Vychádzajme z faktu, že každý chlap bez ohľadu na pôvod, vek a skúsenosti má päť rôčkov. Presne päť. Ani o rok viac. Každá žena, ktorá nejakého chlapa dôverne pozná a s láskou ho po svojom boku sleduje a trpí, mi musí dať za pravdu. Niekedy nás tento fakt nesmierne rozčuľuje, niekedy začneme po tých päťročných chlapoch hystericky vrieskať, lebo ani za svet nechcú mať o pár rokov viac, niekedy im musíme vypínať šport v telke, inokedy ich lanáriť od piva, kde sedia s ďalšími päťročnými kamarátmi a bavia sa o autíčkach, blonďavých dievčatkách, pukoch a loptičkách, inokedy nás dojmú, keď si, chudáci päťroční, myslia, že všetko vyriešia kvetinkou, čo odtrhli z mestského parku, keď sa nadránom potácali domov. Niekedy ich za to dokonca milujeme, keď sa dokážu hodiny hrať s dieťaťom, presne tak ako deti – bez vnímania času a pragmatických súvislostí (voda v jazere má pár stupňov a dieťa modré pery), kým my myslíme len na to, čo je dôležité na pohodlné prežitie.

Preto ma požiadal o ruku o siedmej ráno v deň mojich narodenín. Bola som v pyžame a cez karpiny v očiach som ho ani nevidela.

Jedna z typických vlastností päťročných chlapcov je, že keď majú pre vás prekvapenie, nedokážu sa dočkať toho správneho momentu, aby vám ho dali. Preto som nikdy od Jonnyho (ani od tých predošlých, lebo aj oni mali, pochopiteľne, päť rokov) nedostala narodeninový darček zabalený v peknom papieri počas romantickej večere. Darčeky dostávam vždy ráno. A keď poviem ráno, myslím ráno. Ja za ráno považujem všetko po 10.00, to, čo je predtým, je čiernočierna noc. Jonny má na to iný názor, a tak sa jeho ráno začína o siedmej. Zakaždým je to rovnako. Dvadsiateho siedmeho októbra so mnou tak ako vždy o siedmej zatrasie a povie nadšeným hlasom: „Happy Birthday!!!”, ja otvorím zalepené oči a zo všetkých síl sa snažím vyzerať prítomne a šťastne, lebo nechcem tomu päťročnému decku ublížiť. Pri posteli ma už čaká šálka čaju a Jonny má v ruke darček. Nezabalený, len v igelitke z obchodu, v ktorom ho kúpil. Väčšinou sa dá už podľa igelitky zistiť, čo dostanem. Mám celkom rada túto darčekovú rutinu. Dostávam zvyčajne nejaký horský výstroj, keďže obaja sprevádzame v Himalájach, na Vianoce zasa krásne letné šaty (trávime ich totiž tradične na pláži v Goe)... Tak to je a vždy to poteší. Tentoraz mi z originálnej North Face igelitky vytiahol páperové papučky, lebo ma vždy v horách na ubytovniach oziaba. „Nie sú trocha veľ ké?” pýtam sa, keď zbadám na podošve číslo 44, čo je po starom desiatka. Toto je napríklad ďalší z prejavov päťročnosti – kúpi o štyri čísla väčšie topánky, len aby si mohol byť istý, že nebudú malé. Rozospato ohmatám páperové papučky a s úsmevom poďakujem. Zrazu ten môj Jonny vytiahne z vrecka papier a začne mi čítať básničku k narodeninám. To už sa mi zdá trocha veľa, a tak ho slušne zastavím, či to nepočká, kým sa normálne zobudím, umyjem si zuby a vypijem si ten čaj.

A tak jedným uchom počúvam anglickú básničku, čo mi, chúďatko moje, vymyslel, a druhou polovicou mozgu ešte pospávam a snažím sa nadviazať na ten sen, čo som snívala. Básnička je o tom, ako ma miluje a ako je rád, že ma má. To je krása, počúvať to po tri a pol roku. Stále rovnako zaľúbený.

<strong>„... so would you do me the biggest honour, and accept to marry me?“</strong> (Urobila by si mi tú najväčšiu česť a vydala sa za mňa ?)

