj na to. Máme maličké deti a boli by sme radi, keby to oslávili s nami. Samozrejme, kedysi som si predstavovala svoju svadbu úplne inak, bez detí. Teraz si vravím, že to bude oslava našej rodiny. Nielen nás dvoch. Chcem, aby sme sa tam zabavili pekne do rána a aby som nemusela riešiť prebaľovanie, fľašky a podobne.

Ale nesmrkáš preto do vankúša.

Nie, čo si! Rada si pozriem aj romantické filmy. Dokonca milujem riešiť svadby iných ľudí. So sestrou visíme na zahraničných wedding stránkach a sťahujeme si obrázky, ktoré sa nám páčia.

Čo ma dokáže dojať, je hudba. Ak majú tí dvaja premyslený obrad, a navyše poznám okolnosti, príbeh tých dvoch, tieto veci ma vážne dojímajú.

A čo dobroprajné okolie. Rypnú si ľudia do vašej svadby?

Napodiv to riešia najviac tí, ktorých sa to najmenej týka. Ak by som však nebola známa, zrejme by to riešila len najbližšia rodina. Tá naša sa nepýta vôbec, lebo presne vie, ako to je a ako to medzi nami funguje. Svadba je rozhodnutie len dvoch ľudí a nikto iný by to nemal riešiť. Lebo keď sa pozrieme do minulosti a na súčasnosť, tých rozvodov je viac než dosť. Z oboch strán máme milujúce rodiny, ktoré nám do života absolútne nezasahujú.

Pochádzaš z dedinky Dolné Lovčice. Dedinské svadby museli byť husté!?

To je pravda, tam sa dialo všeličo! Zábavné je, že ja som v našej dedine a okolí odspievala s mamou a so sestrami hádam každú svadbu! Mnohí si žiadali klasickú odobierku od rodičov, tak sme išli normálne do domu nevesty, štvorhlasne odspievali ľudovky a naspäť odchádzali s výslužkou, škatuľou koláčov. (smiech)

Koľkokrát si bola osudovo zamilovaná?

Pred mojím Marošom, ktorý je mojím osudovým mužom, iba raz. Bola to lovestory, zasnúbila som sa už ako sedemnásťročná! Teraz som si vlastne uvedomila, že ja som tuším permanentne iba zasnúbená! Nepohla som sa ďalej... (smiech)

Evidentne ťa priťahujú starší muži.

Áno, vždy to tak bolo. Neviem prečo. Som bláznivý typ, ale rozumela som si vždy viac so staršími, aj čo sa žien týka. Rovesníci mi vždy pripadali príliš detskí, no hlavne som už od pätnástky snívala o vlastnej rodine. Takže tam nebola šanca založiť si ju s mladým chlapcom. A potom prišiel môj pán Dokonalý. Láska na prvý pohľad. Maroš Kachút, ktorý bol zrelý, šarmantný. Cítila som, že vie, čo chce od života, aké má priority a ako túži po rodine. Takže nebolo o čom.

A čo tínedžerské lásky, akým portrétom si mala vyplagátovanú detskú izbu?

Michaelom Jacksonom, samozrejme! Dodnes, keď si vypočujem hociktorý jeho album, lietam vo výškach. Mráz mi behá po celom tele. Púšťam ho deťom, a keď máme s Marošom takú dobrú chvíľku pre seba, že deti zaspia, tak si pustíme niečo od neho. Niekedy nás to vyprovokuje do tanca...

Čo s tebou robí láska? Máš lepšiu pleť, vlasy...?

Počula som, že vraj som opeknela... (úsmev) Ale nejako to na sebe nebadám. No láska určite robí divy a každý pár by mal budovať a budovať. Nestagnovať. Stále niekam ísť, myslieť na seba, ísť na výlet, na večeru. Dodá to energiu. My sa o to veľmi snažíme.

Vieš v mužoch čítať?

