Eva Večerová (57) žije sama, ale nesmúti. Hoci jej ratolesti neboli súdené, všetkým deťom naokolo rozdáva lásku.

Vaši vás ako malú prihlásili na balet, pôsobili ste aj v Detskej rozhlasovej dramatickej družine, chodili ste na spev. Herectvom ste si splnili detský sen?

– Herečkou som chcela byť odjakživa. Všetky tieto aktivity ma veľmi bavili. Už ako päťročná som tancovala ako sólistka v PKO. Vďaka DRDD som sa dostala aj do televízie a začala som robiť filmové dabingy. Bolo to úžasné. Bola som medzi samými profesionálmi. Ako desaťročná som vystupovala v Divadle Pavla Országha Hviezdoslava na doskách, ktoré znamenajú svet. Zdalo sa mi preto úplne prirodzené, že som sa aj v dospelosti uberala týmto smerom.

Čo na to hovorili vaši rodičia?

– Otec s herectvom nesúhlasil a do konca života sa s tým nezmieril. Patril do starej garnitúry. Mal 50, keď som sa narodila. Preňho boli herci komedianti a herečky nečisté ženy. Darmo som mu mohla vysvetľovať, že môžem byť hocičím a môžem mať nekalé úmysly. Išla som si však za svojou métou a ostatné veci som hádzala za hlavu. Mama sa k tomu veľmi nevyjadrovala. Aj napriek tomu som ich obidvoch dochovala až do konca.

Chodievali sa rodičia na vás pozerať do divadla?

– Keď som domov prvýkrát priniesla lístky, otec ich odmietal. Položila som ich na stôl. Ani tesne pred predstavením som netušila, či prídu. Počas hry som však v odposluchu počula zvláštny kašeľ, vedela som, že otec sedí v hľadisku. Na klaňačke som od neho dostala kyticu ruží. Poslednýkrát sa bol na mňa pozrieť na premiére Jánošík podľa Vivaldiho. Po predstavení mi povedal, že už viac nepôjde, lebo s troma v posteli, to je trochu veľa.

Pochválil vás niekedy?

– Nie, doma som nebola zvyknutá na pochvaly. Ani si nepamätám, že by mi povedal Evička. Vždy som bola Eva. Bola som tak vychovávaná, preto mi to ani neprekážalo. Bol veľmi prísny. Inscenácie si však veľmi rád pozrel, hoci vždy ich ošomral. Ani mama ma nepochválila. Chvály som počúvala od iných. S rodičmi som mala veľmi zvláštny vzťah. Niekedy som mala pocit, akoby som na tomto svete ani nemala byť. Svoju cestu som si vždy musela vydobyť. Na druhej strane je to dobré, lebo nie som nikomu vďačná. Mala som detstvo naplnené toľkými aktivitami! Na starosti a problémy som nemyslela.

Rozoberali ste s mamou prvé lásky?

– Keď som začala dospievať, nemala som s ňou dobrý vzťah. Keď sa dvaja držali za ruku, bolo jej to fuj. Pre mňa krása. Aj preto sme si prestali rozumieť. Vznikli medzi nami isté bloky, odcudzili sme sa. Niekedy bola na mňa až krutá. Ale ja to odpúšťam, lebo niektorí nemôžu za to, že sú takí, akí sú. Treba ich tak brať a nesťažovať sa. Nerozumela mi, ale nemohla za to. U nás sa o pocitoch, láske a sexe nehovorilo. Bolo to neuveriteľné tabu. Deti nosia bociany. Začala som si od nej preto držať istý odstup a preberala som to s kamarátkinou mamou a priateľmi.

Žiadneho muža ste teda nepriviedli domov?

– Iba jedného jediného a to bol môj dnes už exmanžel. Týždeň pred sobášom som ho priviedla a povedala som: Budúci týždeň príde po vás taxi, buďte pekne pripravení. Odvezie vás do zrkadlovej siene. Budem sa vydávať. Všetko ostatné som si zariadila sama.

Prispel tento vzťah s rodičmi k tomu, že sa na nikoho nespoliehate a aj starosti si riešite sama?

– Som vlastne celý život sama. S problémami vám nikto nepomôže. Netreba sa báť priznať, ak nám niečo je. Inak sa zlikvidujeme. Všetko si vyrozprávam nahlas. Vediem hodiny diskusií sama so sebou. Dokonca si píšem za a proti. Veľmi mi to pomáha. Všetko raz musí prebolieť. Vždy si treba určiť cieľovú pásku a nečakať, že vám niekto niečo dá.

Už 13 rokov žijete v Nitre. Udomácnili ste sa tam v divadle, dokonca ste prednedávnom úspešne vyštudovali na univerzite okrasné záhradníctvo. Prečo ste sa na to dali?

– Milujem prírodu. Mám doma veľa odbornej literatúry, ktorú som študovala po večeroch. Na univerzite som sa ešte mnoho naučila a teraz to realizujem v praxi. V dome, kde som bývala, som si urobila krásnu záhradu a teraz pracujem na ďalšej. Kúpila som si nádherný pozemok neďaleko Nitry, za pol roka som na ňom postavila dom a teraz si plním sen. Chcem tam zriadiť šľachtiteľskú stanicu japonských javorov. Do šesťdesiatky by som to chcela všetko stihnúť, aby som si potom užívala dôchodok. Človek sa nesmie báť dvihnúť zadok zo stoličky a posunúť sa niekam inam. Ľudia by nemali stagnovať.

Vysokoškolské lavice ste dodnes neopustili. Učíte budúcich hercov. Baví vás to?

– Učím na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Prácu s mladými ľuďmi som vždy mala rada. Ostro ma sledujú, preto sa dôsledne na každú hodinu pripravujem. Musím ich zvládnuť, aby mi dôverovali. Veľmi ma to motivuje. Nemám čas zostarnúť.

Chýba vám niečo v živote?

– To vám nebudem hovoriť. (smiech) Ako kedy. Ale klamala by som, keby som povedala nie. Moje heslo je – aj zo zla sa dá vybrať dobro, a preto si občas poviem, ako mi je dobre, že sa nemusím starať o nejaké ponožky.

Eva Večerová: Som vlastne celý život sama

Výber pre vás