V momente som sa prebrala, skoro mi dych vyrazilo, a to už ten chlapec držal v ruke mramorovú škatuľku s prstienkom. Hodila som sa mu okolo krku, taká, aká som bola, rozospatá, neprítomná, s páperovými červenými papučkami číslo 44 položenými na perine. „Yes???” pýta sa napäto Jonny. Od prekvapenia som mu aj zabudla odpovedať. „YES!!!” vravím rozhodne a obzerám si veľmi netypický snubný prsteň. To chlapča si myslelo, že snubný prsteň má vyzerať ako obrúčka. A vediac, že nerada nosím zlato, dal mi spraviť strieborný masívny šesťgramový kolos, do ktorého dal zospodu vygravírovať naše zázračné slovíčko. Prsteň mi bol, tak ako papučky, veľ ký, ale nie príliš, a tak som bola ticho. Veď on nevedel. „A to si ma nemohol požiadať o ruku v tej peknej francúzskej reštaurácii, kde sme si na dnes rezervovali stôl?” Jonny sa na chvíľu zamyslel, či to vravím ako výčitku, alebo len ako poznámku, chvíľ ku hľadal v tej päťročnej slovnej zásobe vhodné vysvetlenie a potom povedal: „A nie je to najlepší spôsob, ako začať deň?”

Hneď v ten deň som vybehla do môjho officu v Káthmandú, zapla som internet a išla napísať rodine mail. Skôr, ako som to však stihla urobiť, čakal ma mail od sestry. „Mama bola u numerologičky a veštkyne a tá jej povedala, že sa na budúci rok budeš vydávať.” No výborne. To už, kurník, nemám právo na potešenie niekoho prekvapiť? Idem oznámiť mame, že sa ideme brať, a namiesto toho to ona oznamuje mne? Vytáčam mamino číslo, kde tá neprekvapená osoba tvrdí, že nech sa deje, čo sa deje, musíme sa brať pätnásteho, lebo tak kázala numerologička. Pôvodne sme sa chceli brať 25. 5., na naše štvrté výročie, ale ako sa tak pozerám, ani jeden deň s číslom 15 nevychádza celé leto na sobotu. „To sa mám vydávať v utorok?” pýtam sa podráždene mamy. „No a čo, numerologička povedala, že ak sa zoberiete pätnásteho, bude to šťastné manželstvo.” Mali by ste chuť riskovať a vzoprieť sa tomuto proroctvu? Dajme tomu, že sa nezoberieme pätnásteho, niečo sa stane a potom si to budem celý život vyčítať. „A aby som nezabudla, musíš si zmeniť meno. Numerologička povedala, že to tvoje meno ti nosí nešťastie. Máš si zobrať jeho priezvisko.” No tak, to ma podrž. To bude už moja piata zmena mena. V duchu sa mi vybavia všetky tie rady na polícii a matrike, všetky tie poštové kolky a vystavovanie nových kariet... Uff f... A potom neoblomní novinári, ktorí ma, aj napriek mojej urputnej snahe a byrokratickým mukám, ktoré som kvôli zmene musela podstúpiť, budú naďalej nazývať Nvotová, pretože to nie je priezvisko, je to značka, ktorá sa predáva, a prečo by o také niečo mali prísť. A ja budem mať aj naďalej priezvisko, čo mi nosí nešťastie a choroby, a zbytočné mi bude v dokladoch nové meno... Ale ako som už písala, netrúfam si to riskovať. Normálne nie som poverčivá a aj piatky trinásteho ignorujem, ale toto je už niečo viac. A tak sa budem vydávať v utorok a moje meno bude Dorota Rowett.

Zo všetkých svojich pôsobísk (Nepál, India, Slovensko, Česko, Anglicko) sme si vybrali na sobáš anglickú pobrežnú časť Cornwall. Je to miesto, kde žijú Jonnyho rodičia a kde ich každý rok na týždeň či dva navštevujeme. A je to NAJROMANTICKEJŠIE MIESTO V EURÓPE. Maličké kamenné chalúpky, tyrkysové more, dramatické útesy, drevené lavičky a na nich šedivé anglické babičky, botanické záhrady, kvety, kvety, kvety... Na svadbu ideálne miesto. Kamenný kostolík z 15. storočia, zvaný Saint Michael‘ s Church, uprostred nádherného živého kamenného mestečka Helston. Recepcia na pláži Praa Sands v surfistickom bare Sand Bar. Nuda? Nie. Konečne klasika. Bola som už raz vydatá – brala som si v lacných strieborných šatách od Číňanov, po mesačnej známosti, v lietadle punkového speváka a moja mama otvorene so sobášom nesúhlasila. Už nechcem rokenrol. Chcem biele šaty, kytičku, družičky, kostolík, rodičovské požehnanie, zlaté obrúčky a medové týždne na Maldivách. Nič z tohto som na svojej prvej svadbe nemala. Možno preto doteraz nemám pocit, že som bola vydatá. Mala som vážny dlhý vzťah, to áno, ale tá svadba mi prosto prišla iba ako super žúr. To nebolo to, o čom som snívala ako malá, na čo som v rebelských rokoch zabudla a do čoho som teraz znova dorástla. Keď už ma môj drahý požiadal tak romanticky o ruku, bolo by škoda zaklincovať to obradom v Zichyho paláci a pitkou niekde v centre Bratislavy. Jonny si sadol za počítač a napísal rodičom e-mail: „Milí rodičia, po dlhšom uvažovaní sme sa s Dorkou rozhodli, že už nechceme spolu chodiť. Dúfam, že z toho nebudete zlomení. Majte sa pekne, Jonny... (celá voľná strana). P. S.: „Rozhodli sme sa, že bude lepšie, keď sa radšej zoberieme!”

