Nebudem vám radiť, ako sa vybrať s plecniakom na chrbte pokoriť panenské miesta, nedotknuté cestovným ruchom. Ak ste však zvedavé, ako funguje salón krásy na mieste, kde by ste ho nečakali, prekvapím vás.

Salónu v Nepále neodolám

Doma nepatrím medzi tých, čo by vysedávali u kozmetičky, ale v Nepále nikdy neodolám. Mám totiž rada, keď sa so mnou niekto piple. Česanie vlasov, masírovanie, alebo len také šmatlanie po chrbátiku. Hneď vedľa môjho domu v Káthmandú si jedna sympatická mladá dievčina otvorila beauty salón.

Najprv som nevedela, o čo ide, pretože vývesná ceduľa bola napísaná nepálskou abecedou. Keď som vošla dnu, zbadala som len obyčajný kozmetický obchodík, kde predávajú čačky-mačky pre Nepálky, hrebene, laky na nechty, krémy na zosvetlenie pokožky a vyčačkané gumené šľapky. Čo však bolo na tomto obchodíku iné, bol biely záves, ktorý oddeľoval obchod od... salónu krásy.

Skrášľovanie po nepálsky

Spoza závesu sa ozýval ženský džavot, smiech a občasné jajkanie. Nepatrím medzi slušných odkašliavačov, a tak som záves rovno odhrnula, aj keď som vôbec netušila, čo ma čaká. Dve veľké zrkadlá, nahnuté a nastavené naproti sebe, tri Nepálky, sediace na lavičke, dve z toho s deťmi a jedna na stoličke. Práve nad ňou sa nakláňala kozmetička s niťou v rukách a trhala jej obočie. Obeť ochkala a tie ostatné trkotali spolu s kozmetičkou. Posadila som sa do radu na lavičku, veď prečo neskúsiť skrášľovanie na nepálsky spôsob?

Kým som prišla na rad, popreberali baby všetko možné. Chlapov, decká, varenie. Netušiac, že im rozumiem. Vrátane klasického „bože, aká je len chudá“ alebo „aká je bielučká, keby som ja mohla byť takáto bledá“, prípadne, „ale má čierne vlasy, to je zvláštne, nebývajú tieto biele skôr blondíny?“

Identický repertoár počúvam, odkedy v Nepále žijem, a tak som im radšej rýchlo po nepálsky odpovedala (kým sa neprerieknu niečím horším), že si vlasy načierno farbím a že inak ich mám bledučko hnedé. Padli im sánky, chvíľu komentovali moju nepálčinu, a potom sa ma začali vypytovať. Odkiaľ som, plus tradičné časopriestorovo rodinné otázky.

Fakt, že mám vlastne troch rodičov a každý z nich je rozvedený, a dokopy nás je 9 detí, ktoré sa všetky medzi sebou nepoznajú, a patria dokopy 5 ženám a 4 mužom, radšej v Nepále takticky zatajujem. A fakt, že ja sama som rozvedená, žijem s frajerom, spávame v jednej (!) posteli, a pritom nie sme zobratí – radšej tiež. A veru aj fakt, že mám 27 rokov a žiadne deti. Môj „backround“, teda pomery, nie sú jednoducho vhodné pre túto kultúru a načo im aj kaziť vzdušné zámky...

Domácich dokážem dostatočne zabaviť už samotnou informáciou, že moje nepálske meno je Fulmaya, čo v preklade znamená kvet lásky. Uf. Tento príbeh si radšej nechajme na inokedy.

Čo boh spojil, Nepálec nerozdelí

Drvivá väčšina tunajších žien má tzv. „arranged marriage“, aranžované manželstvo dohodnuté rodičmi. Svojho ženícha teda často vidia prvýkrát až na svadbe. Skutočne. Ono to nie je úplne zlé, pokiaľ človek nie je zaľúbený do niekoho iného. Takto totiž dostanú šancu aj úplne ohyzdné ženy aj muži. Mnohokrát vidíte párik, ktorý by príroda v žiadnom prípade dokopy nedala. Ale párik už bol spojený, rodiny a pozemky zlúčené a ich povinnosťou je plodiť a vydržať. Niekedy s utrpením, ale, čuduj sa svete, väčšinou s porozumením a rešpektom. A niekedy dokonca aj, nebojím sa povedať, s láskou!

