Malá Danica Jurčová (32) snívala skôr o Egypte ako o Prahe. A videla sa skôr medzi vykopávkami ako na doskách, ktoré znamenajú svet.

Bola to dlhá cesta od detských snov o archeologičke k herečke?

Ako všetky deti aj ja som snívala. Chvíľu som sa videla v Egypte ako archeologička. Neskôr som túžila byť baletkou. Poctivo som chodila na hodiny klasického baletu, ale potom prišlo do môjho života Biele divadlo a pochopila som, že herectvo je pre mňa jediná vec, ktorej sa chcem venovať. Nielenže ma to baví, ale je to profesia, v ktorej človek môže a musí stále rásť. To som si uvedomila už v prvom ročníku na VŠMU, kde som si občas pripadala ako mimozemšťanka. Mala som tak málo prežité.

Nezľakli ste sa toho a nemali ste vtedy chuť od herectva ujsť?

Nie. Môj smer už bol jasný. Ako šestnásťročná som v divadle Astorka videla predstavenie Kočiarik a kolobežka s Aničkou Šiškovou. Pamätám si, ako som sedela v hľadisku a plakala od dojatia. Veľmi ma zasiahlo jej herectvo. A vtedy som si povedala – toto túžim robiť, dávať ľuďom emócie. Iste, prišli aj pochybnosti, ale bez nich človek v tom, čo robí, nerastie.

Nakoniec ste sa na dosky divadla Astorka dostali aj vy a vzápätí nasledovalo aj hosťovanie v Národnom divadle. Čo viac môže herečka chcieť?

Bol to krásny vstup do divadelného sveta. Za tieto skúsenosti som veľmi vďačná. Chvíľami sme však ako študenti naozaj mali ten pocit – čo viac môžeme chcieť. Veď prichádzali televízne ponuky, divadlo... Sama som však ešte netušila, na akom začiatočnom začiatku som. Až teraz zisťujem, aká je cesta, ktorú som si zvolila, náročná. Herectvo je o vnútornej sile, o energii. Niekedy sa pýtam, či jej budem mať celý život dosť, či ju dokážem odovzdávať. Verím však, že si svoj vnútorný náboj a zapálenie ustrážim.

Hoci sa doma ponuky len tak hrnuli, vydali ste sa na herecké skusy za hranice...

Áno, na začiatku to bolo krásne rozbehnuté. Okrem divadla som mala šťastie aj na pekné projekty v televízii. Naraz však prišiel strih a nič, prestalo sa nakrúcať. S kamarátkou, herečkou Jankou Kolesárovou, sme odišli počas prvých prázdnin po škole na pár dní do Prahy a rozoslali fotky do kastingových agentúr. Mali sme šťastie, pretože sa nám takmer hneď z jednej ozvali a pozvali nás na kasting do rozprávkového seriálu O ztracené lásce. Keďže som predtým sama prežívala niečo podobné ako hrdinka, pred kamerou som sa pri jednej emotívne vypätej scéne rozplakala. Aj to ich presvedčilo. Po týždni mi ponúkli hlavnú úlohu. Keď som sa začítala do knihy, ktorá bola predlohou scenára, nabehli mi zimomriavky. V duchu som si hovorila: Ďakujem. Toto je rola, po akej som vždy túžila.

Dostali ste ju, ale akoby nie celú. Váš hlas totiž predabovali...

Mali obavy, že v deväťdielnom seriáli by sa môj akcent skôr či neskôr prezradil a mohlo by to divákov odradiť. Keď ma predabovali, cítila som sa chvíľu tak trochu ako malá morská víla, ktorá prišla o hlas. Vďaka možnosti, ktorú som potom dostala v pražskom Divadle v Řeznické, som si však mohla niekoľko rokov svoju češtinu „obrusovať“. A musím priznať, že tento jazyk sa nedá oklamať. Má úplne inú tvorbu hlások. Je kvetnatý a rozšafný, vďaka čomu má oveľa viac výrazov, ktoré sú do slovenčiny takmer nepreložiteľné. Intenzívne si to uvedomujem na javisku. Ale, vďakabohu, už dokážem na ňu plynule prepnúť. Keď mi v divadle vypadne text a musím improvizovať, automaticky naskočí čeština.