Jonnyho „fotrovci“ sa potešili a od toho momentu sme sa nemuseli o nič starať. Zo svadby sa stala ich aktivita number one. My sme si v pohode sprevádzali po zvyšok roka naše skupiny po Himalájach a Indii, kým tento zlatý pár sedemdesiatnikov dokázal nemožné.

Ak žijete niekoľ ko rokov v Ázii, naučíte sa predovšetkým lacno a predvídavo nakupovať. Všetko je minimálne o polovicu lacnejšie, niekedy aj viac. Keď idem z Nepálu do Bratislavy, vždy si vlečiem plnú tašku handier a kozmetiky, darčekov pre všetkých blízkych na celý rok, vybavím tak za pár šupov všetky Vianoce aj narodeniny. Nakúpim si tam aj šperky, aj lieky, aj topánky, jednoducho všetko, čo viem, že budem na Slovensku potrebovať. Takto to prosto je každý rok. Ale kupovať si v Nepále svadobné šaty??? Ehm. Ak ste tam niekedy boli, asi viete, že také niečo tam jednoducho nie je. Ženy sa vydávajú v tradičnom sárí červenej farby a basta. Či chudobné, alebo bohaté, kresťanské biele šaty tu jednoducho nenosia!!! Prechádzam salóny, butiky, trhy aj nákupné centrá. Nič, čo by sa na svadobné šaty čo len podobalo. Nakoniec sa uchýlim k internetu. Šaty sa dajú predsa aj objednať. Za tisíc eur pekné, za päťsto škaredé a za tristo škaredé čínske. Dumám asi štyri mesiace. Nakoniec si dva mesiace pred svadbou vytlačím z internetu obrázok ideálnych šiat a vyrazím s ním do ulíc nepálskej metropoly Káthmandú. Idem na najdrahšiu ulicu, naše miestne Champs Élysées. Je tu KFC aj Pizza Hut, aj Apple, Levis, Zara, Rolex, Swarovski, Adidas a Bentley. Po uliciach sa premávajú Nepálčanky v minisukniach (!!!), čávovci s iPhonmi, rodinky s obtlstnutými deťmi pred fastfoodom. Tu to jednoducho musí byť!!! Tu mi musia moje šaty ušiť!!! Vravím si, keď vchádzam do butiku Beautifi cation Parlour na tejto „luxusnej“ ulici. Privíta ma slečna s bezchybnou angličtinou. Ukážem jej obrázok. Prikývne. Spýta sa ma, či môže byť satén vyšívaný akože krištáľmi a akože perlami. Prikyvujem. Okolo mňa visia nádherné ligotavé šaty. Samé sárí a tuniky, ale nádherná robota. Svadobné šaty ani nič podobné tam nevidím, ale už podľa fajnového tovaru je jasné, že toto je krajčírstvo pre zazobaných. Spýtam sa na cenu a v duchu si hovorím, že do tristo eur do toho idem. Keď mi oznámi sumu, skoro mi zabehne ten mliečny čaj, ktorým vás v Nepále ponúknu úplne všade, kde sa rozhodnete ísť minúť peniaze. Iba stopäťdesiat eur??? Juchúúúúú! Saténové šaty, celý korzet ručne vyšívaný perličkami, krištálikmi a fl itrami, len za kilo a pol. Vyberám si farbu ivory, čiže slonová kosť, zaplatím preddavok a cupitám k svojej zablatenej terénnej motorke. Vyhrala som.