Moja suseda mi napríklad včera povedala, že ona tiež videla manžela až na svadbe, a keď videla moju reakciu, ktorú by som zaradila medzi tie, keď neviete, či sa zasmiať, alebo zaplakať, jej manžel (po desiatich rokoch manželstva) k tomu dodal: „Boh nás takto spojil.“ A obaja sa na seba romanticky usmiali.

Biela – najkrajšia z najkrajších

Som na rade. Au!!!!!!! Prvé obočie. Snažím sa myslieť radšej na zubára. Zaberá to. Prečo to nebolí, keď si to trhám sama? Za päť minút sme hotové a, pozerajúc do toho ocapkaného zrkadla, musím uznať, že to za tú bolesť stálo. Prečo si to sama neviem tak pekne vytrhať? Spoza chrbta cítim pohľady žien, ktoré sa tu, kým som bola v agónii, rozmnožili a prišli si pozrieť Fulmayu s čiernymi vlasmi.

V Nepále sa každá dievčina snaží vlasy zosvetliť na obľúbený odtieň burgundy, čo je bordová. Táto farba sa vyrába na báze heny a je neuveriteľne žiarivá. Pleť si dievčatá masovo zosvetľujú peroxidom. Všade v týchto salónoch dostanete zosvetľujúcu mastičku, o ktorej som si roky myslela, že slúži na odfarbovanie nežiaduceho ochlpenia. Normálny peroxid s amoniakom v malej koncentrácii. Nanášajú si to na 10 minút na tvár, poriadne ich to vyštípe a potom sú o dva odtiene bledšie (ale s odpornými fľakmi). K tomu používajú ešte doplnkové kozmetické výrobky s označením „whitening“, teda vybieľujúce.

Či už je to krém proti vráskam, telové mlieko, alebo dokonca aj dezodorant, tu sa nepredá nič, ak tam nie je napísané whitening. A nemyslite si, že sa to začína a končí pri dospelých. Whitening sa používa aj na chúdence deti. Natierajú ich tými chemikáliami, len aby vyzerali, že sú ako my. Okrem toho tu panuje ešte jeden zvláštny rodičovský zvyk – maľovať deťom oči načierno. Normálne im očká obkreslia čiernou linkou, takže potom vyzerajú mierne strašidelne, ako hororové bábiky.

Keď som sa nedávno na dovolenke v Indii opálila a ukázala som im, že už som skoro ako ony, začali sa na mne opäť smiať. Keď som tu, svoje opálenie si naozaj vedome pestujem, aby som splynula s davom. Lepšie sa mi zjednávajú ceny na trhu. A im to nejde do hlavy – beloška, čo sa zámerne opaľuje a farbí si vlasy načierno, aby vyzerala ako Nepálka. Väčšinou mi to spolu s mojím nepálskym menom rýchlo zabezpečí veľa kamarátov. Aj uprostred prepchatého beauty salónu za bielym závesom.

Fulmaya s havraními vlasmi

Od prvej návštevy chodím do môjho salóna každý mesiac. Na obočie, hornú peru, farbenie vlasov henou načierno (na čom sa domáce strašne smejú), masáž tváre, píling, masku, naparovanie, vytláčanie a čistenie. Všetko toto stojí dokopy dva a pol eura. Jasné, že to nerobím len kvôli svojej vizáži. Vždy si odnesiem nejaké zážitky. Občas prídu staré babky, ktoré sprevádzajú dcéry a vnučky, a okukávajú ma ako mimozemšťana. Sedia tam, šíria čudné vône, občas si odgrgnú a smejú sa mi do tváre. Napríklad minule, bola tam jedna žena, ktorá ma ešte nepoznala (moja štvrť v Káthmandú je ako dedina, každý každého pozná).

