Po jednej z hádok s otcom našla maminku ležať na zemi v bezvedomí. Po rozvode rodičov ju úrady so sestrou zverili do detského domova. Až po roku, po veľkom boji, ich vrátili babičke. Jej manželstvo malo byť iné. Dúfala v to, keď sa vydávala za herca Oldřicha Kaisera.

„Viem, že keby som bola od začiatku múdra ako teraz, tak by naše manželstvo vyzeralo inak. Nežiarlila by som, netrápila sa, nerobila scény.“

Moje najmilšie, vždy spomínam len na to krásne. Ako som bola prvýkrát zamilovaná. Už v tretej triede. Blondiačik so zelenými očami ani vo sne netušil, že som mala koncoročné foto triedy pri posteli. Bolo to vlastne fajn, veď desaťroční chlapci prejavovali lásku dievčatám tým, že im pozerali pod sukne. A tak Pavlíček Trnka zišiel z očí... Prišiel Daniel z 9. B. Snívalo sa mi o ňom, no keď som ho uvidela, začervenela som sa a utiekla. Posledný deň na základnej škole som preplakala. Už ho neuvidím... Smútila som ešte rok na gymnáziu. Aj druhý. „Prečo mu nezavoláš?“ ťukala si na čelo kamarátka. Vidíš, to je pravda! Nesmelo som do telefónu začala: Tu je známa neznáma. Nikdy som ti to nepovedala, ale bola som do teba veľmi zamilovaná... Hneď ma prerušil – Ježišmária, kto si? To ti práve nepoviem – chcela som si zachovať tajomnosť. A tak som mu volala dvakrát do týždňa. Až sa takmer zúfalo spýtal – To mi naozaj nikdy nepovieš, kto si? Sľúbila som, že ho pozvem na svoje predstavenie – tam ma určite spoznáš. Na druhý deň som sa však postavila v mliekarni do radu a kto predo mnou nestál? Daniel. Znova som utiekla ako malé dievčatko, hoci som už mala sedemnásť. Štrnásť dní som zbierala odvahu zdvihnúť slúchadlo. No on hneď vykríkol – Ááá, ja už viem, kto si. O desať minút by som ťa počkal pred domom. Nechcela by si ísť na prechádzku? Bol máj a bozkávali sme sa pod rozkvitnutou čerešňou...

A potom som sa zaľúbila tretíkrát. Nad zemiakovou polievkou. Oldíka Kaisera mi osud poslal do cesty, aby mi vrátil všetku lásku, ktorá mi chýbala. On vedel veľmi ľúbiť. Ľudí okolo seba, aj život. Nečakala som, že muž, ktorý pred kamerou na počkanie zahrá mlynček na kávu, vzápätí šialenú ženskú a hneď nato jaštericu, zrazu zvážnie. A bude manželom ako z červenej knižnice. Ostatní to asi čakali. Tak som počúvala, aj to, čo som nechcela. Oldík bol chlapec otvorený a čistý. Taký aj zostal. Boli sme dvaja naivní, ktorí zasadili spolu veľa stromov, postavili dom, vychovali dcéru a zažili spolu kopu krásnych vecí. A veci, ktoré boleli? Možno nemuseli byť také, keby sme boli rozumnejší. Viem, že keby som bola od začiatku múdra ako teraz, tak by naše manželstvo vyzeralo úplne inak. Nežiarlila by som, netrápila sa, nerobila scény. Nechala by som všetko plynúť a len ho mala rada. A verila, že on má rád mňa. Lebo mal. Napriek alkoholu, odchodom, neverám.

Rozhodnúť sa pre rozvod bolelo, dvadsaťpäť rokov je dlhý čas. Ale keď som spravila ten krok, bolo to oslobodenie. Myslím, že už to pochopil aj Oldík. Už mi to nevyčíta. Naše priateľstvo je lepšie ako búrlivé manželstvo. Prišli však aj chvíle, keď som bola zúfalá. Vtedy ma Květulinka Fialová vodila ku kartárkam. Hneď prvá nám povedala, že umrieme a všetci okolo nás tiež. Tak sme sa pratali z toho jej podzemného bytu. Květa bola bledá, ja som plakala. Chlácholivo sa na mňa pozrela – Zajtra zavolám inej, neboj sa, tá bude optimistickejšia. A bola. Maľovať si do budúcnosti niečo zlé nemá význam. Takže ja tam vidím len jas, slnko, jar a kvety. A keď sa pozriem späť? Na to, čo bolo zlé, sa nedívam.

Dôverne o láske s Naďou Konvalikovou

Výber pre vás