Stali ste sa TOP favoritkou. Ako sa s tým súťaží?

Som vychovaná ako pesimistka a realistka. Konkurencia je obrovská, takže naozaj si niečo také nepripúšťam a aj keby som si to pripustila, mám svojho otecka, ktorý zavolá a povie: ,,Myslíš si, že si favoritka? Tak to teda nie! A makaj!“ Chcem spievať od srdca, pre ľudí a nervózna budem, aj keby som bola podceňovaná alebo preceňovaná. Trémou i nervozitou trpím a spieva sa s tým ťažko.

Nervozitu na vás ale vôbec nevidieť.

Pri druhom semifi nále som napríklad od trémy dostala kŕč do ruky. Celý čas som ju mala zvláštne vykrivenú a nebola som schopná ju ovládať, no našťastie ju kamery nezaberali. Povolilo mi to, až keď porota skončila hodnotenie.

Povedali ste zaujímavú vec: „Som vychovaná ako pesimistka“...

Môj ocko ma vždy vychovával v tom, že v živote mám počítať s tým najhorším a že nič nedostanem zadarmo. Beriem to tak, že keď sa stane nejaký prúser, tak ma to neprekvapí a keď niečo dopadne lepšie, tak sa len prekvapím.

Vekovo ste stíhali už predchádzajúcu Česko Slovenskú SuperStar...

Bola som prihlásená, ale po prvé mi do toho niečo prišlo a po druhé som sa rozhodla najskôr skúsiť preraziť inou cestou, napríklad chodiť po festivaloch, snažiť sa niekoho zaujať... Navyše som si hovorila, že v pätnástich nebudem ešte pripravená a bude to na mňa príliš ťažké. Chcela som sa viac vyspievať a radšej som si počkala.

Určite. Hlavne som oveľa dospelejšia, v sedemnástich má človek už názory ustálenejšie a dá sa to asi všetko lepšie zvládnuť.

Čo s vami robí ten tlak, záujem médií, presne nalinajkovaný program...?

Mne osobne to vôbec neprekáža, beriem to ako obrovskú skúsenosť. Každý deň, čo tu sme, získavam nové poznatky o práci na pódiu, s muzikantmi, kamerami. Vždy som snívala o takejto práci.

Mení sa nejako atmosféra medzi súťažiacimi, keďže ide stále viac do tuhého?

Musím povedať, že tento rok sú tu super decká: Nemáme medzi sebou žiadne problémy, nebojujeme, nie sme konkurenti, podporujeme sa, každý si má s každým čo povedať. V minulosti to vraj tak nebývalo, súťažiaci medzi sebou viac bojovali. Ak vypadnem, najviac ma bude mrzieť, že nemôžem byť viac s týmito ľuďmi.

Rytmus stále rieši váš chraplák. Čisto teoreticky, viete spievať úplne bez neho?

Keby som veľmi chcela, tak určite. Vytvorila som si takzvané uzlíky na hlase, ktoré dávajú zvláštny šmrnc tónu, ale ak trochu uberiem, vytvorím ten tón inak. No ja nemám takú zaujímavú farbu hlasu ako napríklad Simona Fecková, vždy som ho preto chcela niečím zafarbiť, tak som si ten chraplák vytvorila. Stačí len trochu zatlačiť.

Hrala som sedem rokov na akustickej gitare, chodila som do Základnej umeleckej školy, ale veľmi ma to nebavilo. Ťahalo ma to skôr k spevu, s ktorým som začala v trinástich, keď som sa prihlásila do mikroregionálnej SuperStar u nás na dedine a tú som vtedy vyhrala. Na základe toho sa potom vytvorila moja kapela a našla som si svoje idoly. Páčili sa mi najmä hlasy z 80. rokov, klasika ako Iron Maiden, Whitesnake. Pokúšala som sa ich napodobniť, a tak som sa formovala.

S tou gitarou by vám to ešte dnes na pódiu išlo?

Som taký človek, že rada robím veci na sto percent. Dokážem hrať bez spevu na gitare na sto percent a zase spievať bez gitary na sto percent. Ale spolu je to len 50 na 50, takže gitaru nechám iným. Ale keby odo mňa veľmi chceli, tak zahrám. Môj otec je tiež gitarista, od malička ma k tomu viedol, takže niečo viem aj na elektrickej gitare.

Niečo ste si už hudbou v minulosti zarobili?

Mám za sebou nejaké zábavy a podobné veci, tvrdú školu. Mala som pätnásť, prišla som o šiestej večer na zábavu a odchádzala o siedmej ráno. Bolo treba spievať aj štyri hodiny kuse. Bol to výcvik pre hlasivky a celkovo pre osobnosť.

Ste len interpretka, alebo aj tvoríte?

Som taká, že ak nezložím hit, tak to hádžem do koša. Ocko skladá super muziku a ide z neho to, čo by išlo zo mňa, ale nedokážem to zo seba dostať. On preto vždy vymýšľal muziku a ja spevácke linky.

Takže ak budete mať po SuperStar nejaké vlastné CD, budú tam otcove piesne?