Zapozerala sa na mňa a spýtala sa kozmetičky, opäť netušiac, že rozumiem, či mi muž nakázal, aby som prišla. Musela som sa zasmiať a uvedomila som si, že to bude asi skutočný dôvod, prečo je tu vždy plno. Zarastené Nepálky, všetkými vetrami ošľahané, od role ufúľané, navyše k sobášu donútené, nepôsobia asi na mužov veľmi sexi, hlavne po tridsiatke, keď nezadržateľne priberajú. A tak, šup s nimi do salóna.

Len taká depilácia obočia urobí divy – a len za 15 rupií!!! (5 niekdajších slovenských korún, dámy). Neznáma žena však ešte nevystrieľala všetky tromfy. „Počula som, že tu žije nejaká Fulmaya, biela, ale s čiernymi vlasmi, úplne havraními, ako my. Že vraj pomáha v detskom domove, dalbhat (miestne jedlo) je rukami tak ako my a žije tu neďaleko s mužom.“ Keď sa pani konečne priznám k svojej identite, nie menej slávnej ako tej na Slovensku, celá sa rozžiari a začne mi o mne rozprávať. Ako tu už tri roky žijem vo svojom domčeku, s priateľom Jonnym, Angličanom, ako mám rada pani puri (také chrumky plnené štipľavinou, čo robia na ulici), ako je super, že pomáham deťom, a tak ďalej...

Spýtavo pozerám na kozmetičku, s ktorou sme si za tie roky už úplne sadli, a ona sa tiež smeje a krúti hlavou, ako sa tu klebety dokážu šíriť raketovou rýchlosťou. Moja kozmetička robila, mimochodom, niekoľko rokov kaderníčku v Číne, a tak ju tu majú všetci zaradenú ako tú, čo už bola „vonku“ a všetko vie. Počas depilácie nám rozpráva o tom, ako v Číne vôbec nemajú výpadky prúdu, ako sa tam ženy dávajú strihať, čo tam jedia a akých majú chlapov. Kým mi dokončí masku, vypadne zasa prúd (takto pred monzúnmi sú výpadky aj na 15 hodín denne), takže z naparovania dnes nebude nič. Sedíme tam v tme a teta klebetnica sa smeje, že čo už, v Nepále predsa nič nefunguje.

Na očiach mám vatové tampóny namočené do vody z ruží a tvár mi zdobí už piata vrstva nejakej hnedej gebuziny. Spoza bieleho závesu ešte presakuje trochu svetla a k večeru je už cítiť aj opekané klobásky, žiaľ, neúdené, ktoré jedna mladá rodinka pečie každý večer na hlavnej ulici. Kozmetička žmýka použitú špongiu v lavóre s vodou, lebo v salóne nemá zavedený vodovod. Keď mi ju dá na tvár, cítim vlhký handrový smrad, ale je mi hlúpe niečo jej hovoriť.

Odchádzam zo salóna potme, s farbou na hlave. Zmývam si ju, pochopiteľne, až doma. Tá pani mala pravdu, v Nepále skoro nič nefunguje. A ošumelý kozmetický salón určite nepatrí medzi turistické lákadlá. Ale každodenný život v malej dedinke vo veľkom meste vie spestriť krásne. Aj s fúzatými babkami, smradľavou špongiou a deťmi, čo vždy zacapkajú zrkadlo.

Dorota Nvotová: Občas ma babky okukávajú ako mimozemšťana

Výber pre vás

Dorota Nvotová: Občas ma babky okukávajú ako mimozemšťana

Súvisiace články

Dcéra Anny Šiškovej Dorota: Stala sa svedkom hrozného nešťastia!

Dorota Nvotová aj o svojich láskach: Dvaja blázni spolu nemôžu žiť

Výber pre vás