V novom historickom seriáli hrá Janko Koleník (37) opäť odvážneho muža, ktorý dokáže očariť dámy a zastrašiť pánov. My sme zisťovali, či je aj v súkromí taký suverén a ako sa správa k ženám vo svojom okolí. Čo pre neho znamená romantika a kde sa naučil byť galantný?

Pri nakrúcaní seriálu 1890 ste sa presunuli do krásneho Betliara. To musela byť príjemná zmena.

Na Slovensku sa dlho takýto projekt nerobil a historický seriál je vždy pre hercov odmena. My sa radi prezliekame a ideme do inej doby, veľmi nás to inšpiruje. To, že mi nalepili fúzy a dali frak a viazanku, bolo herecky prínosné, ale najčarovnejšie na tom bolo prostredie. Ocitli sme sa v krásnej prírode, na nádhernom mieste, ktoré má genius loci. To nie sú kulisy, ktoré boli postavené pre filmovanie, to je naozaj autentické miesto so stáročnou históriou a bolo to tam cítiť.

Stihli ste tam aj trochu zrelaxovať?

Príroda je mojím obľúbeným miestom na oddych, odjakživa ju milujem a Betliar mi poskytol príležitosť si to všetko užiť. Nemusel som po nakrúcaní každý deň utekať do divadla, domov alebo niečo vybavovať na úrady, ale išiel som na prechádzku do parku či do lesa... Ale nie som turista, som len taký milovník prírody.

Môžem o sebe povedať, že som veľký romantik a naozaj na mňa vplýva. Sú to také klišé, ale nočná obloha alebo jazero, dobová architektúra... to sú pre mňa romantické veci. Viem oceniť romantické mesto i miesto. Ja si myslím, že romantika je atmosféra, nie je to len držme sa za ruky a dívajme sa na mesiac. Podľa mňa romantiku môžu zažiť aj desiati ľudia, aj jeden človek sám.

Aj si na ňu popri práci nájdete čas?

Áno nájdem. Hoci len na krátko. Chodím s otvorenými očami. A snažím sa žiť s otvoreným srdcom. Nechávam na seba vplývať veci aj ľudí.

Ženy stále hovoria, že muži boli kedysi väčší romantici. Čím to je?

Romantika sa podľa mňa vytráca preto, že ľudia sa v dnešnej dobe snažia zvládať veci s určitým chladom. Je to odstup, alebo nadhľad, ale ja si myslím, že ľudia chladnú, také to srdce sa vytráca, a je veľmi rozšírený cynizmus a cool pohľad na svet. Ľudia na to, čo ich má citovo viac rozvibrovať, reagujú tak, že to nič nie je, to zvládam s iróniou, alebo mňa sa to netýka. A to je podľa mňa dopad doby, že ľudia sú bezcitnejší, aby lepšie zvládali stresové situácie. Nemám patent na ľudí, ale aj pri nakrúcaní historického projektu som zistil, že v minulosti sme boli omnoho viac spätí napríklad s prírodou. Samozrejme, iné to bolo pri šľachte a pri dedinčanoch, ale všetci trávili veľa času vonku. Páni stavali obrovské parky, v ktorých sa prechádzali, dávali si záležať na záhradnej architektúre, boli veľkí obdivovatelia umenia -  to sú všetko romantické veci, pri ktorých svoju dušu istým spôsobom stimulovali. Boli cestovatelia, čo je pri tom, aké možnosti mali vtedy oni a aké dnes máme my, až smiešne. Nehovorím, že dnes nevedieme plnohodnotný život, ale tá doba je iná, čo je vlastne úplne prirodzené.

Ako zasiahla do vzťahov medzi mužmi a ženami?

Musím sa smiať, lebo nie som žiadny psychológ, a už vôbec odborník na vzťahy. Viem, že žena by mala byť mužom chránená a viem, že muž potrebuje byť ženou uznaný. (úsmev) Doba sa mení, ale vzťahy sú asi rovnaké. Čím sme vytrvalejší dodržiavať tradície, tým lepšie. To je istota, a s tým sú spojené práve aj medziľudské vzťahy a aj partnerské spôsoby medzi ženou a mužom. Len sme niekedy ako keby leniví alebo príliš zamestnaní sebou samým. Takže mi z toho vychádza, že je doba individualizmu, egoizmu a neschopnosti počúvať, chápať druhého a komunikovať.

Ako to, že vy nikdy nezabudnete prejaviť žene galantnosť?

