Keď pozerám váš pracovný rok, bol celkom rušný. Natočili ste seriáli Za sklom i Prázdniny, film Všetko alebo nič a v divadle máte na túto sezónu desať predstavení. Nie je toho priveľa?

Tak, naša generácia je teraz v najlepších rokoch. Ide o to, či vás to baví, alebo nebaví. Vďaka bohu, baví. (smiech) Ale také rušné obdobie je furt. Nedávno sme mali dvojfázové generálky v SND na predstavenie Apartmán v hoteli Bristol. Na motívy Roalda Dahla ho do divadelnej hry napísal Daniel Majling. Možno je to odvážne porovnanie, ale je to niečo na štýl komediálno-dramatického filmu Grandhotel Budapešť. Samozrejme, s mantinelmi a obmedzeniami divadla.

V Národnom hráte aj v Madame Bovary. Je o hľadaní rodinného šťastia a vzťahoch, tak ako film Všetko alebo nič, ktorý bude v kinách v januári. Je to podľa vás dnes iné, ako kedysi?

Divadlo, ale aj každý jeden film, je o vzťahoch. Lebo život je o vzťahoch. A tie vzťahy sú rovnaké. Sme ľudia a v zásade sa vôbec nemeníme. Starší budú vždy nadávať na to, že za ich čias bolo lepšie a mladí sú takí a takí... My v ich veku budeme hovoriť to isté. A budeme robiť presne tie isté chyby, ako robili ľudia pred 100 či 500 rokmi. Skúsenosť je, podľa všetkého, neprenosná.

Aká bola tá vaša so ženským románom, podľa ktorého sa točil film? Čo vás na ňom zaujalo, že ste vzali úlohu Eda?

Keďže je to vyslovene ženská literatúra, nečítal som ho. (smiech) Nebudem sa na nič hrať, obsadila ma režisérka Marta Ferencová. Aj som ju odhováral, lebo som si nebol istý, či sa do takého pekného filmu hodím. Ale ona ma tam chcela. Režírovala aj seriál Profesionáli, kde sme našli spoločnú reč a myslím si, že si aj ľudsky rozumieme. Ona je macher! Vie sa obklopiť ľuďmi, ktorí to vedia robiť. Výsledok je, podľa mňa, úplná Amerika. Pripravovalo sa to štyri roky, z toho dva sme etapovo natáčali. Som rád, že sa to podarilo a zároveň som zvedavý na reakcie ľudí.

Spomenuli ste Ameriku, pred päť a pol rokom ste tam boli štyri mesiace. Teraz uvažujete o Austrálii.

No, zreje vo mne pocit, že by som si možno na pol roka zase potreboval zažiť niečo iné. Ale kým sa k tomu odhodlám, to potrvá. Vtedy som odišiel po siedmich rokoch v divadle. Potreboval som pauzu a strašne mi to pomohlo. Ak by to malo byť zase po siedmich rokoch, ako prvý raz, ešte mám rok a pol čas. No teraz sa nezaväzujem, že do tej Austrálie na 100 % pôjdem, lebo som to povedal a musím to naplniť. Ono, je tam dosť jedovatých živočíchov a ja zase nie som až taký dobrodruh.

V čom vám tá zmena pomohla, zlepšiť si angličtinu?

Aj, ale šiel som tam hlavne robiť všetko iné, len nie to, čo robím tu. Aj keď si ma v tom New Yorku to moje zamestnanie určitými cestičkami furt hľadalo, odmietal som to a dobre som urobil. Začalo mi chýbať. Uvedomil som si, ako mám rád to, čo robím a že by som možno nechcel robiť nič iné. Na to často v tej našej každodennej vyťaženosti zabúdame.

Váš NAJ vianočný dar?

Autodráha. Mal som šesť, no dostal som sa k nej po dvoch týždňoch. Pamätám, ako som spoza otca a suseda pozeral, ako ju stavajú. Mňa k nej nepustili. A ja som si myslel, že bola pre mňa...

Zažívate občas trapasy?

Určite. Ako každý. Ale ja si ich vďaka Bohu nepamätám. Takto som sa z toho vyvliekol. (smiech)

Neviem lyžovať. Snažil som sa to napraviť, nepodarilo sa. Hanbím sa a toto vyčítam rodičom, lebo to je ich maslo na hlave! (smiech)

Ľuboš Kostelný prezradil, za čo sa hanbí a čo vyčíta rodičom: TOTO je ich maslo na hlave, už to nenapravím!

Výber pre vás

Ľuboš Kostelný prezradil, za čo sa hanbí a čo vyčíta rodičom: TOTO je ich maslo na hlave, už to nenapravím!

Súvisiace články

Čo má nové herec Ľuboš Kostelný

Ľuboš Kostelný: Strašne sa hanbím a neviem improvizovať!

Výber pre vás