Na prvý pohľad sú veľmi podobné, no ony tvrdia, že každá z nich je úplne iná. Mama Emma (58) a dcéra Ema (33) Tekelyové mali vždy kamarátsky vzťah. Rozoberajú spolu všetko, chodia von so psami, pečú a toto leto aj spolu dovolenkujú.

Je to taká tradícia, že aspoň jednu dovolenku ročne trávite spolu?

Emma: Tým, že dcéra je už vydatá a býva vo vlastnom dome, spoločné dovolenky sú skôr náhodou. Ale keďže spolu dobre vychádzame, občas si naplánujeme spoločný oddych. Teraz sme boli na chalupe a chystáme sa spolu aj do Chorvátska. Ema: Chalupa nie je naša, je mojich svokrovcov. Emma: To nemusíš všetko povedať. Budem ťa musieť trošku korigovať. Ona je taká úprimná, že by aj adresu hneď prezradila. (smiech)

Ema: V podstate áno. Mňa bavia aktívne dovolenky, kde si môžeme obzrieť prostredie, navštíviť pamiatky. Emma: Emka študovala dejiny umenia, a preto celú rodinu núti obzrieť si všetky zámky, hrady, kaplnky a parky na okolí. Aj keď sme boli napríklad v Hannoveri pri inej príležitosti a vonku bolo osem stupňov pod nulou, museli sme sa zastaviť aj v historických barokových záhradách. Na chalupe som sa musela proti svojej vôli vyškriabať na múrik a dve hodiny oberať maliny, lebo vraj boli bio. Manžel chce zasa všade navštíviť všetky štadióny. A ja sa len podriaďujem. (smiech) Môj otec, ktorý bol inak veľmi prísny, vždy prízvukoval, že človek by mal každý deň vykonať niečo užitočné a niečo, čo ho obohatí. Nemal by celý deň len vegetiť, hoci je na dovolenke. Ema: Obávam sa, že týmto som poznačená aj ja.

Emma: Bol náročný vo všetkom. Ema: To poznám. Emma: Musela som domov nosiť len jednotky. Keď to bola horšia známka, vždy sa pýtal prečo. Stále mi opakoval: „Keby som videl, že ti to nejde, tak ťa netrápim. Ale ty na to máš.“ Nikdy nekričal, ale vedel to povedať tak, že som hneď mala pocit, že musím byť lepšia a lepšia. Keď som vyhrala konkurz na hlásateľku, vybrali ma spomedzi tritisíc dievčat, bol to pre mňa obrovský úspech, a on povedal: „Ty máš na viac, ako si len pudrovať nos.“ Keď som vydala prvú knihu, konečne bol šťastný, až mu slza vyšla a povedal: „Na toto som čakal.“ Napriek tomu, že bol prísny, mala som ho nesmierne rada. Dnes som rada, že taký bol. Tým mi len nastavoval latku vyššie a to si nesiem celým životom.

Boli ste náročná aj vy na svoju dcéru?

Emma: Áno. Emka bola napríklad jedna z prvých Sloveniek, ktoré v štrnástich začali študovať vo Viedni. Začiatky boli veľmi ťažké. Rakúske deti sa na ňu i jej slovenské spolužiačky dívali zvrchu. Tým, že ešte nemali takú dobrú nemčinu, ponižovali ich. Snažila som sa ju podporiť a podržať. Trvalo to dovtedy, kým raz s triedou neprišli na výlet do Bratislavy. Ema: Išli sme na Bratislavský hrad, a keď spolužiaci uvideli Petržalku, povedali, že je to ako New York a všetci si ju fotili. (smiech) Vtedy sa to prelomilo. Emma: Mohla som jej povedať, že nemusí chodiť do tej školy, dáme ju do slovenskej, ale videla som v tom neuveriteľnú možnosť spoznať inú kultúru a naučiť sa jazyk. Nakoniec sa jej tam zapáčilo natoľko, že aj vysokú školu absolvovala vo Viedni. Obdivujem ju, že za tie roky ani raz nepovedala, že tam už nepôjde.

Ako vidíte výchovu rodičov vy? Kto viac rozmaznával a kto viac vychovával?