Ja sa pohybujem v prostredí, kde sú ženy veľmi silný element. Najmä v hereckej brandži je to neodškriepiteľné. Vidím to a cítim tak, že ženy sú tie, ktoré vládnu na javisku, v zákulisí a ovládajú predstavivosť režisérov. Sú inšpiráciou, múzou. Divadelné prostredie má mať istú dávku kultivovanosti a grácie, takže podľa mňa sa my herci k herečkám vieme správať pekne. Ale tiež je to prostredie, kde sa navzájom poznáme až príliš dobre, a nemusíme sa na nič medzi sebou hrať.

Formoval vás v tomto aj tanec? V detstve ste v ňom vraj súťažili.

Chodil som na kurzy spoločenského tanca a spoločenskej výchovy. Tanec má základné najprirodzenejšie pravidlo. Tanec ma naučil uvedomovať si partnerku ako ženu, ktorú držím a vediem. Tanec kultivuje a učí disciplíne a komunikácii v páre. Je o blízkosti a dôvere. Ale myslím, že okrem tanca je dôležitá výchova, ktorú nám dáva rodina. Z nej som tiež mohol čerpať.

Prejavujete pri sestre ochranárske sklony?

Ona je staršia, takže sa nedá povedať, že by som nad ňou držal nejakú ochranu. Máme skôr taký sestersko-bratský chuligánsky vzťah. To znamená, že sa máme obyčajne radi, je medzi nami normálna súrodenecká láska, v rámci ktorej sme sa bili, keď sme boli mladší. To podľa mňa k tomu patrí.

Aký ste ujo pre jej dcérku?

Často pred ňou idem pod svoju úroveň, hráme sa, robím na ňu grimasy, zvuky, mením hlasy a ona na to reaguje, že „bože, Janík, nebuď trápny“. A to má 8 rokov! Ale mňa veľmi baví sa pred tou, už veľmi rozumnou slečnou zhadzovať (smiech). Ale pôsobím aj výchovne. Niekedy si hryziem do jazyka v zmysle toto by som vo výchove možno robil inak, ale nemám na to právo, keďže ja som slobodný a nemám dieťa. Keby som mal, určite by som tiež niekedy stratil hlavu a niekedy by som nevedel, ako byť dieťaťu autorita.

Viete si predstaviť, že časom budete hrať aj rodinné typy?

V Čechách už v pokračovaní První republiky hrám otca, dokonca dvojnásobného, ale záleží na tom, ako je to postavené. Nedá sa povedať, že by som už potreboval načrieť do vlastných skúseností. Viem si to predstaviť, prečo nie, ale možno ma do takých rolí ani obsadzovať nebudú. Možno stále budem hrať slobodných.

Zatiaľ vám režiséri ponúkajú skôr roly „zlých mužov“.

Takých, svet gombička, bez záväzkov... no tak to tiež nebude naveky, musím sa na to už začať pripravovať.

V skutočnosti asi nie ste taký suverén, keď vám vraj označenie „idol žien“ ešte vždy vženie do líc rumenec. Ste tak trochu aj hanblivý?

Ja som veľmi hanblivý. A mám pocit, že čím ďalej, tým viac. Táto práca zo mňa robí rezervovanejšieho človeka. Vníma to aj moje okolie, hovoria mi, že som uzavretejší. Možno je to tým, že som neustále v centre pozornosti a nemám od toho dlhodobý oddych. Tak sa potrebujem potom istým spôsobom uzavrieť a nebyť hercom, nebyť tým respondentom, ktorého sa stále niekto niečo pýta. Možno ma táto práca veľmi ovplyvňuje a zasahuje mi do mojej osobnej zóny.

Prispelo pracovné tempo aj k vášmu minuloročnému kolapsu v divadle?

V ten deň sa nakopilo viac vecí, čo sa týka stresu, vyčerpania, aj zlej stravy a málo som pil. Myslím, že to všetko smerovalo k tomu, aby sa toto stalo, organizmus vám ukáže, kedy už má dosť. Keby som bol v lepšej kondícii a nebol by som taký uhnaný, podľa mňa by sa s tým telo vysporiadalo lepšie a nedalo taký tvrdý signál.

Pri čom sa najlepšie odreagujete?