Kým sa šaty šijú, otočím s Jonnym trek okolo Annapurny. Prejdeme s dvanástimi klientmi dvestopäťdesiat kilometrov cez Himaláje, a keď sa vrátime, nákupy už začínajú vrcholiť. Prstene, ktoré na rozdiel od šiat nie sú vôbec lacnejšie, objednávame v kamošovom zlatníctve. Jednoduché zlaté obrúčky. Jonny hladkú a ja ligotavú. Číslo 13 a 17. Záloha, papierik a šup ho na skúšku šiat. Tie už sú povyšívané a celé sa ligocú. Akurát, že vrchná saténová časť je farby slonovej kosti a ten záclonový spodok je snehovo biely. Pýtam sa dievčiny, prečo nezafarbili sukňu tak, aby ladila k vrchu, a ona mi odpovedá, že keď tak spravili, vyzeralo to ako špinavé. Tak ju požiadam rázne, aby to skúsili ešte raz, že predsa nebudem mať dvojfarebné šaty. Prikyvuje, prikyvuje, a tento typ prikyvovania poznám. Vídať ho najmä tu v Ázii. Prikyvujú vám a vy vidíte, že oni už teraz vedia, že sa to nepodarí. Ale pravdu nepovedia, a tak aspoň jej odhalenie oddialia prikyvovaním. Otočím ešte jeden zájazd, odpravím ďalšiu skupinku, a keď nedočkavo parkujem na tej drahej ulici, už mám predtuchu. Ja prosto viem, že to „poserú“.

Vyjdem hore po schodoch a... šaty sú žlté!!!! Vrch je aj naďalej farby slonovej kosti, ale záclonová sukňa je „šťankovo“ žltá. Nie citrónovo žltá, nie narcisovo alebo povedzme kuriatkovo žltá, je normálne „šťankovo“ žltá, inak sa tá farba opísať nedá. Je mi do revu. Dievčinka to vidí a všetci sa tam okolo mňa motajú a pýtajú sa, ako chcem závoj a či si dám čaj a čo si k šatám obujem... A ja len opakujem, že kým nedostanem vrch aj spodok v jednej farbe, a to vo farbe slonovej kosti, jednoducho tie šaty nekúpim. Mám týždeň do odchodu z Nepálu a dva týždne do svadby. Vypotácam sa sklamaná z butiku, nasadnem na motorku a prebíjam sa dopravou k zlatníctvu po prstene. Pred očami mám stále tú odpornú žltú farbu. Fuj. Mašina sa mi v zápche prehrieva, popálim si lýtko o motor a len-len že stihnem zaparkovať pred zlatníctvom skôr, ako vyhorí motor. V zlatníctve je tlačenica. V Nepále sa zlato kupuje vo veľkom, aj tá najchudobnejšia bedač si na svadbu kúpi zlato aspoň za tisíc eur. Je to investícia na celý život, ktorá sa v časoch úplného „prúseru“ prípadne môže predať. Vysvetľujem, že som ako vždy stratila lístoček (či sú to fotky, šaty, oprava hodiniek alebo obrúčky, lístočky zásadne strácam...), zlatník kývne, že ma spoznáva, a podá mi škatuľ ky s prsteňmi. Vyzerajú nádherne. A sú žlté. Hneď si spomeniem na šaty. Môj prsteň sedí ako uliaty, ale ako tak pozerám na Jonnyho prsteň, je takej istej veľ kosti ako môj! „Oh, I am so sorry, madam!” hanblivo prizná zlatník, keď sa pozrie do svojho lístočka (on ho našťastie nestratil) a zisťuje, že sme fakt objednali číslo 17. Mám si vraj prísť vyzdvihnúť prstene zajtra. A tak prichádzam domov naprázdno. Bez šiat a bez prsteňov. Do toho sa od svojho adoptívneho otca dozviem, že na svadbu nemôže prísť, lebo ho nepustia kvôli premiére z divadla. Prerevem celý večer a potom ešte jeden deň, nezabudnem sa pritom patrične ľutovať, že ja úbohá polosirota, ktorej otec sa o ňu najprv nestaral a potom umrel, ja úbohá polosirota budem mať „šťankové“ šaty a k oltáru pôjdem sama!!!! Och!!!

V noci ma mátajú sny, že som si prišla po šaty a boli úplne hnedé. Hnedé ako veď viete čo. Ešteže aspoň Jonnyho nepálsky oblek zo salónu Tip Top Tailor dopadol dobre. Za osemdesiat eur mu spravili celkom slušný kus. Cestou do salónu sa zastavím u zubára, aby mi nasadil mojich nových deväť umelých keramických zubov.