Teraz už áno, čo sa týka Maroša. Ale smial sa mi, že keď sme spolu začali chodiť, vôbec nič som netušila a absolútne som nevedela prečítať, čo naznačuje. Keď sa zamyslím nad minulosťou, nad tým, že som taká veľmi veselá a „do partie“, často mi totálne unikalo, aké signály vysielam. A že aj muži vysielajú nejaké signály ku mne. Ak aj bol chalan ku mne milý, vtipný, veselý a páčila som sa mu, nikdy mi to nedošlo. Brala som to, že je taká povaha. Aj s mojím Marošom to bolo na začiatku veľmi podobné... (smiech)

Kto je v tvojom okolí príkladom ideálneho vzťahu, ktorý obdivuješ?

Moji rodičia. Sú spolu 35 rokov a klape im to dodnes. Vychovali štyri deti, a keď idú von na prechádzku, držia sa za ruky. Prežili spolu všetko a sú si oporou. A toto isté má aj Maroš, hoci jeho ocko už nežije. Ale prežili spolu dlhé krásne roky. Obaja máme takýto vzor v rodine, bodaj by sme ním boli aj my pre naše deti. Nie je to jednoduchá cesta. Oco musí napríklad nosiť kvety...

Ty si si niečo podobné doma nevydobyla? Ale áno! Ja od svojich pätnástich trvám na tom, aby mi v máji postavili máj. Stavia sa slobodným dievčatám. A pretože nie som vydatá, tak mi, bohužiaľ, musí Maroško stavať máj... (smiech) Keď mi postavil prvý chalan máj pred naším domom, obrovský, so stužkami, a to sme bývali na druhom poschodí, takže sa natrápil, to bola udalosť! Keď som sa ráno zobudila a zbadala ho, strašne ma to dojalo. Dnes mi stačí už aj halúzka, nemusí to byť „májisko“. Ale niečo musí byť. Lebo to je znamenie, že pre niekoho niečo znamenám.

Aký druh lásky je pre teba materstvo?

Veľmi prirodzený. Keď som otehotnela vo svojich čerstvých dvadsiatich rokoch, veľa ľudí mi vravelo, si na to strašne mladučká. Čo budeš robiť, pokazíš si život...

Presne! Po dvoch mesiacoch ťa nechá. Lenže my sme sa na to cítili, strašne sme to chceli. Náš Hugo prišiel na svet z lásky. Nebola to náhoda ani omyl. Pochádzam z veľ kej rodiny, kde je toľ ko detí. Stále som nejaké strážila. Som krstná mama, bežne som vozila, prebaľovala, kŕmila... Keď to prišlo, vychutnávala som si to. Nosila som obtiahnuté tričká, aby bolo vidieť bruško, mali sme takú radosť! A teraz je naša radosť dvojnásobná. Hugo už nie je sám, so Zoe sa už krásne zahrajú. Čítame si rozprávky, kreslíme, spievame, modelujeme. Jašíme sa, chodíme na prechádzky.

Dokážeš sa rozkrájať a nadávkovať lásku tak, aby sa nikto necítil ukrátený?

Cítim, že je to ťažké. Keďže som si od pätnástky naozaj študovala psychológiu rodiny, akú funkciu má žena, matka v rodine, snažím sa rozdeliť si čas medzi všetkých a hádam sa mi to darí. Na jednej strane som mama na plný úväzok. Chodím na prechádzky, varím, periem, žehlím, dvadsaťkrát denne upratujem rozbombardovaný byt a večer sa často už nevládzem ani prezliecť do pyžama... Normálka, toto pozná každá žena. Ale zároveň sa snažím zostať aj tou cicou-micou. Príťažlivou ženou pre môjho muža, akú ma spoznal, keď ideme spolu von, aspoň raz za desať dní a bez detí.

Koľko percent v tvojom srdci zaberá hudba?

Bože, neviem. Veľa... My hudbou žijeme. Maroš je hudobný producent, príde domov, púšťa nám, čo robil, reklamy. Alebo SuperStar, čo teraz fi čí, kto je najlepší. Počúvame songy, ktoré budú v najbližšej šou, hudba je stále s nami.