Oceňujú to českí diváci?

Česi majú veľmi radi náš slovenský temperament. Máme iný, emocionálnejší štýl herectva. Cítim tam zázemie, medzi kolegami aj všetkými naokolo. Dávajú mi najavo, že ma považujú za svoju. Je to také pohladenie po duši.

Takže sa zo slovenskej herečky stala česká, ako si vás zaradili niektorí novinári?

To nie. Aj keď je pravda, že istý čas, keď sa u nás nakrúcalo málo, som dostávala viac možností pracovať v Česku. Išlo o väčšie projekty, ktoré boli viac na očiach. Dnes už môžem povedať, že mám rovnaké množstvo práce na oboch stranách rieky Moravy. No pre mňa nie je dôležité, kde práve pôsobím, ale čo robím. Podstatný je obsah, nie miesto.

Patrí medzi ponuky, ktoré vás potešili, aj pozvanie do legendárnej Nemocnice na okraji mesta?

Tú som si cenila najmä preto, že ma oslovil režisér Viktor Polesný. Vedela som, že v jeho postavách vždy bolo čo hrať. Nie som veľkou milovníčkou pokračovaní. Nechcem, aby to vyznievalo ako rúhanie, no až tak ma nevzrušovalo, že to bude Nemocnica... Skôr to, že som verila, že to bude pekný seriál s dobrým scenárom a obsadením. A moje očakávania sa nakoniec aj naplnili. Navyše ma potešilo, že režisér dôveroval aj mojej češtine a Fany ako moju prvú veľkú postavu nepredabovali.

Hneď ako ste zvládli český jazyk, rozhodli ste sa osedlať ďalšieho divokého koňa – srbčinu účinkovaním v baladickom fi lme Kao rani mraz – Ako skorý mráz. Ktorý jazyk bol poddajnejší?

Keď porovnávam prvý kontakt s oboma jazykmi, musím povedať, že čeština je oveľa ťažšia. Srbčina sa mi hneď zdala jednoduchšia. Keďže som jej však nerozumela tak dobre ako češtine, musela som mať na začiatku preložené každé jedno slovíčko a vracať sa k tomu, čo vlastne hovorím. Ale melódiou aj výslovnosťou je srbčina oveľa bližšia slovenčine.

Takže nakoniec ste ju skrotili a dnes máte na konte jazykových schopností ďalší jazyk?

Na to som tam bola asi krátko. No keď sa mi hereckí kolegovia chceli prihovoriť po anglicky, prišla producentka, ktorá angličtinu zakázala, aby sa mi srbčina dostala viac do krvi. A naozaj to pomohlo. Ku koncu už moja lámaná slovenčina stačila na to, aby sme sa s kolegami dohovorili. Zistila som, že slovanské jazyky sú si naozaj veľmi podobné. Mňa všeobecne jazyky veľmi bavia.

Bol za tým skôr muž ako práca

Na začiatku ste mohli o Lucii Šoralovej (31) počuť v súvislosti s jej strýkom, nezabudnuteľným Jarom Filipom. To však už mala za sebou účinkovanie v LUDUS-e, v Lúčnici a pred sebou tisíce snov.

Ako sa to vlastne začalo? Povedali ste si, že dobyjete svet, a kúpili si lístok do Prahy?

To nie. Túžila som síce spievať, ale čakala som, že príde nejaký objaviteľ za mnou do kuchyne a povie: „Lucka, veď ty tak krásne spievaš, poď k nám.“ (smiech)

Nie. Videla som v Komárne muzikál Hair (Vlasy) a zamilovala som sa doň. Asi za mesiac som sa dozvedela, že v Bratislave sa koná prvé kolo konkurzu práve do Vlasov. Náhody asi nejestvujú. Bolo to síce len pre ľudí z divadiel, ale ja som to tak veľmi chcela... Niekomu sa ma uľútostilo a povedal: Tak choď, teraz je tam prázdno! Zaspievala som a na pražské kolá ma už pozvali.