Relaxujem doma pri kutilských prácach. Ale aj pri robení poriadku. Relaxujem aj tak, že nemyslím na prácu a stretnem sa s ľuďmi, ktorí o herectve nevedia nič. A momentálne si aj rád skladám hudbu len tak pre seba. Snívam, že mi to potom naspieva nejaká dobrá speváčka, ale to sa najskôr musím odvážiť sa tým prezentovať. Herectvo je pre mňa dosť veľký neporiadok v hlave – informačný, emočný... stretávam strašne veľa ľudí, nepamätám si mená, takže potrebujem byť sám a dať si na uši slúchadlá alebo zobrať do ruky náradie, a montujem, skrutkujem. To sú veci, ktoré mi v mozgu vytvárajú poriadok a harmonizujú ma. Možno by bolo dobré si zadovážiť nejakú chalupu, tam by som sa realizoval.

Aké povolanie bolo vašim detským snom?

Chcel som byť všetkým možným. Ako dieťa ma zaujímalo veľa vecí, bol som veľmi kreatívny, robil som modely áut, vydával som si časopisy, skladal pesničky... veľmi neposedné dieťa som bol. V škole som bol lajdák, to rodičia nemali radi, lebo som venoval celú svoju energie tomu koníčku, ktorému som aktuálne prepadol, a kvôli ktorému mi na školu skrátka nezostal čas. (smiech) Čo súvisí s herectvom, bol sen sa stať cirkusantom a kolotočiarom. Každé leto som ich čakal za oknom, kedy prídu, aj som sa s nimi kamarátil. A páčil sa mi asi aj ich kočovný život, tak som si to privolal. Tiež teraz stále kočujem, a to som sa zaprisahal, že kvôli herectvu a divadlu nebudem. Ale chcel som byť aj prírodovedcom, to je taká moja hlavná vášeň, alebo archeológom, čiže stále tam je nejaký bádateľ.

Teraz hráte detektíva, predtým ste si vyskúšali rolu policajta. Viete si predstaviť aj takúto prácu?

Herectvo je podľa mňa rovnako náročné povolanie ako byť vyšetrovateľ alebo detektív, pretože je to veľká záťaž na psychiku, človeka to veľmi ovplyvňuje v súkromí, nedá sa to celkom oddeliť. Herectvo je tiež istým spôsobom detektívka. My takisto pátrame po tom, koho hráme, čo sú to za ľudia, čo to bola za doba, kto to napísal a prečo... Viem si predstaviť, že by som mohol robiť hocijaké povolania. Veľmi obdivujem napríklad lekárov, či učiteľov - tých v dnešnej dobe ešte viac. Ale už nikdy asi nebudem môcť robiť niečo iné, hoci by som rád mal nejaké zadné dvierka, človek si nikdy nemôže byť ničím istý. Možno mi tie roly chuligánov časom prestanú pasovať a nebudem mať čo hrať. (smiech)

Mali ste v škole rád históriu?

Nie. Až teraz, popri mojej profesii si uvedomujem, aké je dôležité ju poznať, a baví ma o to viac. Prichádzam s ňou do kontaktu denne.

Keby ste si mohli vybrať, v akom období by ste žili?

Páči sa mi práve prelom 19. a 20. storočia. Nie je to tak až tak ďaleko, ľuďom bol už uľahčovaný život technickým pokrokom, ale stále to malo úroveň. Ľudstvo ešte nebolo tak pokazené. Potom už prišli tie veľké zverstvá, vojny, ktoré by nás mali varovať.

Čo z vymožeností 21. storočia by vám určite nechýbalo?

Nechýbal by mi určite internet. Som si istý.

Fíha, to naozaj? Idol žien Ján Koleník priznal, na čo doteraz nenašiel odvahu: Toto tajomstvo skrýva

Výber pre vás

Fíha, to naozaj? Idol žien Ján Koleník priznal, na čo doteraz nenašiel odvahu: Toto tajomstvo skrýva

Súvisiace články

Fešák Ján Koleník? Zabudnite! Keby ste videli, ako občas vyzerá, zmenili by ste názor

Priznanie Jána Koleníka: Na čo míňa najviac peňazí? Túto jednu vec nie je schopný urobiť sám

Spoveď Jána Koleníka: Odhodláva sa k vážnemu kroku! Čo by zo svojho života najradšej vymazal?

Ján Koleník prehovoril o ranách osudu, ktoré mu zásadne zmenili život: Taká je pravda!

Tajnostkár Ján Koleník: Nemám potrebu, aby ma niekto poznal bližšie! Čo ho dokáže zneistiť?

Výber pre vás