Ema: Otec ma rozmaznával, ale nikdy nezabudol povedať: „Bez jednotky domov nechoď!“ Mama bola prísnejšia, bolo to však v rámci normy. Rodičia so mnou nemali veľké starosti. Neflámovala som, nepotulovala som sa, nič som nezatajovala. Môj najväčší úlet bol, keď som vyznávala skupinu Depeche Mode, obliekala som si len čierne veci. Emma: A odpadla na ich koncerte. My s mužom sme sa to dozvedeli až o desať rokov neskôr.

Ema, vy ste jedináčik. Nebolo vám v detstve smutno?

Ema: Bolo. Vždy som chcela mať staršieho brata, ale to nebolo možné. Emma: Smutno jej bolo len dovtedy, kým sme jej nezačali rozprávať o tom, že keby mala súrodenca, musela by sa s ním o všetko deliť. Vtedy povedala: „Tak to nie.“ (smiech)

Vidíte sa vo svojej dcére? Ste podobné nielen navonok, ale i povahovo?

Ema: Hmmm, myslím, že mám úplne inú povahu. Som viac otvorená k ľuďom. Emma: Dcére vďačím za to, že ma naučila ľuďom dôverovať. Kedysi som si držala veľký odstup od cudzích, lebo som sa párkrát veľmi sklamala. Na nej som však videla, aká je družná, kamarátska, ako slniečko. „Odkukávam“ to od nej. Ema: Keď mi je niekto sympatický, som až veľmi úprimná. Emma: Presne ako na začiatku rozhovoru. Prezradila by aj adresu tej chalupy, kde sme dovolenkovali. (smiech) Emka je tiež človek, ktorý robí veľa vecí naraz. Ja sa musím sústrediť len na jednu a poriadne.

Sústredili ste sa aj na to, aby vaše vzťahy boli vždy otvorené? „Kecali“ ste dcére do vzťahov?

Emma: Kým študovala vo Viedni, veľa chlapcov doma nepredstavila. Ani som z nej veľa nevypáčila. Bola strohá. Podľa toho, ako sa zatvárila, vedela som, či má dotyčný šancu, alebo nie. Až odrazu sa zjavil Martin, jej manžel, a ten už začal k nám chodiť a hovoril mi teta. Mne aj mužovi sa pozdával, ale bol až príliš smelý. Povedala som, že ho treba preťuknúť, aby sa nesklamala.

Emma: Veľmi. Niekedy ma dokonca hnevá, že je ku mne až príliš kamarátsky. Správa sa ku mne ako k seberovnej, čo by mi malo v podstate lichotiť. Vždy som túžila po synovi. A takto som ho získala. Keď som bola tehotná, gynekologička ma presviedčala, že to bude chlapec. Mal to byť Filip.Dnes by som však dcéru nevymenila za nič. Je to najlepšia dcéra na svete. Ema: To si myslí každá mama o svojej dcére. Emma: Ja však ešte viac. Ale čím je staršia, tým je drzejšia. (smiech)

Emma: Ja nie som drzá. Len som sa naučila obhájiť si svoje. Veľmi ma teší, že aj Emka to už vie.

Ema: Fúúúúha... Emma: Odskočím si? (smiech) Ema: Keď som ešte chodila do školy, bolo mi jedno, že som nebola najlepšia v triede. Neskôr som sa už zaťala. Ambicióznosť je nevkusné slovo. Myslím, že mám po mame pracovitosť. Keď sa pre niečo rozhodnem, robím to s absolútnym nadšením. A mám po nej aj súdnosť. Za istú hranicu už nejdem. Emma: Neznášam slovo ambiciózna, lebo pre mňa znamená, že niekto si ide za svojím aj cez mŕtvoly. A to nie je môj prípad. Ja som skôr strašne pracovitá. To mám po otcovi. Odsudzoval lenivosť, povrchnosť a ľudskú nedôstojnosť. Učil ma trpezlivosti, puntičkárstvu a začaté vždy dokončiť do konca.

Ste pracovitá a puntičkárska aj čo sa týka domácnosti?

Emma: Celý život si si upratovala izbu a nikdy si ju nemala upratanú, však? Ema: Pamätám si, ako som musela vysávať, utierať prach v izbe a potom ma prišiel otec skontrolovať. Rukou prešiel po poličke, ktorá bola najvyššie, a prach tam stále bol. (smiech) Emma: Myslím, že v tomto som úplne zdravý človek. Mám rada čisto a poriadok. Nie sterilitu. Ema: Ale mám po tebe jednu „úchylku“ – rada periem. Chodím po dome a hľadám, čo by som ešte hodila do práčky. A zbožňujem, keď voňavú bielizeň môžem vyvesiť von na slnko.