Takže láska na prvý pohľad. Ale kto bol vlastne ten vyvolený – Vlasy alebo muzikál ako taký?

Od detstva som milovala hudobné filmy. Neberte nám princeznú – to bola moja láska. Bolo mi ľúto, že keď sa tento muzikál pripravoval, v deň konkurzu som bola v zahraničí a nestihla som prísť. Chýbalo mi len pár hodín.

Zato ste žiarili v bratislavskej verzii muzikálu Drakula, v Krysařovi i Hamletovi a na Slovensku ste nahrali platňu Zblízka.

Stále som však vnútri cítila, že je to prechodné obdobie, že na niečo dôležité čakám. Do Vlasov som mala problém odísť. Bola som čerstvo zaľúbená do svojho vtedajšieho priateľa a on do Prahy nechcel. Ale potom mi pomohol tým, že ma doslova doviezol za mojím snom. Vedel, že musím spievať.

A šanca bola opäť v Prahe?

Áno, prišla ponuka na rolu Edith Piaf, ktorej som sa však vo finále zľakla, a tak som z toho trochu nepekne vycúvala, čím som asi urazila režiséra Libora Vaculíka a týmto sa mu ospravedlňujem. Hneď nato však prišla moja najzásadnejšia úloha Johanky z Arcu. Keď som ju dostala, pochopila som, prečo som mala odmietnuť Edith Piaf.

Alternovali ste s Luckou Bílou a Bárou Basikovou. To bola odvaha dať túto úlohu popri nich neznámej Slovenke, nie?

Byť Slovenkou v Prahe bola devíza. Sme pre nich zaujímaví, spontánnejší, temperamentnejší, a to nielen na scéne. Pred rokom som začala s kamarátkou, tiež Slovenkou, študovať Arts Management na VŠE. Na jednej hodine sme rozprávali iba my dve. Prednášajúca ostatným hovorí: „A ostatní nic? Vždyť vás úplně zastíní slovenská sekce...“ Všetci sa smiali. Nikdy som nezažila – ty, Slovenka, čo u nás robíš? <a onclick="window.open('/pix?a=open&amp;oid=156353','Pix','scrollbars=no, menubar=no, location=no,toolbars=no,resizable=yes,width=600,height=600')"></a>

Kvôli Johanke ste sa aj sťahovali?

Nastálo som sem prišla, až keď som sa znovu zamilovala. Takže za tým bol človek, nie práca. Za tou sa dá aj cestovať. Ale Praha mi chýbala celá, jej energia...

Bol to skladateľ Ondřej Soukup. Určite ste sa napočúvali, že u vás zabodoval ako autor Johanky...

Hm, ak chcete, aby vám Ondřej v niečom pomohol, tak sa nesmiete stať jeho blízkou osobou. Dokopy sme sa dali tesne pred derniérou Johanky. Odvtedy som nebola v žiadnom jeho projekte. Ešte aj cédečko, ktoré sme predtým naštartovali, sa hneď začalo kaziť...

Zo speváčky sa však vraj stala manažérka. Je to pravda?

Združenie Šanca deťom sa rozhodlo, že svoj veľmi úspešný slovenský projekt Veľkí herci malým deťom prenesie do Česka, a obrátili sa na mňa, či im nepomôžem. Ja hovorím – celé to tu vyprodukujem. Stretla som sa so sponzorkou a ona mi vraví: „Zítra mi hoďte do mailu marketingový plán...“ Povedať mi to pred rokom, tak sa zrútim. Dnes nie. Vedela som, že keď ma vietor zavial na školu, bude to na niečo dobré.

Danica Jurčová a Lucia Šoralová: Česi ich milujú

Výber pre vás