Ak sa hádame, tak len pre hudbu! (smiech) Vo všetkom inom sa zhodujeme, ale hudba nás dokáže rozdeliť. Niežeby sme mali rozpory v tom, že mne sa páči Lana del Rey a Marošovi nie. Týka sa to skôr mňa, keďže Maroš je aj v mojom manažmente. On ma nejakým spôsobom vidí, aj ja sa nejakým spôsobom vidím. A idem povedzme na koncert, dátum je daný o dva mesiace. Mne v akčnej chvíli napadne, že tam chcem ísť s kvartetom! Lebo sa mi zdá, že na tej akcii by to bolo úžasné. Hneď je tam kameň úrazu. Maroš má pocit, že sa to nestíha, ja mám pocit, že sa to stíha. On vraví, načo trepať kvarteto, keď stačím ja s klavírom... (smiech) S odstupom času je to vtipné a niekomu sa to môže zdať banálne, že sa hádame na takýchto veciach... Ale my sme hudobníci.

Dobrá pesnička, to musí byť vnuknutie. Alebo sa dá aj vydrieť?

Aj, aj. Dobrá pesnička nepríde len tak. Vnuknutie, to je iskra, ktorú pieseň potrebuje, aby mala náboj. Môže sa to stať pokojne v aute. Stojím v kolóne, zrazu mi napadne melódia a naspievam si ju na iPhone. Alebo text. A potom sa to zdokonaľuje, v mojom prípade doma za klavírom.

Nebojíš sa, keď dostaneš takýto nápad, že si to niekde počula a že vlastne to nie je tvoj nápad?

Našťastie mám za sebou Maroša, ktorý má napočúvanú tú hudbu naozaj vážne, hádam od roku päť. A povie mi, vieš čo, toto takto nedávaj. To je tá a tá kapela, to tu už bolo. On pozná podľa mňa všetko na svete, ja zďaleka nie. Ale zase, treba rátať s tým, že niečo podobné môže napadnúť aj niekomu v Iráne alebo Michigane. Na svete sú miliardy pesničiek. Asi už neexistuje úplne originálna vec, melodická linka či postup akordov, ktoré sa na nič nepodobajú.

Čo je pre teba väčšia láska? Klavír alebo spev?

Album Búrka alebo Na dosah?

Búrka zostane u mnohých číslom 1. Pre mňa je však každá nová pesnička ako nové dieťa. Viem, že mnoho ľudí na Búrku vždy čaká. Na koncertoch, keď ju hrám, všetci spievajú a tešia sa. Ja však medzi Búrkou, Na dosah či Bez obáv nerobím rozdiel.

Koncert alebo štúdio?

Štúdio má svoje čaro, lebo tam to všetko vzniká. Koľko je okolo jednej piesne zábavy, ale aj trápenia, keď sa zamýšľame, či tam dáme takýto, alebo iný akord... Sme tam zavretí a vymýšľame to, čo potom majú ľudia na koncerte radi. Koncert je veľ ká vec. Nabíja nás, aby sme potom mohli v štúdiu tvoriť.

Alicia Keys alebo Beyoncé?

Toto je jednoznačné. Alicia Keys. Lebo je to klaviristka! Zbožňujem ju! Keď som bola na jej koncerte, bez dychu som ju počúvala. Hovorila som si, Bože môj, urobiť niečo podobné na Slovensku, po slovensky. A ja svojim snom verím. Hoci som si teraz nastavila pauzu, lebo mám dve deti, hudba, ktorú robím, sa dá robiť stále. Takto som to chcela a takto som si to vysnívala. A keď budem vytrvalo snívať o koncerte s orchestrom a vokalistami, som presvedčená, že príde. Možno o rok, možno o päť, ale už je na ceste.

Mária Čírová: Stále som iba zasnúbená, nepohla som sa ďalej

Výber pre vás

Mária Čírová: Stále som iba zasnúbená, nepohla som sa ďalej

Súvisiace články

Čírovej bezsenné noci: Dve deti jej dajú poriadne zabrať

Tehuľka Mária Čírová pózovala krátko pred pôrodom

Slovenský baby boom: Toto sú malé hviezdičky roku 2012

Výber pre vás