Opäť za babku, tristošesťdesiat eur za deväť zubov v mostíkoch. Konečne aspoň nie som štrbavá. Neviem, ako to dokázali, ale tentoraz, na tretí pokus tú farbu šiat konečne trafi li. Ivory. Slonová kosť. Hore aj dole. Satén aj záclona. Kamene a fl itre sa blyštia. Sú to defi nitívne úplne najkrajšie šaty, aké som kedy videla. Zabalia mi ich do obalu, zavesím si ich na riadidlá a pálim domov baliť. Jonny medzitým vyzdvihol obrúčky, ktoré majú konečne správnu veľ kosť. Boh je pri nás. Zajtra letíme.

„Myslíš, že tieto ruže budú ladiť k tým družičkovským šatám?” pýta sa ma Jill, Jonnyho mama. „Jasné,” vravím už po stý raz. „Ale stále neviem, či dať tú vrchnú časť torty na podstavec, alebo nie,” lamentuje táto čulá sedemdesiatnička. „To je predsa jedno. Veď je to torta a nakoniec ju aj tak zjeme,” vravím a v duchu sa smejem nad všetkými tými stresmi. Prišli sme si sem z Himalájí, so svojimi lacnými šatami a prsteňmi a tu panuje panika. Aký marcipán na tortu, aké kvety do kytičiek, aké stuhy do kostola na ozdobenie lavíc. Nič pre mňa. Mne je to v podstate aj tak jedno. Kvety ako kvety. Kvety sú vždy krásne, to je jedno ktoré. Jill tento môj pokoj miestami až vytáča. Ako mi môže byť jedno, aká stužka bude omotaná okolo podstavca na torte? Počas tých desiatich dní príprav sme s Jonnym nespravili vôbec nič. Len sme jedli a spali a na všetko pritakávali. Usúdila som, že lepšie je pritakávať, ako hovoriť, že to je predsa nestresuj sa toľko“, lebo to ju vystresuje ešte viac. Má dvoch synov, ten starší chce ostať slobodným samotárom a žije v karavane a ten mladší sa práve žení. Vždy chcela dcéru. A tak si ma svojím spôsobom adoptovala. Niekedy mi aj povie dcérenka. Môj tatino síce nepríde, ani jeden, ani druhý, ale príde mi tretí. Ja som také dievča viacerých otcov. K oltáru ma povedie môj dlhoročný psychiater a najlepší kamarát Vladko. Už keď mi krstil moju knihu Fulmaya, niektorí ľudia nechápavo kývali hlavou, že prečo jej to krstí jej psychiater. Toto už hádam nebude komentovať nikto. Neviem kto, ak nie on. On počúval roky všetky moje bolesti a na každú mal teplé slovo. Neviem kto, ak nie on by ma mal viesť k oltáru. A tak sme vystúpili z prenajatého starého volkswagenu – karavanu, v ktorom sa moja mama od dojatia rozplakala, ja v krémovo bielych šatách, družičky v krikľavo žltých, závoj mi vial, Vladkovi viali dlhé šedivé vlasy a vetvy stromov sa prehýbali vo vetre. Pred kostolom nás čakali všetci priatelia a rodina. Spolu s farárom a družičkami sme pomaly kráčali po červenom koberci v uličke kostola. Organista hral – tam, tam-ta-dám, tam, tam-tadám a mne od šťastia trhalo kútikmi: „Jéj, veď ja som nevesta!!!!“ uvedomila som si.

Pri oltári ma čakal krásny modrooký Angličan s vlnitými vlasmi. Môj manžel. Má síce iba päť rôčkov a šibalský pohľad, manželský sľub však predniesol s takou vážnosťou, až sa mi zatočila hlava. „Vyzeráš úžasne,” zašepkal popod nos a mrkol na mňa. Z kostola sa ozvalo veľ kolepé zvonobitie. Také, ako na začiatku skladby Division Bell od Pink Floyd.

Denník nevesty: Dorota Nvotová o svojej druhej svadbe

Výber pre vás

Denník nevesty: Dorota Nvotová o svojej druhej svadbe

Súvisiace články

Dorota Nvotová: Romantika? Priateľ, čo rúbe drevo

Svadba Nvotovej: Foto z kostola, kde povedala YES

Dorota Nvotová: Vysnívané medové týždne na Maldivách

Výber pre vás