Emma: Nie. Ema: Mama napríklad nikdy sama nepiekla. Odjakživa pečieme spolu. (Poznámka redakcie: Ak ste zvedaví na obľúbené rodinné recepty mamy s dcérou, dozviete sa ich napríklad aj z ich knihy <a href="https://kucharky.cas.sk/kucharske-knihy/dalsie-kucharky/sladkosti-od-ktorych-sa-nepribera-2.html?page_id=5389">Sladkosti, od ktorých sa nepriberá 2</a>.)

Emma: Ale veď gazdinka nesúvisí len s pečením! Som moderná a praktická žena. Skrátka, do koča aj do voza. Varím rýchle a ľahké jedlá, cez víkend rodinný obed, cez sviatky napečieme spolu. Ale to všetko bez titulu gazdinka.

Je medzi vami nielen vzťah mamy a dcéry, ale ste aj kamarátky, dokonca susedy. Ako sa vám býva na vidieku?

Ema: Pred dvanástimi rokmi sme odišli z Bratislavy, rodičia postavili dom v neďalekej obci. Najprv som si nevedela predstaviť, že vyjdem na ulicu a tam dedina, ako si zvyknem na nové prostredie. Veľmi sa mi tam však zapáčilo, dokonca som si na záhrade pestovala aj nejakú biozeleninu. Emma: Nebývame hneď vedľa seba, nevidíme si do kuchyne. Podľa mňa mladí mysleli na budúcnosť, keď budú mať deti. Tie len vyložia pred našou bránou, aby sme sa starali. (smiech)

Často dcére pripomínate, že už je načase urobiť z vás babičku?

Emma: Pravidelne, už to mám zakázané. Dokonca máme v rodine dvojičky, takže by bolo milé, keby sa to zopakovalo. Ema: No dobre, to nemusíme teraz rozoberať... Emma: Nebudem sa volať babka, ani stará mama. Vymyslím si nejakú prezývku, takú hatlaninu, čo detičky hovoria... A taká budem až do deväťdesiatšestky, dokedy budem žiť. Aspoň takto mi to vyveštili.

Zvyknete navštevovať veštkyne? Navedú vás na správnu cestu, keď sa neviete rozhodnúť?

Ema: Veštkyniam absolútne neverím a neprikladám dôležitosť ani horoskopom. Vôbec ich nečítam. Emma: Mňa zas ezoterika fascinuje. Kedysi som navštívila mnoho veštkýň, ale veľmi som sa sklamala. Mala som priateľku, ktorá dostala porážku a ležala v nemocnici v umelom spánku. Vyhľadala som veštkyňu, aby mi povedala, či sa z toho dostane. Suverénne mi odpovedala, aby som sa nebála, že všetko bude v poriadku. A ona o päť dní zomrela. Odvtedy som zanevrela na všetky veštkyne. Už niekoľko rokov sa však venujem i-ťingu. Kniha o tom je považovaná za najstarší klasický čínsky text a dokáže odpovedať na mnoho otázok. Je to pre mňa taká dennodenná meditácia. Vďaka tomu som našla odpoveď aj na otázku, prečo sme tu. Mnohým ľuďom je to jedno, mne nie. Raz som sa pýtala aj na to, kedy dcéra otehotnie. Dostala som odpoveď, ale tú si nechám pre seba.

Vyhľadáva mama adrenalínové zážitky? Nie. Otcovi som kúpila k narodeninám let balónom, musela som ísť s ním, mama mala strach.

Aká dovolenka ju láka? Na francúzskom zámku, kde by mala k dispozícii aj služobníctvo.

Ako reagovala, keď ste jej oznámili, že sa idete vydávať? S Martinom som chodila sedem rokov, takže svadba nebola prekvapením. Bola na zámku. Pripravili sme ju celú spoločne aj s únosom nevesty. Schovala som sa na člne uprostred bazéna, Martin musel doplávať.

Emma Tekelyová: Vnúčatá mi nebudú hovoriť babka!

Výber pre vás

Emma Tekelyová: Vnúčatá mi nebudú hovoriť babka!

Súvisiace články

Slávne matky a ich dcéry: Ktorá z nich je krajšia?

Emme Tekelyovej je na vidieku dobre: Luxus nie je útulný!

Tá má handier! Emme Tekelyovej jeden šatník nestačí

Výber pre vás