Koncom júna bol na Slovensku 1. slovenský AVON POCHOD, ktorý vyjadril podporu boju proti rakovine prsníka. Čím vás táto kampaň oslovila?

– Odjakživa ma priťahovali projekty, ktoré mali pomôcť slabším, znevýhodneným a chorým alebo ich chrániť. Ľudia by si mali navzájom pomáhať, a keď človek pomôže už len tým, že sa stane niečoho tvárou, to je to najmenej.

Máte osobné dôvody na to, aby ste bojovali proti rakovine prsníka?

– Dotýka sa to všetkých žien a ja som žena. Aj keby som sa s tým osobne nestretla, na takéto čosi je vždy dôvod, pretože sa to môže prihodiť komukoľvek z nás. Mne, mojej mame, mojej sestre, mojim kamarátkam. Mám priateľku, ktorej sa to stalo. Nepotrebujem mať však osobné dôvody na to, aby som sa zainteresovala do dobrej veci.

Dôležitá je prevencia. Snažíte sa predchádzať chorobám, najmä ženským ochoreniam?

– Priznávam sa, že fajčím, to je taká moja úchylka, ale inak sa snažím aktívne žiť, zdravo stravovať, športovať. Vyrastala som v rodine, kde sa každý týždeň išlo na túru, korčuľovali sme sa, plávali... Takéto aktivity povzbudzujú telo aj ducha. Okrem toho chodím aspoň raz do roka na gynekológiu a na vyšetrenia prsníkov a aj sa samovyšetrujem.

Mali by sa mamy s dcérami o „babských veciach“ rozprávať otvorene?

– Ja sa aj so svojím synom rozprávam o veciach otvorene, aj o ženských problémoch. Veď žije s mamou, má sestru, kamarátky, je predpoklad, že bude mať životnú partnerku, tak je to niečo, o čom by mal vedieť. Chlap, ktorý o týchto veciach vie a rozumie im, vie svojim ženám aspoň psychicky pomôcť, dokáže byť oporou.

Čo si najviac ceníte na svojich priateľoch?

– Keď mi vedia veci povedať priamo. Rýpanie sa v problémoch nič nevyrieši a nikomu nepomáha. Aj ja som sa naučila o veciach    hovoriť otvorene, hoci nie každému to vyhovuje a môže to aj ublížiť. Je to však rýchlejšie.

Ako sa s problémami pasujete vy?

– Potrebujem veci okamžite riešiť. Nie vždy je to však výhoda. (smiech) Už som sa však naučila aj trpezlivosti a tomu, že treba trochu vychladnúť.

Čo vás vie najviac naštvať?

– Väčšinou ide o nepodstatné veci, pri ktorých vybuchnem a o dve minúty neviem, o čo išlo, a ďalej to neriešim. V tých najvážnejších veciach sa snažím zachovať si chladnú hlavu.

Do akej miery spôsob, akým riešite ťažkosti, ovplyvnili vaši rodičia?

– Som vďačná, že mi nenalinajkovali cestu. Samozrejme, existovali pravidlá, ktoré som musela dodržiavať. Hoci mi dali veľkú mieru rozhodovania, vždy ma upozornili na prípadné riziká a boli mi oporou, keď som to potrebovala. Poskytli mi zázemie a naučili ma, že človek sa dostane zo všetkého, keď chce.

A čo by ste vy chceli naučiť svoje deti?

– Že sú samy zodpovedné za svoj život a nikto za ne problémy nevyrieši. Rodič by mal dieťaťu vysvetliť, že sa môže rozhodnúť tak či onak, ale za každé rozhodnutie sa platí, všetko má nejaké následky. Ono si však vyberie cestu. Nemyslím si, že dieťaťu treba robiť neustále záchrannú sieť. Čím skôr sa otlčie, tým lepšie.

Esther sa vám narodila pred troma rokmi. Nebáli ste sa tehotenstva v zrelom veku?

– Rizikové môže byť, aj keď majú ženy dvadsať rokov. Nikto vám nezaručí, že budete mať zdravé dieťa a že aj vy budete zdravá. Absolvovala som amniocentézu a všetky vyšetrenia, pretože som chcela mať istotu, že bude všetko v poriadku. V tomto nie som hrdina, asi by som nezvládla nejaké komplikácie. Ale neviem, či by som zvládla mať dieťa ako štyridsaťpäťročná.

Čomu sa najradšej venujete vo voľnom čase?

– Pokým som nemala Esther, veľmi rada a často som chodievala do prírody na turistiku. S malou je to však teraz trošku nerealizovateľné, lebo toľko nevládze a ja ju zasa nevládzem vláčiť na rukách. Mám rada aj plávanie. Hodinka plávania denne je ohromný relax. Milujem vodu, v akejkoľvek podobe a pravidelné plávanie bolo pre mňa takou očistou. More ma fascinuje, nemohla by som raz do roka neísť k moru. Je to pre mňa záchrana.

Chodievate na dovolenky vždy na to isté miesto, alebo rada objavujete?

– Rada objavujem, ale s Esther sa príliš objavovať nedá. Mám rada miesta, kde nie je veľa ľudí. Turistické komplexy mi zatiaľ veľa nehovoria. Zbožňujem len tak sedieť a pozerať sa na more a skaly. Vôbec by som sa neurazila, keby som svoju starobu strávila niekde pri mori, kde potom sadnem na bicykel a odveziem sa na trh.

Henrieta Mičkovicová: Za každé rozhodnutie sa platí

Výber pre vás