Neprekáža vám, keď sa vás všetci pýtajú na rodičov a nie na vás?

– Vôbec nie. Som na svojich rodičov veľmi pyšná a navyše tým, že sme žili so sestrou v zahraničí, sme si vybudovali vlastné sebavedomie. Rozhodne nemám pocit, že by ma niekto bral ako dcéru mojich rodičov. Nie som zakomplexovaná, takže nepotrebujem hovoriť len o sebe, ale rada hovorím aj o svojej mame a otcovi.

Čo ste zdedili po mamine a čo po tatkovi?

– Podobná som, našťastie, mame a nie otcovi. (smiech) Ale zdedila som po nej aj to, že veci musia byť urobené a treba dodržiavať pravidlá. Po otcovi mám šetrnosť a hádam aj zmysel pre humor.

Ako prežíva mamina úlohu babičky?

– Obaja sú už starší a čakali na vnúča celé roky, takže malú rozmaznávajú. Povedala som im, že ak ešte dovezú nejakú hračku, tak polovicu vezmem a odveziem do nejakej škôlky (smiech).

Prežívali ste ako dieťa slávu svojich rodičov? Mali ste z nej nejaké výhody?

– Do roku ´89 sme z toho mali len nevýhody. Viac nás sledovali, v škole sa ma snažili dostať do pionierskeho oddielu a zaznamenala som aj jedno vyhrážanie. Keď som mala deväť, odišli sme do Rakúska s mamou, ktorá tam bola veľvyslankyňa, a tam na nás skôr pozerali ako na dievčatá z východu, ktoré prišli miestnym vziať prácu a chlapov. Ale keď má človek zázemie, zvládne všetko.

Máte pocit, že ako matka píšete inak?

– Myslím, že áno, pretože je tam určitá zrelosť, nadhľad a tolerancia. To sa prejavuje v písaní i v živote. Asi idem viac do hĺbky a silnejšie prežívam pocity. V poslednej knihe Slúžka je hlavná predstaviteľka nemilovaná, vlastne nechcené dieťa, a keď som si predstavila, aké to je nemať rada svoje dieťa a odložiť ho, tak mi hneď tiekli slzy.

Prečo historický román? Nie je dosť tém zo súčasnosti?

– Hlavná myšlienka bola, že dnes máme také vysoké nároky, že ich ani nevieme uspokojiť.

Takže sme generácia, ktorá chce všetko...

– Sme generácia prehnaných nárokov. Dokážeme toho veľa dávať, ale strašne veľa očakávame naspäť. Vtedy ženy len dávali, ale nič za to nečakali. To my veľmi nevieme.

Čo by sa teda dalo z našich požiadaviek vyškrtnúť?

– Moja babička sa nikdy nesťažovala a hovorila, že sa dožila takého vysokého veku v zdraví, pretože si nikdy z ničoho nerobila starosti. To je to hlavné. Človek by mal vedieť povedať, že je spokojný s tým, čo má.

To je ťažké. Vy predsa tiež vysielate priania do vesmíru a dúfate, že sa splnia.

– Nepovedala by som, že vysielam konkrétne priania, ale denne ďakujem za to, čo mám a snažím sa vizualizovať, čo by som ešte chcela.

Bývali ste vo Viedni, študovali v Paríži a ste späť na Slovensku. Tu je najlepšie?

– Určite. V Paríži je hrozne ťažký život, vysoké nájmy, všetko je drahé... A ja bývam v malom meste, mám tu rodinu, všade je blízko. To potrebujem k životu.

- Narodila sa v Bratislave v znamení Rýb.

- Vyštudovala ekonómiu na Ekonomickej univerzite vo Viedni a literatúru na Sorbonne v Paríži.

- Doma nemá televízor, lebo je to podľa nej žrút času.

- Keď nemusí, tak nevarí, a rozhodne nemá pocit, že by sa ako žena mala obetovať.

Dcéra slávnych rodičov Hana Lasicová: Zmysel pre humor mám po otcovi

Výber pre vás

Dcéra slávnych rodičov Hana Lasicová: Zmysel pre humor mám po otcovi

Súvisiace články

Hana Lasicová si to vie zariadiť: Čo všetko v domácnosti zvládne jej muž?

Spoveď dvojnásobnej maminy Hany Lasicovej: Tri týždne som preplakala

Výber pre vás