Šli ste za svojím hereckým snom, no predsa ste na svojej ceste došli aj k učeniu.

Keď som šla učiť po prvý raz, bola som pri otcovom hrobe povedať mu, že jeho sen sa splnil. Je to naozaj neuveriteľné. On vždy chcel, aby som bola učiteľka. Ja som to odmietala. No a dnes učím na Akadémii umení v Banskej Bystrici a mám už aj študentov, ktorí sa uplatňujú v divadlách. Mám taký pocit, že sa ten kruh nádherným spôsobom uzavrel.

Muselo to vo vás dozrieť?

Človek musí veľmi uvažovať, či dokáže učiť. Začínala som na konzervatóriu, kde je to ešte náročnejšie. Sú tam len 14-15 ročné deti, ktorým sa svet iba otvára a charaktery sa začínajú tvoriť. Musíte dávať veľký pozor, aby ste ich dokázali správne nasmerovať. Nech si nemyslia, že budú len herci a hneď slávni.

Najdôležitejšie je nájsť si ten svoj kúsok na zemi, svoje šťastie. Aby to, čo robia, robili s potešením. Nechcem, aby boli zatrpknutí a nespokojní, lebo nespokojnosť je náš problém. My musíme vedieť, čo chceme. Keď to vieme, musíme za tým ísť a niečo pre to urobiť. Môj otec mi vždy hovoril, nikdy nečakaj od niekoho, že to spraví za teba. Pokiaľ si to neurobíš sama, nebudeš nič mať.

Vy ste to vedeli od začiatku?

Áno. Bola som členkou detskej rozhlasovej dramatickej družiny a účinkovala s najväčšími a úžasnými umelcami na Slovensku. Brala som skoro ako samozrejmosť, že to raz budem robiť aj ja.

Nikdy ste si nepovedali, že ste niečo mali urobiť inak?

Nie. Načo plakať nad rozliatym mliekom. Starosti musíme dávať za seba. Mám šťastnú povahu. Na problémy sa rýchlo snažím zabudnúť, lebo je to len zbytočné zaťažovanie mysle. To už nezmeníme. A trápiť sa? Tak či tak máme v živote veľa problémov, ktoré treba riešiť. Či chcem či nie. Môžeme sa tváriť, že sa máme fantasticky, ale nikdy nepovieme pravdu. Nepotrebujeme, aby nás ľutovali alebo nám závideli. No podľa mňa je najdôležitejšie postarať sa o to, aby nám bolo fajn.

Niekto však môže oponovať, že po 35 už nič nezmení a nemôže čakať...

To je blbosť! S tým absolútne nesúhlasím. Vďaka tomu, čo robíme a kde sme, sa mení aj náš charakter a naše myslenie. Tá disketa sa nám stále zapĺňa a musíme naozaj hľadať to, čo nám chutí a čo chceme robiť. Často to nemôžeme dosiahnuť, ale teraz je toľko úžasných možností... Všetkým hovorím choďte a cestujte. Aj z hlúpeho Jana sa stal kráľ, až keď sa vrátil zo sveta. Skúsenosti treba naberať. Kdekoľvek. A až potom si zvážiť, čo sa nám páči.

Určite. Môžeme ich mať akékoľvek, no odrazu zistíme, že máme ísť inou cestou. Do konca života stále priberáme niečo nové a aj si to uvedomujeme a chceme. Ale to niečo si treba v sebe pretaviť. Uvedomiť si, či na to máme alebo nie. Tá selekcia v nás je veľmi dôležitá. Ale aj keby sme len snívali, skúsme to! Čo sa môže stať? Buď padneme, alebo vyletíme. Nič iné nemôže byť.

Prekonávate ťažšie chvíle v živote aj s humorom?

Samozrejme. To pozitívne myslenie je veľmi dôležité. Aj keď nám ktokoľvek ublíži, alebo nám spraví zle, to všetko musí prebolieť. My musíme chcieť ísť ďalej a byť na seba ešte náročnejšie. Potom to začne fungovať.

Ale zase by sme sa mohli občas aj pochváliť, poľutovať či si samy vynadať.

To áno. Ja napríklad prechodím kilometre v tom mojom bytíčku. Dôvodím si, vysvetľujem, riešim. To treba nahlas. Je to absolútna psychoterapia, ktorá je dôležitá. A keď sa chcem poľutovať, idem do obchodíku a stačí malá drobnôstka na potešenie. Funguje to. (smiech)

Eva Večerová: Odmietla želanie svojho otca, ale teraz sa jej kruh uzavrel

Výber pre vás

Eva Večerová: Odmietla želanie svojho otca, ale teraz sa jej kruh uzavrel

Súvisiace články

Eva Večerová: Som vlastne celý život sama

Výber pre vás