Lekári sú vám súdení. Hráte ich pred kamerami, na javisku i doma máte dvoch doktorov. Trúfali by ste si asistovať pri ozajstnom zákroku?

Asistovať môžem akurát pri televíznom zákroku, pri skutočnom nie. Som rád, že som si už mohol vyskúšať viacerých špecialistov. Dokonca som mal možnosť byť na operačke za prítomnosti pána primára.

Vďaka týmto úlohám sa dozviem aj také informácie, ktoré bežný smrteľník nevie. Ale pred medicínou mám veľkú úctu. Manželka i syn sú lekári. Z praktického hľadiska je dobré mať doma doktorov. Našťastie, prehnanej starostlivosti sa bránim a oni sú v tomto smere triezvi.

Ako sa zatvárili rodičia manželky, keď do lekárskej rodiny priviedla herca?

Určite s tým chvíľu mali problém, lebo herecké povolanie je špecifické. Keby som mal dcéru a mal by som mať zaťa herca, tiež by som pár hodín uvažoval nad tým, či je to dobré. Profesia je v živote dvoch ľudí dôležitá, ale najdôležitejší je vzťah.

V rodine ste sa stali hercom iba vy.

Áno, ale nebol som v tom smere čiernou ovcou. Mama totiž mala veľmi rada hudbu, najmä operu. Pravidelne ma brávala na operné vystúpenia. Pre mňa, pre chlapca, bol tento svet nedosiahnuteľný. Chcela, aby som bol huslistom, tak ma prihlásila na husle.

Otec ma zobral k učiteľovi, a keď som mu ukázal ruky, povedal, aby ma dal radšej na plávanie. Mal som ich príliš veľké.

Okrem plávania vás zaujal i basketbal. Prečo sa z vás nestal športovec?

Lebo tréner na basketbale mi dal podmienku, buď budem pravidelne chodiť na tréningy, alebo budem chodiť do rozhlasu. Často som na tréningoch chýbal, lebo som dva-až trikrát do týždňa chodil do dramatického krúžku k pani Koštialovej a aj do rozhlasu.

Veľmi ma to bavilo, bolo to opradené rúškom tajomstva, vnútorne ma to napĺňalo. V rozhlase som sa stretával s umelcami ako pán Chudík, Mikuláš Huba, pani Meličková a iní, ktorí pre mňa veľa znamenali. Byť v ich prítomnosti bolo niečo úžasné. Dozvedal som sa od nich veci, ktoré by mi nikto nepovedal. Zažil som aj prvé televízne vysielanie na Kamzíku. Rodičia boli na mňa pyšní, keď ma počuli v rozhlase alebo videli v televízii.

Rodičom ste teda robili veľkú radosť. Mali s vami aj starosti?

Rodičia sa na mňa hnevali za neskoré príchody do školy. Býval som totiž tri minúty od školy, ale keď som mal čitateľské obdobie, niekedy som nestihol presne dobehnúť na vyučovanie. Vyrastal som v období, keď sme zažívali fenomén dvor. Boli to nádherné časy. Neboli drogy. Maximálne na nás číhala cigareta, ktorú niekto z detí potiahol svojim rodičom, a vyfajčili sme ju potajomky v pivnici. Neskôr, keď sme chodievali šibať na Veľkonočný pondelok, z času na čas sme si dali viac vaječného koňaku.

Pamätám si na milú príhodu, keď som mal asi päť rokov. Rodičia mali v podnájme študenta architektúry, ktorý pracoval na diplomovke. Večer pred jej odovzdaním si ju prilepil na stôl a ja som mu ju podľa nakreslených čiar rozstrihal. Nedalo sa s tým už nič urobiť. Zobral ju aj tak do školy pred komisiu a vyrozprával im, čo sa stalo. Uznali mu to. Prednedávnom ma na ulici zastavila pani, ktorá sa predstavila ako jeho manželka.

Držala nad vami ochrannú ruku aj staršia sestra?

Mali sme krásny vzťah, ona si ma piplala, dávala na mňa pozor, venovala sa mi. Nebyť jej, nebol by som ani ja. Do okna písala lístočky a prosila, aby mohla mať bračeka. Medzi nami bol šesťročný vekový rozdiel.

Keď som bol v tínedžerskom veku, veľmi sa o mňa bála. Mali sme sa neuveriteľne radi. Tešila sa z každého môjho úspechu. Bola úžasná.

Vaši synovia sa nevybrali hereckou cestou. Myslíte, že budete mať nasledovníkov vo vnúčatách?

Neviem, ale už začínajú vystrkovať rožky. Zuzka má päť, Hanka dva a Dávidko štyri roky. Sú veľmi aktívne. Minule sa ma štvorročný Dávidko pýtal, či je nekonečno viac ako 1864. Nevideli ma ešte hrať v divadle, ale v televízii už áno.

Vnuk vtedy stál pri mne a čudoval sa, ako môžem byť v televízii a zároveň pri ňom. Manželka zaviedla taký zvyk, že okrem víkendov k nám chodia vždy v utorok a vo štvrtok. Najradšej majú, keď zavesím hojdačku medzi dvere, ja cvičím na stacionárnom bicykli a zároveň ich hojdám. Vtedy preberieme všetko možné.

Ako starí rodičia si vnúčatá užívame inak ako vlastné deti. Nemáme takú zodpovednosť. Manželka mi vždy hovorila, že správny chlap má prvú dcéru a potom syna. Nám sa dievčatko mať nepodarilo, takže aspoň synovia nám to vynahradili.

Pôsobíte dojmom vyrovnaného a pokojného človeka. Je dôležitý charakter herca pri stvárnení postáv?

Nebol som stále taký vyrovnaný. Prišlo to vekom a skúsenosťami. Rád hrám dramatické a vypäté situácie, do ktorých sa človek môže vnoriť a emotívne ich naplniť. Moja povaha mi v tom pomáha. Herectvo ponúka silnú vnútornú emóciu a možnosť prežiť na javisku čosi, čo v živote možno neprežijete. Vďaka svojmu povolaniu môžem zažiť a spoznať seba v takých situáciách, do ktorých by som sa inak nedostal.

Doktor Slávik z Ordinácie: Nebol som stále taký vyrovnaný

Výber pre vás