Určite by som bola rada, keby mi pomohol, lebo skladá veľmi pekné veci.

Ste žiačkou gymnázia. Aké máte ďalšie plány so školou?

Určite by som chcela ísť na vysokú školu, i keď neviem presne, na akú. Nemám nič vysnívané, vždy som snívala len o tom, že budem speváčka. (smiech) Ale výšku určite, nemôžem byť blbá blondína.

Hudba je u vás na prvom mieste. Máte obsadené aj ďalšie priečky niečím, čo by vás vedelo podobne pohltiť?

Športovala som, hrávala som súťažne hádzanú, ale kvôli zraneniu som to musela ukončiť. Mám operované koleno. Ale šport ma tiež veľmi baví.

Takže máte rada nielen tvrdú hudbu, ale aj tvrdý šport, keďže hádzaná nie je nič pre krehotinky.

(smiech) V období puberty som bola fakt tvrdá ženská. Chodila som celá v čiernom, od hlavy až po päty, nosila som chlapčenské oblečenie, topánky, žiadne maľovanie, žiadne vlasy. Bola som ako chlap. Ale nedávno som si povedala, že stačí. To, že počúvam tvrdú muziku, neznamená, že som tvrdá. Milujem ju, lebo mi je blízka, od malička som na nej vyrastala, mám tu idoly, celkovo sa mi páči ich život, ale nebudem sa kvôli tomu hrať na tvrdú rockerku. Narodila som sa s blond vlasmi, teraz už nosím aj ružové, fi alové či zelené oblečenie, mám aj topánky na podpätku a nemusím sa štylizovať do rockerky s čiernymi vlasmi a ostnatými náramkami.

A čo rockerský život v štýle sex, drogy, rock´n´roll?

Ja si maximálne dám príležitostne cigaretu, raz za pol roka. Ale alkohol mi vôbec nechutí a drogy už vôbec. U mňa je to len o hudbe.

K tej jazve na čele ste prišli ako?

Keď som mala tri roky, lietala som po obývačke a spadla som na radiátor.

O modelingu ste nikdy nerozmýšľali?

Nie, nikdy ma to nezaujímalo. Navyše by som musela mať trochu iné proporcie. Nijakú podobnú ponuku som nedostala a ani by som ju neprijala. Nemám na to povahu a myslím si, že stále som príliš veľký chlap na to, aby som robila takúto prácu. (smiech)

Na vašom facebooku som si všimol jednu fotku, ktorá vyzerá ako vážne pózovanie u fotografa...

Babičky chceli, aby mali nejakú moju fotku v rámčeku, tak mi zaplatili fotenie, ale to je všetko.

Baví vás móda, dlhé hodiny pred zrkadlom?

Odkedy som v SuperStar, tak ma nebaví maľovať sa, česať sa, obliekať sa. Nie som taká fiflena, aby som potrebovala byť stále nalíčená a upravená. Ale keď chodím do školy, tak takú hodinku si dám, aby som sa najedla, spravila rannú hygienu, trochu sa nalíčila a učesala.

V jednej z dokrútok ste s riadnymi úvodzovkami rozprávali o tom, že rada upratujete a varíte...

Áno, bola to irónia. Mám rada svoj poriadok, ale upratovať za druhým alebo pre niekoho variť, to nie. Na toto som fakt blbá. Mamička je zo mňa dosť nešťastná. Keď mi prikážu, spravím, čo treba, ale že by som to sama vyhľadávala, to nie. Možno k tomu raz dozrejem.

Vraj momentálne nemáte žiaden vzťah. Ako to?

Pre mňa je najlepší chlap na svete môj otec. Je to úžasný človek, nemá konkurenciu. Ale nie, že by som trpela nejakou poruchou v tomto smere. (smiech) Muzika bola pre mňa vždy prednejšia než čokoľvek iné a zo strany chlapcov som sa stretávala často zo žiarlivosťou. Keď som si mala vybrať medzi chlapcom a koncertom, vybrala som si koncert. Bolo to odo mňa sebecké. A teraz, keď som išla do SuperStar, som si hovorila, že aj keby prišiel najkrajší a najúžasnejší chlap na svete, chcem byť čistá. Viem, že ostatné súťažiace sa stretávajú s problémami, ich chlapci to všetko zle znášajú. Ja som si povedala, že budem radšej sama, vyhovuje mi to a čakám na toho pravého.

Takže denne odháňate záujemcov.

Mňa sa chlapi boja. Po prvé chodím stále zamračená, lebo neustále o niečom premýšľam. Mám vtedy taký vražedný pohľad. A potom som tiež hanblivá, takže keď idem okolo chlapca, sklopím oči.

Gabika Gunčíková: Kto je najlepší chlap jej života?

Výber pre vás

Gabika Gunčíková: Kto je najlepší chlap jej života?

Súvisiace články

Módna polícia zo SuperStar: Helenka, mladšia už nebudeš!

Módna polícia zo SuperStar: Gabika, to je už príliš veľa!

Výber pre vás